Smrť problémového mýtu

My, čo sme vyrastali v zúriacom červenom šialenstve, sme boli denne v škole vystavovaní rôznym mýtom. Zo stránok kníh a plátna kín sa na nás valili hrdinovia socialistickej práce, statoční partizáni, oči topičove a podobná háveď. O to viac ma prekvapilo, že sme – aspoň v mojich súradniciach – ostali ušetrení Pavlika Morozova. Pritom ide o skutočný skvost komunistickej propagandy a jeho história geniálne ilustruje obludnosť aj slabé stránky onoho skvelého zriadenia.

Smrť pioniera

Ako nás presviedčajú dobové knihy, noviny, pesničky či dokonca opera, Pavka Morozov žil v tridsiatych rokoch minulého storočia v dedine Gerasimovka. Miloval komunizmus a bol nadšeným pionierom. Ako hlboko uvedomelý občan socialistickej vlasti nesúhlasil s praktikami svojho otca, ktorý ošklbával kolchoz zhromažďovaním obilia vo vlastných sýpkach. Porušovanie zákona sa Pavlika tak hlboko dotklo, že svojho otca udal.

Prirodzene, Trofim Morozov skončil vo väzení a následne v gulagu. Ďalšej zmienky o ňom niet, všeobecne sa predpokladá, že neprežil drsné podmienky a nedožil sa konca trestu. Ale iná tragédia sa stala – jeho rodičia, čiže Pavlikovi starí rodičia spolu s jeho strýkom a bratrancom z pomsty zavraždili Pavku aj jeho štvorročného brata!

Verejná mienka sa vzdula. Zo všetkých strán chodili listy a telegramy žiadajúce najprísnejší trest pre vrahov. I tak sa stalo. Organizátor vraždy Arsenij Kulukanov a vrah Danil Morozov boli zastrelení. Starí rodičia Morozovovci zomreli vo väzení. Zato sa však zrodil mýtus.

Na rôznych miestach Sovietskeho zväzu rašili sochy statočného martýra, popísali sa tisícky a milióny stránok o jeho hrdinskom čine, miestne roľnícke družstvo sa po ňom pomenovalo… Jeho obetavosť a komunistická česť, za ktoré zaplatil životom, sa dávali za príklad celým generáciám pionierov.

Nevhodný martýr

Pavlik Morozov nebol bezproblémový a vyhladený mýtus. Hoci ťažkotonážna propaganda jeho meno natrvalo vtisla do národného i medzinárodného povedomia, ľud ho v skutočnosti za svojho neprijal. Na príčine bolo neprekročiteľné tabu, ktoré porušil. Aj komunisti telom a dušou mali problém akceptovať, že Pavka udal vlastného otca, navyše za pomerne mdlý prečin hospodárskej kriminality, čo je určite menej závažné prekročenie zákona.

Ak by Trofim napríklad kolaboroval s imperialistami a bol vlastizradca tak, ako by to ľudia chápali, mali by s tým omnoho menší problém. Zhromažďovanie obilia však bol v prostredí „kto nekradne, okráda svoju rodinu“ prečin nehodný následného cirkusu. Hlboko zakorenené „cti otca svojho“ a realita, v ktorej občania žili, vyústili v pomerne laxný prístup k martýrstvu nebohého Pavlika.

Propaganda sa samozrejme nevzdala, ale viac úspechu napokon slávila s niečím omnoho menej kontroverzným: Timurom a jeho družinou. Fiktívny maloletý rytier bez bázne a hany a s červenou hviezdou na tričku bol literárne vyhladený do dokonalosti a nemal problematický biľag otcozrady.

Smrť mýtu

Ktokoľvek sa pokúsil v prípade Morozova hrabať, aby napríklad ozvláštnil ďalší jeho životopis, narazil na tvrdú bariéru mlčania a jednoznačnej výstrahy ústredných orgánov, aby do toho nestrkal nos. Po páde komunizmu Pavlikova pamiatka ticho zarástla trávou. Gerasimovka, komunistické pútnické miesto, opäť spustla do špinavej diery, ktorou bola v tridsiatych rokoch. Konečne sa však mohlo aspoň začať nahlas hovoriť, že kauza Morozov v skutočnosti vyzerala trochu inak.

Archívy však boli neprístupné, prípadní pamätníci neochvejne obhajovali obraz Pavlika ako pioniera telom a dušou. Keď sa jedna autorka konečne dostala k jeho spisu, jej zistenia boli šokujúce: v podstate jediné, čo na celom príbehu je skutočne pravda, je, že Pavka Morozov skutočne existoval a bol zavraždený.

Obraz svetlovlasého modrookého pioniera so šatkou sa zošúveril na podvyživeného, sotva gramotného podpriemerného žiaka. V Gerasimovke napokon ani pionierska organizácia nebola. Ľudia mali iné problémy – chudobu a hlad. Trofim Morozov svoju rodinu opustil a nechal manželku Tatianu, aby sa o päť detí starala sama. Žila v nepriateľskom prostredí, pretože s manželovou rodinou sa neznášala, sama bola chudobná ako kostolná myš.

Slávne udanie, ktoré mal takmer negramotný chlapec napísať na svojho otca, ani neexistuje. Vyšetrovanie Trofima začalo bez akéhokoľvek podnetu člena jeho rodiny, no Tatiana a Pavlik pri ňom výdatne napomáhali. Najmä pre pani Morozovovú muselo byť zadosťučinením pomstiť sa manželovi, ktorý ju nechal v štichu.

Pravda v nedohľadne

Ako to však bolo s Pavlikovou vraždou? Skutočne boli schopní starí rodičia zavraždiť vnuka a dokonca aj jeho brata Fjodora (ktorý mal dokonca podľa niektorých zdrojov deväť rokov, nie štyri), nezúčastneného na predpokladanom udaní? Nános rokov a svojské vyšetrovacie metódy nám to už dnes neumožnia zistiť.

Vyšetrovateľ totiž napochodoval do Gerasimovky, ukázal na dotyčných a celé „vyšetrovanie“ sa uberalo jediným smerom: dokázať im vinu bez ohľadu na pravdu. Komunisti vycítili možnosť vytvorenia mučeníka a chopili sa jej. Mašinéria propagandy zomlela štyroch ľudí, ktorí v skutočnosti nemuseli mať s vraždou Pavlika a Fjodora nič spoločného. Pavlikov bratranec Kuzma do konca života čelil podozreniu, že sa na vražde takisto podieľal.

Pavlikov brat Alexej po rokoch povedal, že v skutočnosti na celej rodinnej dráme nebolo nič politického. Pavlik nemal o komunistických ideáloch ani poňatia, ani nevedel, kto vlastne bol Stalin.

Tatiana však nasadla na roztočené kolesá a do konca života sa na nich viezla. Z Gerasimovky sa odsťahovala a nikdy viac sa tam nevrátila, ani navštíviť hroby svojich detí. Z piatich jej ostal nažive iba jediný syn, Alexej, ktorého však počas vojny podozrievali z úmyslu zbehnúť a vzdať sa Nemcom. Po vynútenom priznaní strávil desať rokov vo väzení.

Koniec svojho života napokon Tatiana strávila v opatere Kuzmu, 150 kilometrov od Gerasimovky. Napriek jeho prosbám nikdy nepovedala pravdu o dráme Morozovovcov. Dôrazne odmietla sa Gerasimovke čo len priblížiť. Ako matka legendárneho pioniera poberajúca dôchodok mlčala do konca života. Nádej na odhalenie pravdy zomrela spolu s ňou a po desiatkach rokov napokon biedne schátral aj mýtus pioniera telom i dušou.


Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008

Prípad zmiznutej Agathy (2)

Agatha o svojom zmiznutí zanovito mlčala po celý život. Jej rodina, keď sa už k tomu musela vyjadriť, trvala na amnézii. Hoci je teda oficiálne vysvetlenie takéto, ako sme si povedali, má svoje medzery a teória o snahe zvýšiť si publicitu je deravá ako sito. Agathino tvrdenie, že sa na nič nepamätá, pretože sa zrazu len našla v Harrogate ako Teresa Neele, dáma z Južnej Afriky, uspokojivú odpoveď nedalo a inej sa svet nedočkal. Stránky novín plnili dohady a divoké teórie, ale faktov bolo pomenej. Tomuto problému čelila spoločnosť Warner Brothers, keď sa o Agathinom zmiznutí rozhodla nakrútiť film.

Záhada izby č. 411

Dva roky po Agathinej smrti sa začal pripravovať film o jej zmiznutí. Kvôli nedostatku faktov a možno aj fantázie, oslovili producenti jasnovidku – v tom čase populárnu Tamaru Rand. Tá pripravila skutočne nečakané divadlo: v tranze síce ani necekla o tom, ako a prečo Agatha vlastne zmizla, ale prišla s niečím ešte tajomnejším. Opísala hotel v Istanbule aj s menom a adresou. Tamara údajne nadviazala kontakt s Agathiným duchom a povedala, že pod podlahou v izbe číslo 411 je ukrytý kľúč k tajomstvu jej zmiznutia.

Nadšenie nemalo konca – do istanbulského hotela Pera Palas sa čoskoro rozbehli okrem členov štábu aj novinári z celého sveta. Tamara hľadačov navigovala prostredníctvom telefónu a obraz bol dokonca prenášaný cez satelit. Veľké haló dosiahlo maximum, keď kľúč skutočne našli. Doslovne. Pod lištou hneď pri dverách objavili zhrdzavený asi osem centimetrov dlhý kľúč.

Tamara vyhlásila, že kľúč patrí k stratenému denníku Agathy. Aby vedela určiť, kde sa denník nachádza, musela by kľúč držať v ruke. A tu nastal problém. Kľúč bol majetkom hotela a jeho vedenie sa ho nehodlalo vzdať zadarmo. Handrkovali sa s Warnermi a nikdy sa nedohodli. Kľúč uložili do hotelového sejfu a tam je doteraz. A hotel dodnes na Agathe dobre profituje. Informáciu o tajomnom kľúči nájdete na každej stránke cestovnej kancelárie, ktorá ponúka pobyt v tomto hoteli. Po Agathe je pomenovaná jedna z hál a bar nesie názov Orient Expres.

Práve Vraždu v Orient Exprese totiž Agatha napísala v izbe č. 411. V hoteli Pera Palas bola pomerne častým hosťom a štyristojedenástka bola jej pravidelnou izbou. Zhodou okolností, prvý raz ho navštívila práve po svojom zmiznutí. Záhada dostala nový rozmer, keď údajne v roku 1986 našli kľúč s číslom 411 na rovnakom mieste, ale v izbe 511…

Všetko má háčik

Akcia s Agathiným duchom je reálna, ale podozrivá. V prvom rade si treba uvedomiť, že hotel hostil v izbe číslo 411 nespočet hostí a okrem Tamarinho zjavenia neexistuje žiadne spojivo medzi ňou a kľúčikom spod lišty. Takisto nič nevieme o údajnom stratenom denníku, ktorý skutočne nemusel vôbec existovať. Nevraviac už o tom, prečo by kľúčik k nemu spisovateľka schovávala do izby tureckého hotela.

Ak by chcela svoje tajomstvo pochovať, kľúčik a denník by neschovávala, ale zničila. Ak chcela mať k nemu prístup iba ona, bolo by nezmyselné schovávať kľúčik do hotela v Istanbule. Agatha nebývala v Turecku až tak často, aby sa to dalo považovať za hladký prístup k opatrovanej relikvii.

Navyše – náhodou ho mohol objaviť ktokoľvek a hoci by mu bol nanič, mohol si ho pokojne vziať so sebou, alebo vyhodiť, a Agatha by ho už nikdy viac nevidela. Skutočne sa nemohla spoliehať na to, že sa včas dozvie, ak by sa izby napríklad išli rekonštruovať.

Treba dodať ešte jednu vec – jasnovidka Tamara Rand sa viac ako s prípadom Agathinho kľúča spomína pri neslávnej predpovedi atentátu na amerického prezidenta Ronalda Reagana. Tamara totiž predvídala, že na prezidenta zaútočí svetlovlasý muž s iniciálkami J. H. Stalo sa. Atentátnikom bol v roku 1981 John Hickley. Posadnutý vtedy začínajúcou herečkou Jodie Foster, chcel upútať jej pozornosť.

Tamarina predpoveď teda vyšla – ibaže išlo o podvod. Neskôr sa zistilo, že záznam jej veštby bol dodatočne upravený – predpoveď strihač vložil do záznamu neskôr, až po atentáte. Zúčastnení sa priznali, ale Tamara naďalej tvrdila, že skutočne atentát predvídala a pre kamery svoju víziu iba dodatočne predviedla. Nuž, k dôveryhodnosti jej to tak či tak rozhodne neprispieva.

Išlo teda aj v prípade Agathinho ducha o podvod? Tamara alebo jej komplic mohli o kľúči schovanom v hoteli vedieť, alebo ho dokonca sami pod lištu vložiť. Zatiaľ však musíme povedať: nevedno. Pochybnosti sú namieste. Okrem toho už vymenovaného – žeby Agatha, vzor racionality a typický obyvateľ triezveho dvadsiateho storočia, skončila ako duch?

Agathin zločin?

Archibald bol počas zmiznutia odhalený ako neverný manžel, ktorý si užíval s milenkou. Keďže Agatha havarovala s autom podozrivo blízko ich hniezdočka lásky, okrem podozrenia, že ju Archie zavraždil, sa zvažovala aj samovražda. Archie to však rozhodne odmietol – poznal svoju ženu a vedel, že samovražda k nej jednoducho nejde.

Zato novinárom tvrdil, že Agatha sa nie tak dávno zmienila o tom, že ak by sa jej zachcelo zmiznúť, dokázala by to bez väčšej námahy. Veľmi si tým nepomohol, keď si uvedomíme, že bol neustále podozrivý z toho, že slávnu spisovateľku zavraždil.

Ešte počas zmiznutia sa vynorili špekulácie, že Agatha sa chcela takto pomstiť manželovi za neveru a rozpad manželstva. Zafungovalo to dokonale – Archie bol znemožnený, verejnosť súcitila so zdrvenou a nešťastnou Agathou a odsudzovala záletného manžela. Túto teóriu, rovnako ako ostatné, sa nepodarilo nikdy potvrdiť či vyvrátiť. Dnes už nežije nikto z priamych účastníkov, ktorý by mohol rozprávať.

Vlastne – niekto predsa len áno. Judith Gardner, dcéra Agathinej takpovediac celoživotnej priateľky Nan Watts. Obe sa zoznámili v útlej mladosti a Naninho brata si vzala za muža Agathina staršia sestra Madge, takže sa napokon ocitli aj v príbuzenstve. Judith sa po rokoch rozhodla prehovoriť – a prekvapivo tvrdí, že teória o pomste bola skutočne pravdivá a Agatha celú situáciu narafičila. Čo sa teda podľa Judith na sklonku roku 1926 stalo?

Komplot, ktorý vypálil inak

Agatha bola teda na dne, zdrvená a bezmocná. V zúfalstve si spolu s Nan vymysleli zmiznutie. Nabúrané auto neďaleko Archieho víkendového pobytu, jednoznačne identifikovateľné, zdanie, že opustila auto v decembri bez kabáta, blízkosť jazera… Agatha úmyselne autom narazila, vystúpila a odišla. Vlakom z najbližšej stanice odcestovala k Nan. Druhý deň obe ženy strávili nákupmi, Nan v mene Agathy vybrala peniaze, ktoré skončili v jej opasku a spisovateľka vyrazila do kúpeľov.

