O výhodách horúčav

Udreli horúčavy. Ale hrozné. Také, že ešte aj náš dvorný astrológ zliezol zo svojej veže a chcel sa schovať v podzemí redakcie. Nanešťastie, ten priestor obýva madam Hilda, ktorá promptne poslúchla svoju sadistickú náturu a vymkla nás. Tak tu teraz sedíme a potichu sa topíme.

Čiastočne aby sme naštvali madam Hildu, sme začali uvažovať, ako to môžeme prežiť. V tejto chvíli sme asi jediní dvaja ľudia v celej Európe, ktorí sa úprimne snažili nájsť nejaké svetlé stránky tohto príšerného počasia.

 

Skromné odevy

Nad touto výhodou sme nemuseli ani dlho rozmýšľať. Je takým dobrým zvykom, že v čase horúčav sa množstvo textilu na obyvateľstve rapídne redukuje.

„Iste, nie je to vždy práve najvábnejší pohľad,“ podotkol zadumane dvorný astrológ pri pohľade na mňa, „ale o to viac poteší, keď človeku vbehne do cesty nejaký skutočne príťažlivý zjav. A vôbec, kúpaliská a podobné vodné plochy!“ zasvietili mu oči. „To je priam pastva pre oči, nech už majú ľudia akúkoľvek orientáciu. Alebo úchylku,“ dodal sústrastne, opäť s významným pohľadom na mňa.

Interná poznámka: poveriť madam Hildu vyšetrovaním, na aké účely vlastne dvorný astrológ používa ďalekohľad vo svojej veži.

Ako nôž do masla

Predpokladám, že tiež patríte k ľuďom, ktorí už zavrhli margaríny a vrátili sa k poctivému pravému maslu, respektíve k tomu, čo ako poctivé pravé maslo vieme zohnať v našich obchodoch. A už sa objavujú články v novinách, že margaríny už nie sú vedľajším produktom ropného priemyslu, ale čosi celkom zdravé. No, s tým sa vyrovnáme inokedy.

Naspäť k maslu, ktoré poctivo držíme v chladničke. Jeho nevýhodou je, že natierať sa dá až po určitom čase strávenom mimo chladu. A tu nám pomôžu horúčavy – za pár minút je maslo pripravené ku konzumácii!

Prací festival

Straší vás kopa prádla, ktorému sa spisovne hovorí bielizeň? Že by to schlo celé dni a zaberalo vzácny priestor v kúpeľni? Ha, nie, kým sú horúčavy! Len do toho, nakŕmte práčku – teda stroj, nie platenú osobu, ktorá perie. Ak máte takú osobu, tak máte doma aj klimatizáciu a nič z toho vás netrápi.

My menej šťastní sa medzitým môžeme tešiť, že za dve hodiny je všetko suché. Napríklad aj prepotené obliečky a plachty.

Interná poznámka: zistiť, ako madam Hilda čistí svoje latexové oblečky. To tiež ide do práčky?

Skúška charakteru

Okrídlené vyjadrenie hovorí, že sa sťažujeme na akékoľvek počasie. Buď je príliš zima a nech už udrie leto, alebo je strašná horúčava a zišlo by sa trochu dažďa, alebo furt chčije a nech už vylezie slnko!

Dobre si vo svojom okolí všímajte takýchto ufňukancov a vštepte si do pamäti, že keď nie sú spokojní s počasím, nebudú spokojní s ničím.

A tiež si všimnite tých, ktorí sa z vyše tridsaťstupňovej suchej sauny nezakryto tešia a prekvitajú. S takými úchylákmi nechceme mať nič spoločné!

Benefity zapečených mozgov

Sedíte v práci, mozoček zapečený, fúka na vás horúci vzduch z ventilátora, zamestnávateľ vás vybavil teplou minerálkou a tým majú byť zabezpečené dokonalé pracovné podmienky, aby ste sa s chuťou a piesňou na perách pustili makať. Lenže namiesto piesne či akejkoľvek reči zvládate akurát ticho zabučať. Že práca? Nehrozí.

Kým však upadnete do paniky a začnete hľadať adresu úradu práce, upokojte sa. Nie ste v tom totiž sami. Vaše celé okolie je na tom rovnako, ak vám to nekazí nejaký teplomilný úchylák z predchádzajúceho bodu. Alebo nejaký hyperaktívny chumaj z klimatizovanej kancelárie. Ale keď niečo z toho odstránite – klimatizáciu alebo chumaja – stane sa z neho rovnako roztečený úbožiak ako ste vy. A rovnováha je obnovená, celé okolie spočíva ledabolo pohodené na stoličkách a nikto nechce štúrať do toho, kto všetko nepracuje, aby sa náhodou nezistilo, že nepracuje skutočne nikto.

Po tomto závere sme s dvorným astrológom zistili, že sme skrátka prehnane aktívni a mali by sme s tým urýchlene prestať. Najmä keby madam Hilda zistila, že sa namiesto utrpenia bavíme. To by nedopadlo dobre.

