Zákernosti ceduliek

Stojím si tak v rannej ospalosti na zastávke, čakám, kedy príde môj milovaný trolejbus. Ráno je celkom sviežo a dýchateľne, ale ani to ma akosi nevie prebrať z jednoznačného pocitu, že namiesto trolejbusu potrebujem posteľ.

Moje polovidomé oči blúdia po okolí, až sa zastavia na čomsi absurdnom. Mozog, vďačný za prvú dnešnú dodávku kofeínu, sa uvolí spracovať neštandardnú požiadavku. Po tejto súhre orgánov mi je už jasné, na čo sa dívam. Na novinovom stánku svieti ceduľka: Hneď prídem. Je päť hodín ráno.

Na lístky s uistením, že ktosi hneď príde, sme navyknutí. Zväčša signalizujú, že obsluha stánku si musela ísť vybaviť neodkladné záležitosti vylučovacieho charakteru. V stánku nie je kde, tak využíva iné možnosti. A zákazníci strávia časovú jednotku „hneď“ čakaním.

To je bežné, normálne a nikto sa nad tým nepozastavuje.

Lenže nech sa na to dívam z ktorejkoľvek strany, ráno o piatej to pri otváracích hodinách tohto stánku vyzerá jednoznačne. Ceduľka informujúca, že ktosi v stánku hneď príde, tam visí od včerajšieho večera! Moja hyperaktívna predstavivosť okamžite vyprodukovala takýto obrázok:

Babička so senilitou na postupe sa pripoďká k stánku. Uzrie ceduľku, tak sa postaví a čaká, kedy uplynie „hneď“. A čaká. A čaká. A keďže má už trochu problémy s vnímaním času, tak čaká a ešte čaká.

Nie, nie som sadista a nenechám ju tam stáť celú noc. Po chvíli ju začnú pobolievať nohy. Tak radšej zabudne, po čo vlastne chcela ísť do stánku, prípadne, že vôbec do stánku išla, a poberie sa domov.

Ešte zákernejšie sú však ceduľky, ktoré vyhovujú ľuďom, čo majú radi presné časové jednotky: Prídem o desať minút. Babička pred ňou stojí a špekuluje: Kedy to, dočerta vyvesili? Uplynulo už päť minút, či nebodaj sedem? Alebo žeby predavačka meškala a prešlo už pätnásť minút?

Našťastie v tej chvíli pri mne zabrzdí trolejbus a stánok mi mizne z dohľadu. Nestojí pri ňom žiadna babička. Našťastie.


Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008

Pridaj komentár