Zámer bol jasný – podozrivé okolnosti sa mali jednoznačne obrátiť proti Archiemu, ktorý mal nasledujúce dni stráviť dusený podozrievavou políciou. Plán to bol rafinovaný a právne nepostihuteľný: Agatha predsa nepredstierala smrť, už od začiatku vedela, že to hodí na amnéziu. Neskrývala sa. V hoteli sa zapísala pod menom Neele – bolo to priezvisko Archibaldovej milenky Nancy…

S čím však nepočítal ani Agathin bystrý intelekt, bol záujem médií. V tom čase totiž celebrity, a už tobôž spisovatelia, neboli pod takým intenzívnym drobnohľadom novín. Agatha vôbec nečakala, že jej zmiznutie spôsobí takú búrku a stane sa témou číslo jedna na najbližšie dni. Vycúvať však už nemohla, ostávalo jej len dopomôcť k tomu, aby ju čo najskôr našli. Svoju rolu dokončila.

Agathe teda zámer vyšiel, no okrem Archieho potrestala za vymýšľanie aj seba, a to trestom pre ňu najhorším – neutíchajúcim záujmom a špekuláciami novinárov. Presne tým, čo nenávidela. Celý svet sa mohol dočítať o jej súkromnom živote a škandál zúril naplno. Niet sa čo čudovať, že v rodine a okolí následne nikto nesmel zmiznutie ani len spomenúť.

Ako to vlastne bolo?

Agathina dcéra Rosalind pred smrťou túto verziu prípadu odmietla a trvala na svojom, že išlo o amnéziu. Ťažko ju možno brať ako hodnoverného svedka. No je hodnoverná Judith? Ako dieťa ešte mladšie ako vtedy sedemročná Rosalind mohla byť priamym svedkom komplotu, pred ktorou si spiklenkyne nedávali pozor na jazyk. Mohla však mať aj skreslené spomienky a teórii o pomste mohla jednoducho veriť – musela jasne vidieť, v akom stave Agatha bola.

Agatha sa na zmiznutie pripravovala, to je pravdepodobné až isté. Chcela však naozaj spôsobiť horúce chvíľky Archiemu aj za cenu, že to zasiahne jej dcéru? Ako vieme, Agatha a jej dcéra mali dobrý, pevný a zdravý vzťah, no nebol taký vrúcny, ako je to bežné v súčasnosti. V dobe pestúnok a internátnych škôl nebolo ničím výnimočným aj niekoľkomesačné odlúčenie detí od rodičov. Zdá sa však, že ani jedna strana tým nijako zvlášť netrpela. Agatha nepočítajúca s mediálnou hystériou mohla oprávnene predpokladať, že rodina bude Rosalind chrániť a niekoľkodňové zmiznutie jej matky sa na nej nijako nepodpíše.

Ako to teda naozaj bolo? Má Judith pravdu a išlo o komplot? Existuje onen záhadný denník? Bola Tamara Rand podvodníčka? Nakoľko vážny bol Agathin duševný stav? Pochybnosti ostávajú. Vyriešiť bez akejkoľvek pochybnosti túto záhadu by dokázal azda len Hercule Poirot, aj to v súčinnosti so znalkyňou ľudských pováh, slečnou Marplovou. Ale ich stvoriteľka im túto prácu nezadala a bez nej už pravdu nenájdu…


Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008

Prípad zmiznutej Agathy

Správna detektívka musí odhaliť vraha a objasniť všetky záhady a nejasnosti, ktoré sa do konca knihy vyskytli. Ale Agatha Christie mala v celej svojej literárnej tvorbe všetky pravidlá srdečne na háku. Preto nás vlastne ani nemôže prekvapiť, že svoju najväčšiu záhadu nikdy neobjasnila a rozuzlenie si vzala so sebou do hrobu. V decembri roku 1926 Agatha záhadne zmizla a vynorila sa až po jedenástich dňoch. Kam, prečo a ako sa stratila, nikdy neprezradila a napriek desaťročiam šialených dohadov nie sme o nič múdrejší ani dnes. A asi už ani nebudeme…

Ako Agatha zmizla a objavila sa

Ráno 4. decembra 1926 bolo daždivé a studené, ako sa na Anglicko patrí. Pochmúrne počasie tvorilo vhodnú kulisu nemenej hrozivému obrazu, ktorý sa naskytol mladému mužovi pochodujúcemu po ceste neďaleko Guilfordu. Povedľa vozovky stálo nabúrané auto. Opustené. Privolaná polícia vnútri našla dámsky kožuch a neplatný vodičák, ktorý znel na meno Agatha Christie.

Celé Anglicko tá správa doslova postavila na nohy. Agatha bola v tom čase už známou spisovateľkou a nález auta neveštil nič dobré. Z domu odišla večer tretieho decembra len s krátkym oznamom, že ide von. Odvtedy sa po nej zľahla zem. Noviny šaleli. A ešte viac, keď vyplávalo na povrch, že Agathin manžel Archibald nebol doma. Víkend totiž trávil s milenkou Nancy Neele. Keď vysvitlo, že manželia sa ráno pred Agathiným odchodom pohádali, Archibald sa ocitol v podozrení, že svoju ženu zamordoval, alebo spáchala samovraždu.

Množstvo ľudí prečesávajúcich okolie nemalo šťastie, nenašli vonkoncom nič. Polícia prehľadala Silent Pool – to isté jazero, v ktorom Agatha už skôr umiestnila mŕtvolu mladej ženy – vo svojej knihe, pochopiteľne. Ani v jazere, ani v okolitých mokradiach sa však nenašla ani Agatha, ani stopa po nej. Záhada vyzerala byť dokonalá.

Ako dni plynuli, personál a hostia kúpeľov Hydro v meste Harrogate, tristo kilometrov od miesta zmiznutia, si višmli nápadnú podobnosť medzi zmiznutou spisovateľkou a dámou z Južnej Afriky, ktorá sa zapísala ako Teresa Neele. Vysoká červenovlasá žena súhlasila, že sa na Agathu nesmierne podobá a spoločne sa tomu zasmiali. No podozrenie, že by mohlo ísť o tajomne zmiznutú spisovateľku, niekoho neopustilo a čoskoro do Harrogate pritrapovali novinári a polícia s Archibaldom, ktorý jednoznačne vyhlásil, že ide o jeho manželku.

Madam Teresa zrazu nepopierala, že je Agathou Christie, ale vyhlásila, že stratila pamäť a nevie, kým vlastne je. Archie ju odviedol domov. Ich manželstvo trvalo ešte dva roky. Rodina i samotná Agatha sa už k téme jej zmiznutia nikdy nechceli vyjadrovať. Dcéra Rosalind až do svojej smrti v roku 2004 neochvejne tvrdila, že jej matka pod vplyvom stresu naozaj stratila pamäť. Okolo tohto prípadu sa však vyrojilo množstvo nezodpovedaných otázok, ktoré úspešne amnéziu spochybňujú.

Podozrivá amnézia?

Agatha zmizla a zjavila sa. Tlač z toho žila niekoľko dní. Celkom zjavne jednoducho oddychovala v kúpeľoch. Prečo teda ide o takú záhadu? A prečo je amnézia oficiálnym, ale absolútne nepravdepodobným dôvodom? Strata pamäti mala byť spôsobená hromadiacim sa stresom – Agatha pred pár mesiacmi pochovala milovanú matku. Manželstvo s Archiem sa rútilo rýchlosťou hradu z piesku v povodni. Len pár dní pred zmiznutím sa jej priznal k milenke a údajne zažiadal o rozvod. Ten Agatha striktne odmietla.