Rozčúlenie Kunikundy Fiťfiriťovej

Určite ju poznáte – vysušená stará panna, ktorú poburovalo snáď všetko. Kunikunda Fiťfiriťová žila v mestečku Zvonodrozdovo a keď sa jeho pokrokový starosta rozhodol postaviť verejný záchod, neborka stará panna zažila krušné časy. Celé dni stála za záclonou, pozorovala záchodík a poburovala sa nad tým, že močiaci muži si rozopínajú nohavice a ukazujú jej, veď viete, čo! Podarená karikatúra Gabriela Chevalliera, poviete si. Ba nie, Kunikundy Fiťfiriťové sú skutočné a žijú medzi nami!

Moderné Kunikundy sa nesťažujú starostom, farárom, ani bohatým barónkam. Kunikundy dnešných dní majú svojho obľúbeného adresáta sťažností – Radu pre reklamu. V reklamách sa totiž objavuje toho toľko, nad čím sa možno poburovať a rozhorčovať! A najlepšie je, že úbohá arbitrážna komisia rady sa ich podnetmi musí zaoberať, aj keď sú úplne šialené.

Kunikunda zmerčí v inzeráte, na billboarde, v televízii alebo kdekoľvek reklamu so sporo odetou slečnou – a poďho! Už sadá k stolu a píše rozhorčené podanie za nemravnú reklamu. Komisia podnet prijme, s plnou vážnosťou ho preskúma a rozhodne, že nie je v rozpore s etickým kódexom. Kunikundu to netrápi, nanajvýš ak sa opäť rozčúli, že kam to ten svet speje. Ale nevzdáva sa. Veď všade je toľko sporo odetých slečien! Čo na tom, že rada zamieta aj podnety, podľa ktorých je nemravná reklama na spodnú bielizeň.

Ale nielen sporo odetými slečnami je Kunikunda živá. V reklame na kozmetiku, keď na spievajúcu slečnu nečakane vybehne rúž, pozorná Kunikunda objavila sexuálnu narážku. Rada pre reklamu preto preskúmala, či „rozvíjej se poupátko“ a vystrelený mejkap sú neslušné. Nečakane dospela k názoru, že sexuálny podtón v danej reklame neobjavila. Možno keby sa dotyčná mlsne oblizovala, by ho tam našli. Ale ona spievala pesničku z rozprávky a ako sa rozvinula kvetinka, rozvinul sa aj rúž. Sorry, Kuni, nemala to byť metafora na erekciu…

Kunikunda preto stavia na istotu: veď čo môže byť nemravnejšie a poburujúcejšie ako katalóg erotických pomôcok? Preto neváha a pod ochrannými krídlami Spoločnosti pre rodinu a zodpovedné rodičovstvo (odporúčam kliknúť, je to veľká sranda!) píše sťažnosť. Veď kto to kedy videl, aby v katalógu ponúkajúcom erotické pomôcky boli erotické pomôcky? Nuž a tak sa rada zíde a preskúma: katalóg v čiernej fólii a s výrazným upozornením, čo je vnútri, mládež neohrozuje. Dokonca ani fotografie modeliek v spodnom prádle nie sú nemravné.

Nebojte sa, Kunikunda svoj boj nevzdá. Dá sa očakávať, že v najbližšom čase podá sťažnosť ministerstvu hospodárstva, aby sex shopy odstránili z priečelí nápis „sex shop“ a nahradili ho stopercentne mravným „Zdravotnícke pomôcky pre dospelých“. Pričom „pre dospelých“ musí byť výrazne menším písmom, aby to neohrozilo mravný vývoj detí a mládeže.

Vďaka za vrany

Ráno sa mi sníval príjemný sen. Vážne. Ale bola to posledná príjemná časť dnešného rána. Pokazil to budík a fakt, že sa mi podarilo z postele vyliezť  až po desiatich minútach, aj to hore riťou a ľavou zadnou. Káva sa síce podarila, ale pri nakladaní obeda som sa umastila a koláče zo včera stvrdli. Decká si zmysleli, že päť minút pre štandardnou minútou odchodu je správny čas spomenúť si, že ich bolia zuby.

„Čo vám bráni ísť zubárovi?“ spýtala som sa naštvane, stále iba v župane a ničom.

„To tam mám ísť SÁM???“ vyvalil oči mladší, o mesiac štrnásťročný syn.

„No a? Veď si veľký. Máš štrnásť rokov.“

„Mám iba trinásť!“ zahlásil, bohorovne sa spoliehajúc na to, že neviem, ako už v lete vyhlasoval, že má štrnásť.

Naštvane som mávla rukou a nechala ho odísť do školy s víťazstvom. V jeho veku je posledné slovo omnoho dôležitejšie ako v mojom. U mňa je dôležitejšie dopnúť nohavice a prísť načas do práce. A v tejto oblasti som ráno prehrávala na celej čiare.

Tak som aspoň zabŕdla do staršieho, ktorý sa škľabil nad šálkou kávy:
„Mazaj do detskej otvoriť žalúzie,“ vrčala som v túžbe po troške súkromia pri prezliekaní.

„Načo? To sú tvoje blbé kvety…“ a s anglickým pokojom chlipkal ďalej. (Kto vlastne prišiel na to, že Angličania sú kľudnejší ako ostatní? Bol k tomu riadny prieskum?)

Obliekla som si podprsenku a siahla do skrine po tričko. Obliekla som sa a chvátala na chodbu. Natiahla som si kabát a zohla sa po topánky. Vtedy sa mi to stalo. Tričko sa mi vytiahlo z nohavíc a oslobodilo najprv kríže a potom pupok. Sakra! Neznášam pipky, ktoré potrebujú odhaľovať brušká a v prípade tých menej kritických aj pupky. Moja podráždenosť pomaly stúpala až k výške 177 cm a naznačovala, že mi vyrazí dekel.

Pri zaväzovaní šnúrok v hlbokom predklone a maximálnom odhalení mojich precitlivelých krížov som si spomenula, že neznášam aj drobné štíhle babuľky. Prečo? Pretože vždy vychytajú všetkých vysokých chlapov, ktorým sa potom skrývajú pod pažu do bezpečia. A nám vysokým potom ostávajú tí, čo nám pri objatí dýchajú na prsia a naše slzy im kvapkajú do vlasov. Prípadne sa môžeme skrčiť až na plece, a tým znovu trpia naše ťažko skúšané kríže. Jednoducho krivda krivdovitá. Dudrala som ako starý moriak.

Medzitým sme prišli až po parčík a chvalabohu, vyhli sme sa deckám kráčajúcim do školy, motkajúcim sa pod nohami, tárajúcimi hlúposti a učiteľom s povýšeným nadhľadom.

V parku v tráve sa motkali vtáky a hľadali niečo na zobák.

„Aha, mladé vrany,“ hodil do pľacu starší v snahe zastaviť u mňa prebiehajúci samonasierací proces.

„Hm, vážne. Ešte sú šedasté. To sú asi tohoročné,“ chytila som sa hodeného lana.

„Vlastne nie vrany… havrany,“ podotkol.

„Há alebo Bé… nie je to jedno?“ snažila som sa doplaziť k príjemnému ránu skôr, než prídem do práce.

„Ani nie.. Havran bol okom Odina,“ skrútil debatu k mytológii a neskôr k literatúre.

Tak mu to teda vyšlo. Kým som prišla do práce, bola som pripravená na ďalší nápor rozbušiek v podobe poznámok kolegov a tíško som si priznala, že deti sú predsa na niečo dobré. Sadla som za stôl a odhodlane som sa dala do zarábania peňazí na ďalšie ich blbé nápady, rozbité harddisky a počítačové hry.


Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008

Horor na dobrú noc

Sedí sa vám dobre, milé deti? Zababušte sa do perín, aby vám ani noha netrčala, lebo všetci dobre vieme, čo sa stane, keď vám v noci trčí noha von. Nemusíme si hovoriť, čo žije v skriniach a pod posteľami. Dospelí nech si vravia, čo chcú, my si nebudeme nahovárať, že to, čo sa hýbe, sú iba tiene. Nás neoklamú, že tie zvuky sú úplne normálne. My predsa dobre cítime, čo sa tu okolo nás zakráda… Ale prezradím vám – existujú ešte strašnejšie veci! Tak už stíchnite a ja vám o tom porozprávam.

Poznáte dobre tie strašidelné domy. Nemusím vám nič vysvetľovať o strašidlách, ktoré vyliezajú v noci z rohov izieb. Toto všetko, milé deti, sú len slabé a skoro až smiešne odvary toho skutočného hororu. Tie strašidelné miesta, o ktorých vám chcem dnes porozprávať, sú skutočne príšerné – a čo je najhoršie, ich skutočná obludnosť nezávisí na tom, či je tma alebo svetlo! Práve naopak, svoje najstrašnejšie výčiny šíria za denného svetla! Chodíte okolo nich každý deň, ale beda vám, ak sa do nich rozhodnete vstúpiť! Vyhýbajte sa ako čert krížu – obchodom s potravinami!

Napriek hypermarketom s ich švábmi, muchami, potkanmi a hnijúcim mäsom – prežili. V rovnakej forme, ako vznikli. Sú staré-prastaré, pamätajú ešte časy, keď na stenách viseli heslá ako So Sovietskym zväzom na večné časy! Neplač, maličká, ja som ťa varoval, že to bude strašný horor! Tieto desivé miesta prežívajú vďaka tomu, že sú blízko nevinným ľuďom, ktorí si chcú kúpiť základné potraviny. Z ich životnej sily a peňazí žijú tieto desivé monštrá, obývané myšami a hrôzyplnými ježibabami.