Napätie, stres, depresia. Hoci inak rozumná a racionálna žena, ktorá bola síce vnímavá, ale určite nie precitlivená, vieme si predstaviť, že v danej situácii jednoducho skolabovala. Napokon, sama vo svojom životopise spomína epizódu z tohto obdobia, keď sa jej nepodarilo naštartovať auto, a tak sa vrátila do domu a rozplakala sa. Niečo podobné sa jej mohlo stať znova. Rozrušená Agatha nabúra auto. Zosype sa a bez toho, aby sa obliekla, sa vyberie rovno za nosom, hocikam, len nech je to čo najďalej od rozpadávajúceho sa domu aj manželstva. Enormný stres, ktorému nedokázala čeliť, jej spôsobil nervové zrútenie a vytesnila z hlavy svoju vlastnú osobu.

Potiaľto by to dávalo perfektný zmysel. Lenže len potiaľto. Ako sa totiž Agatha dostala do kúpeľného hotela na druhom konci Anglicka? Stopom nešla – mala dosť vlastných peňazí. Pri sebe, v bezpečnej skrýši v opasku. Taký opasok a hotovosť doň si ľudia nebrali so sebou len tak, ale na cesty.

V samotných kúpeľoch vzbudila Agatha pozornosť len svojou podobou, nie dezorientovaným správaním alebo inými prejavmi čerstvo nervovo zrútenej ženy. Nevyhýbala sa spoločnosti, chodila tancovať, do knižnice, štrikovala, lúštila krížovky.

Naplánovať nervové zrútenie sa nedá – a predsa Agatha pred odchodom napísala svojmu agentovi, aby zrušil jej celý program na najbližší týždeň, a takisto aj švagrovi, ktorému dokonca priamo písala, že mieri do kúpeľov kdesi v Yorkshire – kde sa napokon aj skutočne našla.

Nezanedbateľný je aj fakt, že toto sa na Agathu vôbec nepodobalo. Z jej kníh aj životopisu dýcha jej osobnosť – pokojná, realistická a odolná: napokon, počas vojny prežila bombardovanie a pôsobila ako ošetrovateľka. Sama spomína, ako nosila do márnice odtrhnuté ruky a nohy vojakov. Jej neskorší manžel Max Mallowan sa do nej zamiloval práve vo chvíli, keď sa výprave kdesi uprostred púšte pokazilo auto a Agatha sa namiesto hystérie alebo aspoň rozrušenia pokojne natiahla na sedadle a zaspala.

Smútok za matkou i blížiaci sa rozvod (v tom čase zaváňajúci škandálom a morálnym odsúdením) boli určite nápor na psychiku – ale žeby práve toto Agathu odrovnalo do takej miery? Samozrejme, mohlo. Ale vôbec to s ňou nejde dokopy.

Každá reklama dobrá?

Biznis je biznis a Agatha sa práve stala slávnou autorkou. V máji jej vyšla Vražda Rogera Ackroyda, detektívka, ktorá svojou originalitou vzbudila maximálny ohlas. Zo známej spisovateľky, zaujímavej najmä tým, že ako žena nepíše zamilované romány, ale detektívky, sa razom stala hviezda prvej veľkosti. Už počas zmiznutia i krátko po ňom sa ozývali hlasy, ktoré ju podozrievali, že celá aféra je len trikom, ktorý jej má zaručiť publicitu. Napokon, na trh sa chystal jej ďalší román, Veľká štvorka.

S pokojným svedomím môžeme túto hypotézu škrtnúť. Agatha síce rozumela zákonitostiam propagácie a jej nový vydavateľ o to viac, no táto hypotéza neobstojí. Neružová rodinná situácia a smútok po matkinej smrti boli reálne a v tom čase by Agatha sotva mala chuť púšťať sa do podobných dobrodružstiev. A sotva by bola ochotná niečo podobné vyviesť aj za šťastnejších okolností.

Pretože Agatha síce nebola plachá, ale z duše nenávidela byť stredobodom pozornosti. Neznášala verejné vystúpenia a novinárom sa vyhýbala na sto honov. Predstava, že sa zapojí do tejto hry, je úplne absurdná. Napokon, táto jej povahová črta jej znemožnila hudobnú kariéru. Mladá Agatha bola nadaná klaviristka a mala pekný soprán. Jej kariéra pri klavíri sa však skončila skôr, ako sa začala – Agatha nedokázala verejne vystupovať, ruky aj hrdlo jej zviazala tréma.

Prepieranie súkromia, palcové titulky, výpovede susedov a známych – novinári boli na koni. Jej vydavateľ si mohol mädliť ruky, ale tento scenár sa dá sotva navliecť na samotnú spisovateľku. Bola spisovateľkou, ktorá sa najlepšie cíti za písacím strojom, nie hviezdou vyhrievajúcou sa v žiari reflektorov. Povaha, a vlastne ani viktoriánska výchova, ktorú absolvovala, by jej čosi také jednoducho nedovolila…


O tajomstve izby v tureckom hoteli a o možnom Agathinom zločine si prečítajte v pokračovaní.


Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008

Macko a Margaréta

Bola by dnes oslavovala 159. narodeniny, takže asi nikoho neprekvapí, že už nežije. Napriek tomu jej dielo pretrvalo dodnes. Margaret Steiff, nemecká krajčírka s pozoruhodným osudom, uznávaná ako autorka nesmrteľnej hračky – plyšového medvedíka. Možno si spomeniete na pesničku Paľa Hammela, v ktorej vykreslil „Marišku Steiffovú“ ako starnúcu depresívnu starú dievku, ktorá kdesi v podkrovnom byte uprostred nevľúdneho mesta „vymyslela deťom plyšového medveďa„. Asi už tušíte, že to bolo celé inak. Nalejme si čistého vína: dotyčná dáma bola v čase zrodu nesmrteľnej hračky hlavou a hnacím motorom už zavedenej a prosperujúcej firmy. Plyšového macíka nielenže nevymyslela, ale takmer zabránila, aby sa vôbec dostal na trh. Napriek tomu – nebyť jej, macíka by musel vymyslieť niekto iný… Pozrite sa teda na pozoruhodný život pozoruhodnej dámy.

Nepoddajná slečna

Appolonia Margarete Steiff uzrela svetlo sveta v nemeckom meste Giengen 24. júla 1847, ako tretie zo štyroch detí staviteľa Friedricha Steiffa. Čakala by ju zo normálnych okolností pomerne nezáživná životná cesta, až by skončila ako väčšina ostatných žien, vrátane jej matky – oddaná manželka pestujúca rod a podporujúca pána manžela.

Osud však chcel inak. Ako jeden a polročná Margarete ochorela na obrnu, ktorej následky boli krušné: až do konca života nedokázala chodiť a postihu sa nevyhla ani jej pravá ruka. Mama Maria Margarete Steiff bola takouto perspektívou zdrvená a ťažko niesla dcérino postihnutie. Napokon však odmietla svoju dcéru odsúdiť do úlohy trpeného mrzáka a z dcérenky vychovala energickú a nepoddajnú slečnu so železnou vôľou a láskavým srdcom.

Margaret bola všetko, len nie utiahnutá zakomplexovaná chuderka. Invalidný vozík jej nebránil v čulých aktivitách, cestovaní a dokonca nastúpila na riadnu školskú dochádzku do štandardnej školy. A to hovoríme o devätnástom storočí, kedy sa slovným spojením „integrácia telesne postihnutých“ nezaoberali ani v teoretickej rovine…

Výborná žiačka nemala dokonca problém dobehnúť niekoľkomesačný výpadok v škole, ktorý spôsobila operácia jej nôh. Nijako jej postihnutiu nepomohla a v sedemnástich Margaret neostalo nič iné, len akceptovať, že jej stav sa už nezlepší a do smrti ostane odkázaná na dopravu pomocou koliesok svojho kresla…

Nečakaný sloní hit

Pred Margaret stálo rozhodnutie, čo ďalej. Rozhodla sa živiť ako krajčírka a prihlásila sa do kurzu šitia, napriek námietkam rodičov. Obávali sa, že šitie jej nepôjde, napokon, mala predsa postihnutú pravú ruku… Margaret však lepšie odhadla svoje možnosti. Napokon, naučila sa majstrovsky hrať na citaru, prečo by nezvládla šitie? A tak, hoci jej to trvalo dlhšie, napokon sa z nej krajčírka stala.