Ak ma nepočúvnete a vojdete, čakajú vás strašné chvíle! Hneď, ako vstúpite, uvidíte špinavú betónovú či kachličkovanú dlážku, ktorá vyzerá, že za tých sto rokov, čo tam ten obchod je, tam denne krvavo zamordovali aspoň desať ľudí. Dvere vŕzgajú a trieskajú tak, že by to vydesilo aj Lomidreva. Ak ich nedajbože v lete necháte otvorené, hneď sa rozjačí niektorá z ježibáb a vreští, aby ste za sebou zavreli, pretože je tam prievan. V mŕtvolnom osvetlení sa ježibaby ponuro plížia, sledujúc váš krok, pretože ste potenciálny zlodej a beda vám, ak vás prichytia, že naozaj niečo kradnete! Vzadu v sklade, kam ľudská noha možno vkročila, ale celkom určite odtiaľ nevykročila, vás zavesia na mäsiarske háky a vykostia obrovskými nožmi!

Pred strašidelnými potravinami niet úniku. Regále, ktoré kedysi zívali prázdnotou, teraz tovarom priam prekypujú. Ale pozor, sú tam všelijaké podozrivé veci a ježibaby akosi dokážu zaplniť priestory vecami, ktoré vôbec nepotrebujete, dômyselne schovávajúc veci, ktoré potrebujete. Zákerne zaplnia priestor tak, aby sa pomedzi regále zmestil iba jeden človek priemernej veľkosti a ničia nervy nakupujúcich obetí tým, že vykladajú do priestorov celé palety najrôznejšie odpudivého tovaru, aby ste sa ani náhodou nemohli pohnúť.

V tejto zlomyseľnej hre im pomáhajú ich služobníci – dlhoroční zákazníci, ktorí sa dopracovali do vysokého veku a stali sa z nich bezduchí otroci potravín. Babičky a deduškovia sa pomaličky pohybujú v uličkách, odstavia vŕzgajúce nákupné vozíky, ktoré inak nečakane a z vlastnej vôle menia smer, a sklonia sa, oprúc sa oň zadkom. Hĺbavo skúmajú ceny všetkého dostupného a šomrú. Túto činnosť dokážu vykonávať ľubovoľne dlho, ničiac tak rýchlejších nakupujúcich, ktorí stoja za nimi a čakajú, až odblokujú premávku.

Ak chodíte do nejakých potravín častejšie, a ste správne ústretoví a empatickí, môžete sa s ježibabami skamarátiť. Zistíte, že dokážu byť aj celkom priateľské a ústretové, ale pozor! Strašidelné potraviny o tom dobre vedia, a tak v snahe, aby ich ježibaby úplne nezradili, priebežne obmieňajú osadenstvo. Žiadna ježibaba nevydrží na jednom mieste príliš dlho, a ak áno, pozor na ňu! Môže to byť vrchná ježibaba a nemusíme si hovoriť, aké sú tie nebezpečné!

Veru tak, milé deti. Neopísateľné hrôzy sa skrývajú na týchto miestach. Už viete, že musíte zadržiavať dych, keď sa nakloníte nad chladiarenský box s mliekom. A to už ani nehovoriac o tom, ako brutálne vás zderú z peňazí. Vidím, že sa už trasiete, deťúrence. Najvyšší čas ísť spať, ha, ha, ha! Nech sa vám, che, che, snívajú krásne sny!


Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008

Bojovníci za hocičo

Ľudská minulosť je plná krvavých konfliktov. Už prehistorické kmene sa mlátili o územia. Krv tiekla, zbrane rinčali a neskôr trieskali, ľudia umierali pre niekoho iného alebo pre niečo, čo sa ich ani netýkalo. Dôvodom na vojnu mohlo byť čokoľvek, Helena Trójska by mohla rozprávať. Vojny sú strašná vec, utrpenie nezmerné a škody nevyčísliteľné. A najhoršie je, že ľudia bez nich nedokážu žiť.

Žiadne iné vysvetlenie totiž neexistuje. Vo vatičke civilizácie a v mierových časoch, keď všetky vojny sú bezpečne vzdialené, ľudia túžia po krvi, po zabití a porážke nepriateľa. Je to asi nejaký doteraz neobjavený pud. Pud boja. Niektorí ľudia jednoducho nedokážu existovať bez toho, aby ho denno-denne neukájali.

Bojujú za niečo alebo proti niečomu, tú svoju vojnu si už nájdu. Na boji sú závislí a čím menej sa im darí, tým sú šťastnejší, pretože to znamená, že môžu bojovať ďalej a húževnatejšie. Pre takéhoto bojovníka neexistuje horšia vec ako vyhratá vojna. Musí si totiž nájsť ďalší nezmyselný boj.

Spúšťačom bojového pudu je, pokiaľ som to dobre vypozoroval, osobný problém, ktorý si bojovník nedokáže vyriešiť, alebo si ho ani nepripustí. Frustrácie z pretrvávajúcich osobných problémov si preto ventiluje na nejakom celospoločenskom probléme a stáva sa z neho zapálený bojovník. Má obrovské šťastie – nie je vo svojom boji osamelý. A vecí do boja je toľko! Potraty, znečisťovanie životného prostredia, viera alebo naopak ateizmus, komunisti, pravičiari, islam, zdravá životospráva, fajčenie, práva zvierat, alkoholizmus…

Zapáleným bojovníkom by som rád odkázal asi toto:

  • 1. Váš oduševnený boj je otravný. Čím je oduševnenejší, tým je otravnejší.
  • 2. Ak máte malý penis alebo chronické panenstvo, nepomôže vám bojovať proti potratom ani proti predmanželskému sexu.
  • 3. Ak sa vám občas snívajú homosexuálne sny, prípadne vám Vladimír Palko pripadá nesmierne atraktívny, to nie je dôvod na postavenie homosexuality mimo zákon.
  • 4. Chorobnú neistotu a tony mindrákov maskované za absolútne sebavedomie vám nepomôže vyriešiť návrh na vyvraždenie všetkých menšín, ani boj proti islamu.
  • 5. Nešťastné detstvo a nezáujem okolia o vašu osobu vám môže vnuknúť pocit, že vás miluje Ježiš alebo Vesmírni ľudia, prípadne oboje. To je v poriadku, ale to je len vaša vec a nenúťte všetkých ostatných, aby si to vychutnávali s vami.
  • 6. Ak ste vyliečený alkoholik alebo fajčiar, slúži vám to ku cti, ale neoprávňuje vás to zasahovať do životov ostatných a zakazovať im ich škodliviny.
  • 7. Ak ste sa prestali prežierať a schudli, je to výborné, ale neznamená to, že teraz by všetci povinne mali začať žrať plevy.
  • 8. Pokiaľ ste citlivá povaha a dojímajú vás nežné oči prežúvajúcich kráv, pokojne sa dojímajte, ale nesnažte sa meniť násilím jedálniček svojich blížnych.
  • 9. Životné prostredie, odpor ku konzumnému spôsobu života, globalizácia, súcit s utrpením zvierat a ani iný podobný ušľachtilý ideál nemusí znamenať, že sa máte umývať čo najmenej a pobehovať po svete s mastnými vlasmi!
  • 10. Svet ťažko zmeníte hlasným krikom a zapáleným bojom. Ale svet sa stane krajším miestom, keď na ňom pribudne jeden vyrovnaný človek bez tlaku dusených mindrákov.

Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008

Z prvej (našťastie nezlomenej) ruky

Musím si sebakriticky priznať, že hoci mám zdravotníctvo na programe každého dňa, moje znalosti sú zväčša teoretické, týkajúce sa všeličoho, len nie praktickej stránky. Na jednej strane je to dobre – v nemocnici som bol naposledy v pozícii pacienta, keď som sa narodil, aj to len tak pro forma. Ani len novorodeneckú žltačku som nedostal, tak ma na tretí deň šupli domov. Návštevu pohotovosti som si síce absolvoval čoby pacient nedávno, ale s výsledkom som bol taký spokojný, že mi ani nenapadlo si myslieť, že to nie je až taký obyčajný stav.

Ako človek, čo je doma v zdravotníctve, som bol logickou a prvou voľbou, keď sa môj kamarát Peter vyrýpal na schodoch a ľavý ukazovák začal meniť rozmery aj farbu. „Máš to zlomené. Smer špitál!“ nariadil som kategoricky, keďže už bolo po pracovnom čase.

Chaos, stres, panika

Ak máte úraz alebo čosi podobné, s čím vám na pohotovosti nepomôžu, vyhľadáte najbližšiu nemocnicu. V našom prípade to bolo pracovisko fakultnej nemocnice v Ružinove. Na naše mierne prekvapenie nás chlapík na vrátnici neodoslal na chirurgickú ambulanciu, ktorá by logicky mala fungovať, ale na všeobecnú príjmovú ambulanciu. Nuž dobre.

Pridali sme sa teda k hŕstke podobne postihnutých na chodbe. A začalo strastiplné čakanie. Ružinovský príjem je totiž skutočne centrálny, takže prednosť majú pacienti privezení sanitkou. Vrátane agresívneho opilca, ktorému sa personál musel vyhrážať políciou. To všetko sme počuli cez dvere. A to boli tiež jediné informácie, ktorých sme sa dočkali.

Organizácia žiadna, o pacientov na chodbe nikto ani len pohľadom nezavadil, nikto s nimi nekomunikoval. Na dvere klopali vystresovaní príbuzní, ktorým hlásili, že ich blízki sa dostali do špitála, a vypytovali sa, kde ich vlastne nájdu. Po hodine čakania sa situácia na chodbe nijako nezmenila, donútra sa neprebojoval nikto. Jeden z pacientov už stratil trpezlivosť a dobyl sa dnu. Vyletel ako raketa, sprevádzaný vreskotom lekárky, že ona má teraz troch pacientov naraz.