Dokonca krajčírka domáca. Sprvu pracovala pre svoju tetu Appoloniu Hähnle, po ktorej dostala svoje prvé meno. Neskôr jej otec uspôsobil dom a na prízemí vytvoril krajčírsku dielňu, kde Margaret a jej dve staršie sestry rozbehli biznis. Úspech mali taký, že ako prvé v Giengene si mohli dovoliť kúpiť šijací stroj. Ten sa zároveň stal zrejme prvým šijacím strojom uspôsobeným pre ľaváka – Margaret totiž nedokázala pravou rukou poháňať koleso.

Úspech ju priam prenasledoval. Hoci obe jej sestry sa čoskoro vydali a opustili dielňu, darilo sa jej a postupne sa z krajčírstva stal rešpektovaný obchod s vychyteným sortimentom, ktorý sa orientoval prevažne na dámske a detské kabáty. V roku 1880 Margaret ako vianočné darčeky ušila osem ihelníčkov v podobe sloníkov. Ihly sa v nich dlho neohriali. Chobotnatcov čoskoro ukoristili deti, aby z nich urobili – hračky.

Po Vianociach ľudia z ničoho nič začali žiadať v továrničke sloníky namiesto kabátov. Ihelničky sa stali riadnym sortimentom – krajčírky ich šili zo zvyškov látky, keď nemali čo robiť. Úspech bol nezastaviteľný. Čoskoro Margaret navrhla okrem sloníkov aj mačiatko, psov a ružové prasiatko, tentoraz už ako regulérne hračky. Ešte stále však Margaret brala samu seba ako krajčírku kabátov. Jej brat Fritz ju však posmeľoval, aby sa zamerala na hračky.

Bol to práve Fritz, ktorý vytiahol Margaret z rodičovského domu a postavil jej dom, plne prispôsobený jej potrebám, vrátane obchodu na prízemí. Čoskoro boli tržby firmy z hračiek dvojnásobné oproti textilu. Bolo rozhodnuté – firma sa zamerala celkom na hračky. Po Fritzovej smrti do firmy postupne vstúpilo päť z jeho šiestich synov a impérium Steiff sa zrodilo.

55 BP

Richard Steiff bol prvým z Fritzových synov, ktorý sa zapojil do rodinného podniku. Kreativitu mal s tetou Margaret spoločnú, a bol to on, práve on, čo v roku 1902 vymyslel plyšového macíka. Medvede sa sporadicky objavovali medzi hračkami aj skôr, boli to však štvornohé repliky dospelých medveďov. Richard však onoho roku prišiel s mackom stojacim na dvoch nohách, ktorý bol vysoký 55 centimetrov. Margaret však bola skeptická, neverila v obchodný úspech tohto čuda. Milovaný synovec ju však presvedčil, a hračka s označením 55 BP išla do výroby.

Margaret opäť dokázala, že má ten správny čuch. Plyšák bol na najlepšej ceste stať sa prepadákom. Neprijali ho v Amerike ani v Nemecku, obchodníkom sa medveď javil ako priveľký, príliš ťažký a podozrievali ho, že deti neosloví. Celý náklad smerujúci do obchodov v New Yorku sa vrátil pekne naspäť. Steiffovci medveďov poslali na štáciu poslednej nádeje, na hračkársky veľtrh v Lipsku. Opäť neúspešne.

Veľtrh zatváral svoje brány, steiffovský stánok už balil, keď sa opäť osud zvrtol nečakaným smerom. Nezvyčajný medveď upútal pozornosť obchodníka Hermana Berga, ktorý sa na lipskom veľtrhu snažil pre svojho newyorského zamestnávateľa nájsť nejaký hit hračkárstiev na Vianoce. A na mieste vyplnil objednávku na tritisíc exemplárov. Plyšový macko nastúpil na svoj víťazný pochod po celom svete.

Nesmrteľný plyš

Už Richard Steiff pozmenil svoj originálny vynález, aby viac pripomínal roztomilé medvieďa. Od tých čias steiffovský medvedík prešiel stovkami variácií a mutácií. Vyrojila sa kopa napodobovateľov. Steiffovci reagovali zavedením nezvyčajnej ochrannej značky – gombíku na uchu plyšových zvierat. Názov Steiff sa stal v hračkárskom svete pojmom.

A predsa sa aj táto firma zakolísala. Kríza americkej ekonomiky v roku 1908 postihla aj zdanlivo neotrasiteľnú firmu. Margaret však nehodila flintu do žita a napriek zhoršujúcemu sa zdraviu stále aktívne bojovala. Smrť ju zastihla 9. apríla 1909 vo veku 61 rokov.

Margaret teda napriek značnému podielu na zrode plyšového medvedíka nie je jeho autorkou. No i tak po sebe zanechala ohromujúci odkaz: že aj telesne postihnutá žena devätnásteho storočia dokáže prekonať samu seba a napríklad vybudovať hračkársky gigant, ak si zmyslí. Náš tichý obdiv patrí aj jej blízkym – rodičom, súrodencom, synovcom, či Wilhelmovi Adolfovi Glatzovi, jej strýkovi, ktorý ju podporoval morálne i finančne, aby sa pustila do podnikania. Práve oni Margaret podporovali, verili jej a posmeľovali ju.

Firma Steiff sa má stále čulo k svetu. Medvedíky sú neoddeliteľnou súčasťou detstva, alebo aj predmetom zberateľskej vášne – za niektoré vzácne exempláre steiffovských macíkov sa platia stovky tisícov eur. Kto by to od dievčatka ochrnutého po obrne bol čakal…


Zdroj: Steiff


Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008

Pieseň o smrti nesmrteľnej speváčky

Dožila sa iba 37 rokov. Málo. Žila však intenzívne a rýchlo. V spomienkach ju pamätníci asociujú ako tornádo, povodeň, holku od rány, no predovšetkým ako nevšedný spevácky zjav. Keby sa narodila inokedy, alebo aspoň inde, veľmi rýchlo by sa vypracovala na hviezdu prvej veľkosti. Svojho času dokonca predbehla dobu, keď neprestajne kĺbila hereckú dráhu s kariérou speváčky. Jej láskou sa stali muzikály. V jednom z nich si na javisku odspievala vlastné rekviem. Ladislava Kozderková.

 

A bude sa spievať

Narodila sa v nedeľu 26. júna 1949. Nedeľniatka majú mať v živote šťastie, ale zjavne to nie je celkom pravda. Pritom na detstvo si Laďka spomínala vždy v dobrom. Najmladšia z troch dcér skladateľa Ladislava Kozderku po otcovi zdedila nielen meno, ale aj hudobný talent. I keď sa s klavírom a spevom mocovali všetky tri sestry, v Laďke otec objavil nevšedný talent, i keď vždy zdôrazňoval, že nebola žiadne zázračné dieťa.

Absolútny sluch a nesporný talent Laďku predurčili na spevácku kariéru. Ako dieťa však na súťažiach mala problém – nepoznala trému, lomcoval ňou neskrotný temperament, a tak mala sklony pri vystúpeniach presadzovať aj herecký talent. Oproti v pozore stojacim detičkám tak bola pre porotcov priveľké sústo.

Prvý singel nahrala už v dvanástich. Na klouzačce sa stala hitom a pred Laďkou sa otvorila cesta k tomu, čo chcela skutočne robiť. Nasledovalo konzervatórium a vzápätí prvé angažmán, v divadle Rokoko. Po jeho zrušení nasledoval krátky pobyt v divadle Tyláček. Napokon však mladá speváčka zakotvila v Hudebním divadle v Karlíně, ktoré sa až do jej smrti stalo jej domovskou scénou.

Hello, Laďka!