„Ako dlho čakáte?“ overuje si Peter u chlapíka so zranenou nohou.

„Asi dve hodiny,“ dostane rezignovanú odpoveď. Vonku pristáva sanitka. „A dosť. Kým tu budeme čakať, tá zlomenina ti aj zrastie,“ vstávam.

Nemilosrdní

Fialový prst nie je takou vážnou udalosťou, aby sme sa nemohli presunúť inam. Odhadujem, že nemocnica Milosrdných bratov je umiestnená tak nešikovne, že sanitky sa asi nejdú pretrhnúť, aby tam dovážali zranených a akútne chorých. Môj odhad sa potvrdí. Vestibul zíva prázdnotou a chirurgická ambulancia je hneď poruke.

Ale háčik sa nájde. Muž v bielom, čo okupuje recepciu (nevedno, či je to administratívna sila, sanitár, lekár, miestny zlý duch alebo upratovač), sa pýta na bydlisko. Keď zistí, že pacient nie je z okresu Bratislava-vidiek, posiela ho do štátnej nemocnice. A to mi už stúpa tlak. Beriem telefón a na vyšších miestach si overujem, či sa náhodou zákon nezmenil a stále platí slobodná voľba lekára a jeho povinnosť poskytnúť akútnu zdravotnú starostlivosť bez ohľadu na čokoľvek.

Zlý duch si všimne môj vražedný výraz a telefón a prichádza s novou informáciou. Nezmeneným arogantným tónom oznamuje, že chirurg operuje a môžeme ho počkať, ale to bude na dlho. Veľmi mu záleží na tom, aby sme povedali, či budeme čakať, alebo odtiahneme do inej nemocnice. Trpezlivosť je preč, ideme do štátnej.

Do tretice všetko dobré

Fakultná nemocnica na Mickiewiczovej nemá dobrú povesť, zrejme kvôli svojmu neústupne pestovanému imidžu zrúcaniny, do ktorej sa ešte aj potkany sťahujú len v prípade sociálnej núdze. Pacienti ju neobliehajú, sanitky sem nevozia ľudí. To nám hrá do karát. Teta na informáciách nás nasmeruje do pokladne po šesťdesiatkorunový poplatok za pohotovosť, pokladníčka nás skasne a môžeme sa vybrať rovno k chirurgickej ambulancii.

Kde nasleduje čakanie. A čakanie. A čakanie. Vnútri hrkocú nástroje, ozývajú sa hlasy. Ale pacienta nemajú. Po zaklopaní sa na pacienta personál pozrie a odošle ho na röntgen. Ten je, prosím, hotový do desiatich minút! Niečo také expresné som teda ešte nezažil.

Nasleduje ďalšie čakanie pred prázdnou ordináciou, keďže sa intenzívne hľadá stratený lekár. Napokon prichádza, milý, ústretový. A s dobrou správou: nie je to zlomené, iba škaredo narazené. Zafačovanie, poučenie, odchod.

Záverečné poznatky:

Ak by som mal zhrnúť návštevu troch nemocníc, môžem svoje poznatky rozdeliť do niekoľkých bodov. Ide o generalizáciu, ktorá nie je stopercentná, keďže nakoniec sme sa ošetrenia dočkali.

  • Zdravotnícky personál nevidí pacienta, ale prácu. Všetky tie razantné zdravotné sestry, nervózne lekárky a zlí duchovia sa pohybujú vo svojom svete, kde každý človek je len prípad. V lepšom prípade sú k vám ľahostajní. V horšom na vás nakričia.
  • Organizácia je nulová. Pacoši čakajú natisnutí v chodbe, nevediac, čo s nimi bude. Nevedia, na koho sa majú obrátiť, čakajú, ako teľce na porážku. Ak sa ozvú, trest ich neminie. Zdravotnícky personál je len defilé anonymných neprívetivých tvárí.
  • Personálne obsadenie je nedostatočné. Jediná posádka má zvládnuť urgentné stavy privážané sanitkou, čakajúcich ľudí a ešte podávať informácie príbuzným. O bezpečnosti škoda hovoriť – sanitka privezie agresívneho opilca a ak ho nezvládnu, pokojne môže zdemolovať ambulanciu a niekomu ublížiť.

Niečo z toho je samozrejme o peniazoch. Ale mnoho ďalších vecí jednoducho o ľuďoch. Viem si živo predstaviť, ako budem počúvať, prečo sa podmienky zlepšiť nedajú. A viem, ako sa zlepšiť dajú. Na začiatok by stačila ochota zbaviť sa prevádzkovej slepoty a pozrieť sa na vec zvonka.


Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008

Slovo o mŕtvom jeleňovi

Minulý týždeň bol pre Slovo na nedeľu krušný, nakoľko sa nenašlo nič dostatočne pôvabné, čo by bolo zároveň morálne poučné a vhodné pre labužnícke očká našich čitateľov. Zato tento týždeň bol štedrý až neobvykle, takže hoci je do nedele relatívne ďaleko, mohol som si vyberať hneď z niekoľkých správ, vrátane tej o hovädzích vetroch. Ďalším vážnym kandidátom bola súdnička o mladom Američanovi, ktorého odsúdili za sex s mŕtvym jeleňom.

Dvadsaťročný chalanisko má vskutku vyberané sexuálne zvyky – už mal opletačky so zákonom, keď svoju vášeň ukájal na mŕtvom koňovi. Čo porábal zvyšok svojho života, keď ho nik pri ničom podobnom neprichytil, ani myslieť. Mladík dostal za jeleňa podmienečný trest a miestenku na psychiatrii. Sudca vyhlásil, že skutky zoonekrofila sú znepokojujúce.

Neviem, čo robila obhajoba. Koniec koncov, keby dotyčný obskočil živého jeleňa, bolo by zle. Keby zhanobil mŕtveho človeka, bolo by zle. Radovánkami so zdochnutým jeleňom v podstate nikomu neublížil, akurát čo jeho meno už bude naveky spojené s týmto roztomilým zážitkom.

Stále mi však nedá pokoj, z čoho ho to vlastne obvinili. Týranie zvierat to asi nebolo, keďže jeleň už bol mŕtvy. Hanobenie mŕtvoly to tiež nemohlo byť, keďže to sa týka iba ľudských telesných pozostatkov. Verejné pohoršenie asi tiež nie je ono, mŕtvy jeleň by bol kdesi na námestí či na pláži nápadný aj bez zoofila v akcii, takže asi sa nachádzal kdesi v ústraní a nebolo úmyslom onoho fajnšmekra budiť verejné pohoršenie.

Mne z toho vychádza iba jedno: štát Oregon má legislatívne upravený sex s mŕtvymi zvieratami. To ma znepokojuje viac, ako cteného sudcu fakt, že sa nejaký nevyrovnaný chalan ukojil na zdochline. Preto morálne ponaučenie v piatkovom predstihu: nesúložte s mŕtvym jeleňom. Ani inými zvieratami. Pre istotu.


Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008

Kým bude posteľ v doľahu

 

Poznáte ten pocit, keď ráno vstanete ako po flámovačke a zdá sa vám, že rozlepiť oči bola najvyššia možná miera zaťaženia organizmu? Viete, že všetko ďalšie bude rovnaké trápenie a ledva čakáte, kedy bude posteľ zase v dosahu… či skôr v doľahu. Tak to som mala včera. O pol desiatej sa mi konečne podarilo zaliezť do postele s novinami, ktoré nosím so sebou po byte od začiatku decembra a snažím sa dočítať, ako zmení sťahovanie vojakov v Afganistane smerovanie našej vlasti.

 

 

Verila som, že dnes sa už konečne aj ja dozviem o najvnútornejších pohnútkach nášho premiéra a tiež to, aké bude ďalšie smerovanie Európy. Napokon – aj tak to už všetci vedia. Priložila som pod hlavu ešte jeden vankúš a otvorila časák. Zvonenie telefónu malo najväčší vplyv na môj srdečný rytmus. Skoro som skolabovala.

„Ahoj. Ideme k tebe. Už sme pri obchode. Sme u teba za päť minút.“

„Som už v posteli,“ márne som sa snažila oponovať. Na druhej strane telefónu kričalo ticho.

„Chceš povedať, že sa mám obliecť?“ opáčila som ešte.

„Nie. Som s Peťom. Radšej áno.“

A tak som sa prehovorila, vstala, obliekla sa a šla presurfovať televízne kanály. Kým som sa znovu dostala do postele, bolo po jednej. Ráno som sa došuchtala do práce a vtedy prišla pointa.

Perom, ktoré som včera dostala, sa mi nepodarilo podpísať faktúru. Nepísalo. Rozobrala som ho na kúsky. Malo aj vnútorné časti. Keď sa mi podarilo takmer prederaviť poznámkový blok, konečne sa rozpísalo. Hurá – prebehlo mnou radostné vzrušenie. Stačilo ho len poskladať a v pohári, ktorý familiárne nazývam cintorín pier, by pribudlo jedno živé.

Rozložila som drobnosti po stole a aha – tento kúsok sa odlomil. Pozorovala som závit a zdanlivý protikus a bolo mi to jasné – odlomila som to. A tak som sa vrhla na prehrabávanie šuflíkov, niekde musí byť sekundové lepidlo. Bolo, ale nešlo otvoriť. Ešte som opáčila stolíky kolegov a nakoniec som sa rozhodla: musím ho rozstrihnúť. Píšuce pero za to stojí!