V Karlíne debutovala v Lodi komediantov ako černoška Queenie – a bol to skutočne skvelý nástup. Zachránil Laďku pred hlúpymi operetami a dostal ju tam, kam chcela: do muzikálov, ktorých sa už nepustila.

Sotva prežila štvrťstoročie, a už pôsobila v hlavných postavách muzikálov, vydatá bola za trúbkara Richarda Kubernáta a mala dcéru. Manželstvo sa však rozpadlo po niekoľkých rokoch, počas ktorých Laďka znášala Kubernátov alkoholizmus. V Karlíne si padla do oka s hercom Vlastimilom Bedrnom. Chvíľu však trvalo, kým sa obaja rozviedli, aby sa mohli vziať. Z tohto manželstva vzišla druhá dcéra.

Laďke sa darilo najmä na scéne – jej stvárnenie titulnej postavy v Hello, Dolly je označované ako fenomenálne. Nezanedbala však ani filmové plátno – spevácky talent uplatnila v Trháku a herecky sa uplatnila aj v netypickej dramatickej postave Vlasty vo filme Jako jed. Platne, rozhlasové hry, práca pre televíziu… Až prišiel rok 1986, posledný rok jej života.

Pieseň o smrti

Laďka bola po celý život žena krv a mlieko a jej snaha chudnúť vošla do histórie. Jej rapídne chudnutie v poslednom čase však malo úplne inú príčinu: rakovina. Nedala sa jej bez boja. Prvý útok zvládla, no po dvoch rokoch sa choroba vrátila – a už jej nedala šancu. Keď si to Laďka po jednom návrate z nemocnice uvedomila, vybrala sa na cintorín v Olšanoch s batériou čistiacich prostriedkov a dala sa drhnúť matkin hrob. Na manželovu udivenú otázku, čo jej to napadlo, odpovedala: „Chcem prísť do čistého.“

Hoci Laďka Kozderková počas svojho života predviedla niekoľko dych berúcich výkonov, predsa len v pamäti ostal jej posledný. Druhého októbra vyšla na scénu, premáhajúc bolesti, aby hrala v roztatárenom muzikáli Zvonokosy (u nás Zvonodrozdovo). Jej úloha predavačky Judity Čuprovej (po našom Tumidajovej), nenapraviteľnej zvodkyne bola veselá a rozmarná…

Okrem poslednej piesne. Na záver predstavenia do dediny, zmietanej vojnou o verejný záchod, vtrhnú vojaci. Obeťou náhodnej streľby sa stane obecný blázon. Nad jeho mŕtvolou Judita spieva Píseň o smrti nevinného blázna.

V ten večer ju zaspievala naposledy. Viac sa ani Zvonokosy nehrali. Pamätníci spomínajú, ako herci i hudobníci len sotva zadržiavali slzy a obecenstvo ani nedýchalo. Keď Laďku, oslepenú reflektormi, v nastalej tme odvádzala do zákulisia kolegyňa Hana Talpová, len počula, ako Laďka šepká: „Zvládla som to.“

Vzápätí Ladislava Kozderková odišla do nemocnice, kde ešte bavila spolupacientov a do poslednej chvíle si spievala. Zomrela 17. novembra 1986.


Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008

Žena, ktorá si sadla

Je neuveriteľné, ako jeden človek dokáže úplnou maličkosťou pohnúť dejinami. Ako napríklad táto žena. Urobila takú obyčajnú vec: sadla si. A sedela. A odmietla sa postaviť. Tento jej postoj (či skôr posed) ju najskôr dostal do väzenia a vzápätí pohol Amerikou i celým svetom. Hlavná aktérka, Rosa Parks, sa stala nesmrteľnou i napriek tomu, že minulý týždeň zomrela. Na jej počesť spustili vlajky na pol žrde a jej príbeh sa opäť predral na stránky novín. Najmä preto, že stojí za zapamätanie. Zoznámte sa s Rosou, tvrdohlavou krajčírkou, ktorá raz bola unavená…

…a tak si sadla.

Je prvý decembrový deň, roku Pána 1955, Montgomery, štát Alabama. Juh USA, kde černochom nikdy ruže nekvitli a napriek všetkému predsudky pretrvávajú dodnes. Je neuveriteľné, ale v roku 1955, teda poriadne dlho po občianskej vojne, platil v Štátoch segregačný zákon.

Podľa neho černosi síce smeli využívať autobusy, ale za špecifických podmienok. Nastupovať mohli iba zadnými dverami, pričom lístky sa kupovali u vodiča vpredu. Pokiaľ bol autobus v prednej časti plný, ktorýkoľvek černoch musel nastupujúcim bielym uvoľniť miesto.

Rosa Parks išla domov po celodennej práci, unavená ako kôň. Kúpila si lístok u vodiča, vystúpila a zadnými dverami zase nastúpila dnu a sadla si. Autobus bol plný, takže onedlho sa farba sediacich začala meniť. Nad Rosou zastal biely chlapík (jeho meno sa už asi nedozvieme), očakávajúc, že Rosa vstane a odsunie sa preč.

Ale Rosa sedela.

A sedela.

Bola jednoducho unavená a práve v tej chvíli ju definitívne prestalo baviť postavenie druhotriednej občianky. Ignorovala prešľapujúceho belocha nad sebou, mlčky sedela a ani sa nepohla.

Niečo také neslýchané nedokázalo biele okolie predýchať. Vodič zastavil autobus a najprv sa pokúšal Rosu dostať zo sedadla. Varoval ju, že to bude musieť nahlásiť, zatknú ju a potrestajú. Rosa mu to bez vzrušenia dovolila a sedela ďalej. No a tak…

…išla sedieť.

Rosu na mieste zatkli a odviedli policajti. Uväznili ju a odsúdili – vyfasovala pokutu vo výške 14 dolárov, čo pre nie príliš majetnú krajčírku vskutku nebolo málo. Nevzpierala sa, nekričala, pokutu zaplatila. Svoj diel hrdinstva už mala za sebou a od tých čias sa stala symbolom. Symbolom, ktorý naozaj pohol dejinami.

Do jej prípadu sa totiž obul vtedy neznámy, len 26-ročný kazateľ Martin Luther King. Montgomery sa stalo dejiskom nevídaného bojkotu autobusov a lavína sa dala do pohybu. Jej dôsledkom bolo vyhlásenie segregačných autobusových zákonov za protiústavné.

Rosa však po svojom autobusovom posede prežívala ťažké časy. Akokoľvek hrdá a tvrdá, v Montgomery skončila. Nezohnala prácu a jej manžel sa nervovo zrútil. Presťahovali sa do Detroitu, kde Rosa, už ako žijúca ikona bojovníčky za práva černochov, začala pracovať čoby asistentka demokratického senátora Johna Conyersa až do svojho dôchodku. To už bol rok 1988 a Amerika vyzerala inak, pretože…

…stála.

Rosa Parks nebola prvá ani posledná, ktorá porušila segregačné zákony. Len v samotnom Montgomery ešte pred jej slávnym prípadom dve ženy tiež odmietli uvoľniť miesto belochom. Boli aj tragickejšie prípady – Emmetta Tilla, štrnásťročného černošského chlapca zavraždili pre údajne nevhodné správanie k bielej majiteľke obchodu.

Prípad sediacej krajčírky bol zrejme onou povestnou poslednou kvapkou. Samotná Rosa bola uvedomelou bojovníčkou za práva černochov ešte pred tou autobusovou lapáliou. Hoci niektoré pramene tvrdia, že v jej zaťatom sedení nebolo žiadne politikum, ale jednoducho neľudská únava, samotná Rosa to poprela.

Nech je pravda kdekoľvek, 25. októbra tohto roku zomrela vo veku 92 rokov žena, ktorá stála… vlastne sedela pri zrode definitívneho zániku rasovej segregácie.


Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008

Balada o obesenej

Bolo príjemné skoré popoludnie, 10. júla roku 1973. Na nástupišti električiek na pražskej ulici Obrancov mieru čakali dva tucty ľudí, kým im príde spoj. Z cesty zrazu vybočila nákladná Praga a rútila sa na nich. Plnou rýchlosťou vletela do hlúčika ľudí. Väčšina z nich boli dôchodcovia, ktorí nestihli uskočiť. Praga ich prevalcovala. Nebrzdila. Jej cestu zastavila až dopravná značka. V tom zmätku nikomu nenapadlo, že nejde o nehodu, zlyhanie riadenia a bŕzd. Zo zastavenej Pragy vystúpila drobná žena. Vzala si z kabíny kabelku a pokojne čakala na príchod polície. Na miesto masakru sa nedívala. Volala sa Olga Hepnarová a bola masovou vrahyňou.

Tragédia na električkovom nástupišti by tak či tak vzbudila veľkú pozornosť, no zistenie, že Olga Hepnarová skosila ľudí na zastávke úmyselne a na čin sa pripravovala vopred, bola silná káva. Žienka s uhrančivým pohľadom pred činom poslala listy redakciám Svobodného slova a Mladého světa, v ktorých uviedla presne, čo spraví. Pôvodne plánovala ukradnúť autobus, no potom použila nákladiak z požičovne, ku ktorému ako vodička z povolania mala lepší prístup. Prečo to však urobila?

Zjednodušene povedané: Olga sa cítila ako obeť spoločnosti, obeť útlaku a ponižovania. Rozhodla sa preto svetu vrátiť úder. Ako počas vyšetrovania povedala, nechcela na prechode prevalcovať jednu babičku, ani by to nedokázala. Potrebovala dav, väčšie množstvo ľudí. Preto aj jej nájazd na zastávku bol až na druhý pokus – chvíľu pred osudným strhnutím volantu prechádzala popri zastávke, no okrem toho, že jej tam prekážala stojaca električka, na nástupišti bolo podľa nej primálo ľudí, a tak pokračovala v ceste a vrátila sa až o chvíľu. Približne dvadsaťpäť ľudí už bolo dosť a neprekážala jej ani tehotná žena v dave…

Otĺkanček

Olga podľa vlastných spomienok bola celoživotným outsiderom, bitá a odstrkovaná. Jej otec sa videl v staršej dcére, matku psychiatri charakterizovali ako citovo chladnú. Samotná Olga sa stráni ľudí, uteká z domu, bráni sa priateľstvám. Priepasť medzi sebou a okolím systematicky prehlbuje. V trinástich rokoch sa pokúša o samovraždu, absolvuje pobyt v ústave pre ťažko vychovateľné deti. Bezúspešne. V dvadsiatke si sama postaví chatu a obýva ju. Po roku a pol sa sťahuje do podnikovej ubytovne.

Fyzické útoky, výsmech, ponižovanie, predsudky. Tak vníma Olga postoj spoločnosti k nej. Svedkovia pri súdnom procese to vidia inak, vraj sa jej nestalo nič, čo by vo väčšej či menšej miere nepostihlo hocikoho iného. Bývalí spolužiaci si spomínajú na jej čudné správanie, uprený pohľad, bočenie od ľudí, dobrovoľné vyčleňovanie sa z kolektívu. Jej náklonnosť k ženám, aj keď len mierna a povrchná (Olga sama bola presvedčená, že nedokáže nadviazať s nikým vzťah), bola ďalším centimetrom vzdialenosti medzi ňou a ľuďmi.

Kde je pravda? Zrejme niekde uprostred. Ale to sa už nedozvieme. Sú tu len dôsledky: tri telá rozdrvené na mieste, traja ďalší mŕtvi po pár hodinách v nemocnici a dvaja, čo zomreli neskôr. K ôsmim čiarkam na nárazníku pragovky si Hepnarová pripíše šesť ďalších živých, no ťažko zranených obetí. Olga sedí na lavici obžalovaných a tvrdošijne trvá na tom, že podnikla zaslúžený protiúder nepriateľskej spoločnosti, plánovala to vopred a je úplne duševne zdravá. Ale – bola?

Démoni vnútri

Celkom zdravá nebola určite, netreba byť psychiatrom, aby sme to pochopili. Povolaní špecialisti však skúmali, nakoľko je Olga vyšinutá, a či je za svoje činy vôbec zodpovedná. Po nespočetných vyšetreniach a výsluchoch napokon odovzdali posudok: v čase činu bola pri zmysloch a dokázala posúdiť nebezpečnosť svojho konania. Napokon, išlo jej priamo o to.

Citová plochosť, agresivita, hystéria, schizoidné črty osobnosti. Povedané vulgárne: Hepnarová bola podľa súdnych znalcov síce výstredný cvok, ale za svoje činy nesie plnú zodpovednosť. V súčasnosti, keď už emócie opadli, by vyšetrovanie i súd vyzerali zrejme inak. Ale takto to nefunguje. Až po vyše dvadsiatich rokoch od onej udalosti sa ozývajú hlasy, ktoré upozorňujú na jednu vec, ktorú pri súde všetci zamlčali: psychiatrický posudok z liečebne, ktorý jej vystavili po jej samovražednom pokuse.

V ňom stanovili diagnózu, ktorej podľa najnovšieho vydania medzinárodnej klasifikácie chorôb patrí označenie F 20.1. Hebefrénna schizofrénia. Ide o chorobu rozvíjajúcu sa najčastejšie v adolescentnom veku a typické je pre ňu vzdorovité, nevhodné a necitlivé správanie, chaotické myslenie a nelogické, neočakávané konanie. Výrazným znakom je práve citový chlad. Ako stvorené na Olgu Hepnarovú. Toto sa však pri súde neobjavilo…

Olga sama sa niekoľkokrát pokúšala dostať na psychiatriu. Jej snaha však akoby bola prekliata – označili ju za simulantku, pár dní pred jej poslednou jazdou na pragovke sa to zopakovalo. Posledná šanca na zabránenie tragédie zhasla a Olga si sadla k listom adresovaným novinám…

A obesili ju

Vyšetrovanie trvalo vyše roka. Pritom takmer nebolo čo dokazovať, Olga trvala na svojom – priznáva vinu, necíti ľútosť, je duševne zdravá. To nič, že sa podchvíľou nechávala oslovovať Winifred. Jej obhajca potil krv, ale bol to vopred prehraný boj. Štátna bezpečnosť sa sprvu snažila vniesť do prípadu politický podtón, ale proti tvrdošijnej Olge nemala šancu. Ostalo to v rovine súkromnej pomsty verejnosti.

Spätne sa nám teraz z kusých informácii môže zdať, že samotná spoločnosť si kdesi v podvedomí uvedomila, že v prípade Olgy Hepnarovej skutočne zlyhala. Od necitlivých rodičov, cez nechápajúce školské a neskôr pracovné prostredie, až po psychiatrov, ktorých vyhľadala, no nepochopili, že táto žena skutočne potrebuje pomoc. Slovutní profesori však nepotopili kolegov a nepripustili že sa mýlili. Táto pachuť viny a tlak verejnosti spôsobili, že Olga dostala trest smrti.

Odvolala sa až na naliehanie obhajcu, neuspela. Jej matka požiadala o milosť, no vtedajší prezident Gustáv Husák ju zamietol. Olga sedela vo väzení, zdanlivo ľahostajná a uzmierená sama so sebou.

Smrťou 12. marca 1975 skončil životný príbeh škaredého kačiatka, z ktorého sa namiesto labute vykľul jastrab.

Otázniky po dvadsiatich rokoch

Po dvoch dekádach už z Olgy Hepnarovej ostala len legenda, starý spis a doteraz neprekonané prvenstvo v počte obetí jednou ranou. Až v poslednom čase sa vynárajú otázky, ktoré mali padnúť skôr. Prečo sa odignoroval posudok z jej mladosti? Naozaj neurčitý pocit previnenia kázal zúčastneným zamiesť tento prípad pod koberec a navždy umlčať jednotlivca mstiaceho sa spoločnosti?

Hepnarová po slobode naozaj pobehovať nemohla, sebavedome vyhlasovala, že by to urobila znova. V čase jej súdu už bolo na všetko neskoro. Zasiahnuť bolo treba skôr. No tí, čo tak mali urobiť, zlyhali. Dôsledkom bola smrť ôsmich nevinných dôchodcov.

Ostáva dodať už len posledné: Neuveriteľnou iróniou osudu ulica Obrancov mieru, kde Olga naposledy zaparkovala pragu, dostala po revolúcii názov Ulica Milady Horákovej. Pomenovali ju po ďalšej popravenej žene, na rozdiel od Olgy však táto bola úplne nevinná…


List Olgy Hepnarovej a ďalšie okolnosti prípadu nájdete v časopise Policista.


Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008

Tajomný hlas Hollywoodu

Vo svete filmu sa stala nesmrteľnou, a predsa jej tvár ani meno diváci nepoznajú. A to vložila svoj talent do skutočne slávnych filmov. Celé roky sa jej však nepodarilo ani dostať do titulkov. Takže teraz jej meno: Marni Nixon. No? Vravel som vám, že ju nebudete podľa neho ani podľa fotografie poznať. Čo vám však musí byť známe, je jej hlas. Ozýval sa z úst Marie vo West Side Story a svoj šialený dialekt ním predvádzala Eliza v My Fair Lady. Celú slávu však zblajzli Natalie Wood a Audrey Hepburn. A nielen slávu, ale takmer aj peniaze…

Nesmierne talentovaná sopranistka zatiahla svoj prvý tón v príznačnej úlohe – nebeského chorálu počas zjavení Jany z Arku (Joan of Arc z roku 1948). Skutočný prelom však prišiel až po tragickej autonehode. Pri nej totiž prišla o život speváčka, ktorá mala nadabovať Deborah Kerr vo filme Kráľ a ja. Hľadali náhradu – a našli Marni.

Krištáľovo čistý soprán čoskoro našiel svoju prvú životnú úlohu vo West Side Story. Natalie Wood ani omylom nedokázala vytiahnuť, čo jej noty predpisovali. Voľba hlasu, do ktorého musela pri filmovačke otvárať ústa, preto padla na Marni. A nielen to. Zaskočila aj za Ritu Moreno vo vyšších tónoch Kvintetu, kam nedosiahla nielenže (inak dobre vokálne disponovaná) Rita, ale ani jej dabérka Betty Wand. A tak Marni spievala v Kvintete sama so sebou…

Kopa práce, film obrovským hitom aj vďaka nej… A z peňazí za predané albumy nevidela ani cent. Až Leonard Bernstein sa rozhodol podeliť sa s ňou o svoje tantiémy. Dostala tak 0,25 %, čo je vzhľadom k úspechu filmu slušná pálka.

Keď sa Audrey Hepburn pripravovala na svoju úlohu Elizy v My Fair Lady, tvrdo trénovala aj spev. Poriadne ňou potom otriaslo, že jej tóny neboli zďaleka kóšer a vo filme sa rozoznel už známy soprán Marni. Žiadnou satisfakciou pre ňu nebolo ani to, že meno jej dabérky sa podľa vtedajších zvyklostí neobjavilo v titulkoch.

Marni sa prvý raz skutočne objavila na plátne. V habite ako spievajúca mníška, sestra Sophia. Nebola to žiadna veľká úloha, ale mohla si aspoň pripísať účasť v ďalšom muzikáli, ktorý prežil dobu: The Sound of Music. Po roku 1967, kedy naposledy prepožičala svoj soprán do filmu (Jack a fazuľa), sa dlhé roky na plátne neobjavila. Hoci nezaháľala, trvalo sedemnásť rokov, kým vstúpila na televízne obrazovky v zázname muzikálu Taking my Turn.

A predsa sa vrátila aj na strieborné plátno. Vo veku 67 rokov si strihla výstrednú tetušku Alice v málo známom filme I Think I Do. Roztomilá stará dáma odetá v skutočne desivých kreáciách, ktorá potajomky fajčí v kúpeľni, sa stala prvou a zatiaľ poslednou dramatickou (či skôr komediálnou) rolou niekdajšieho anjelskeho sopránu. A hoci nezaspievala ani tón, o rok neskôr dokázala, že to ešte nezabudla. V disneyovke Mulan si zaspievala part – babičky.

Marni v súčasnosti žije v New Yorku a aj vo veku 75 rokov by si rada zahrala vo filme. Zatiaľ svoje skúsenosti zúročuje ako učiteľka spevu a herečka v divadle.


Zdroj: IMDB


Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008

Tri životy Utopenej

Poskytovať umelé dýchanie žene, ktorá sa utopila pred vyše sto rokmi? Ale pokojne. Dokonca je to najčastejšia adresátka tejto pomoci. A nielen to. Ťažko spočítať, koľkých zachránila práve ona. Zrejme po celom svete jej môžu ďakovať ľudia, ktorých vďaka nej vytrhli z pazúrov smrti. Pritom ostáva oficiálne anonymnou a je len jedna hypotéza, kto by to mohol byť. Napriek snahám ostáva naďalej záhadnou ako v deň, keď sa objavila. Nemá meno, tak ju poznajú pod malebne znejúcou francúzskou prezývkou L’Inconnue de la Seine. Utopená zo Seiny.

Život druhý: Slávna mŕtvola

V začiatkoch 20. storočia vylovili v Paríži zo Seiny mŕtvolu. Žiaden neobvyklý jav. Utopencom bola pekná mladá žena. Postup zodpovedných bol štandardný. Ako uvádza stránka Snopes, neznámu mŕtvolu vystavili v chladenej miestnosti s oknom do ulice. Tu končili všetky neidentifikované telá. Okolo okna sa s gustom špacírovali Parížania, ktorí sem-tam niekoho z obetí aj spoznali.

To však nebol prípad Utopenej. Za celý čas, čo strávila vo výklade, ju nikto neidentifikoval a zrejme nebudila prílišnú pozornosť. Výnimkou bol ktosi v márnici, koho zaujala jej krása a úsmev, akoby ju vlastná smrť dobre pobavila. A tak zhotovil posmrtnú masku.

Ako sa z tohto predmetu stal módny a úspešný artikel, ťažko povedať. Kópie posmrtnej masky Utopenej sa však stali žiadaným interiérovým doplnkom a sériová výroba sa naplno rozbehla. A nielen to. Neznámy osud záhadnej ženy vyprovokoval fantáziu spisovateľov k domýšľaniu udalostí, ktoré skončili vylovením jej tela z rieky. Najčastejšie jej prisudzovali nešťastnú lásku a následnú samovraždu.

Neznáma žena skončila v ktoromsi spoločnom hrobe a móda vystavovania jej usmiatej smrti opadla. Do zabudnutia však neustúpila. Ďalšiu vlnu záujmu spustila – Anča.

Život tretí: Resuscitácia utopenej

V polovici minulého storočia sa rozvinula metóda resuscitácie – dýchania z úst do úst a masáže srdca. Priekopník onej metódy, doktor Peter Saffar, prišiel s nápadom zhotoviť figurínu v životnej veľkosti, ktorá by bola vhodná na nácvik resuscitácie. Obrátil sa preto na výrobcu hračiek Asmunda Laerdala.

Realistická bábika uzrela svetlo sveta v roku 1960 a dostala konkrétnu tvár – Utopenej zo Seiny. Nevedno, aké dôvody k tomu Laerdala viedli. Možno dojatie nad osudom nešťastnej dievčiny, možno jej nepochopiteľný úsmev. Bábu pokrstili na Anne a podobizeň Utopenej začala už druhú púť po svete.

A tak už takmer päťdesiat rokov sa nielen ašpirujúci lekári a záchranári, ale aj široká verejnosť, snaží deň čo deň dýchaním z úst do úst oživiť dávno mŕtvu ženu.


Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008