Vzala som nožnice, nababrala pero lepidlom, priložila, pritlačila, vzala ďalšie súčiastky a vtedy mi to došlo – ak to rýchlo nerozlepím, už nikdy dovnútra pera nedostanem tuhu a ostatné kúsky. Odlomila som špičku, napchala dnu futro, zašróbikovala som závit na miesto – protikus bol súčasťou zmieňovaných vnútornosti písadla – a hurá, mala som pero. Pozbierala som ostatky zo stola, vyhodila prestrihnuté lepidlo a chcela som zatvoriť a odložiť nožnice. Chyba lávky – boli zalepené v polootvorenej polohe.

Po chvíľke skúšania som zistila, že ostanú pripomienkou dnešného rána. Ukázala som ich kolegynke, ktorá sa popri smiechu dožadovala značky toho skvelého lepidla. Chcela som jej ukázať, ktorý závit je toho príčinou – ale ten už nikto neuvidí… pero je totiž zalepené. Ale píše a to je hlavné. Dnes s ním už budem asi iba kresliť a ničoho zmysluplného sa radšej nechytím. Potichu vyčkám na chvíľu, keď bude posteľ znovu v doľahu.


Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008

Tak je zase na chvíľu pokoj

Keby bol svet čo len trošku lepším miestom, niekedy teraz by som vyzrel z podzemného krytu (ktorý je zaprataný knihami, čo som nestihol prečítať a filmami, ktoré som nestihol vidieť) a neistým hláskom by som sa opýtal: „Už je bezpečné vyjsť?“

Dôvod mojej túžby schovať sa pred vonkajšími podnetmi je, myslím, úplne jasný: Valentín. Tento kontroverzný sviatok ma totiž značne zneisťuje.

Už len samotný fakt, že sa odvšadiaľ valia srdiečka najrôznejších veľkostí a vyrobené z najrozličnejšieho materiálu. Od plyšu cez čokoládu až po neóny. Ťažko prejdete po ulici bez toho, aby na vás nejaké nezaútočilo. Obchodníci sa nám totiž snažia vsugerovať, že najistejšie prejavíte svoju lásku milovanej osobe tým, že jej niektorý ten červený predmet kúpite.

Je vcelku dobré, že so mnou žije len môj pes. Oznámil som mu, že Valentín sa nebude nijako odlišovať od ostatných dní v roku. Radostne zavrtel chvostom a úplne bez seba šťastím, že sa mu takto venujem, začal skákať do jedenapolmetrovej výšky a snažil sa odhryznúť mi kus ruky. Ostatní členovia rodiny, bezpečne vzdialení, odo mňa žiadne valentínske pozdravy nečakali, takže aj to som mal vybavené.

Prečo teda tá valentínofóbia? Kvôli kecom. Éter a najmä webový priestor zaplnili snáď milióny slov, spájajúce sa do viet a súvislejších celkov. Mali len tri témy. V prvej skupine to boli cituplné vyznania mackom, kocúrikom, zajačikom, cicuškám, chrobáčikom a ďalším predstaviteľom fauny. Kvázi odborné články radili nešťastným ľuďom, ako čo najúspešnejšie prežiť alebo úplne odignorovať Valentína.

Čo ma však prekvapuje, azda najviac bolo úprimných priznaní, ako dotyčný pisateľ neznáša Valentína, že je to importovaný sviatok. V deväťdesiatich percentách dokonca jednohlasne odporúčajú, aby si ľudia prejavovali lásku každodenne, nie len 14. februára. Je to nesmierne otravné. Kým som si našiel článok svojho obľúbeného blogera (silno veriaci a nesmierne hlúpučký chlapec, ktorý každým druhým článkom porušuje kódex blogera a nedokáže sformulovať jasnú myšlienku), musel som preskočiť snáď dve strany stanovísk k Valentínovi.

Táto príšerná lavína začala viac ako týždeň pred kritickým dátumom a kulminovala uplynulé dva dni. Pretože aj deň po sa ľudia zavzdušňovali rozhorčením nad vnucovaním prejavov lásky. Z niektorých silne cítiť, že dotyční si povedali: „Hm, tak čo by som dnes napísal na svoj blog? Aha, včera bol Valentín!“ A tak sa záplava protivalentíncov stáva skoro otravnejšou, než je virvar okolo samotného Valentína. Iba „skoro“, pretože odporné recyklované vinše si už našli cestu aj k sviatku zamilovaných.

Záplava pomaly ustupuje a na chvíľu bude pokoj. Skutočne iba na chvíľu. Pretože onedlho tu máme Veľkú noc a čoskoro ďalšie sviatky, ku ktorým sa bude vyjadrovať každý, koho názor nikoho nezaujíma.

A najodpornejšie je, že rovnako, ako na Valentína, budem sa vyjadrovať aj ja.

Už chápete, čo je dobré na podzemnom kryte?


Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008

Pán a pes

Krásne jarné ráno. Radosť kráčať hoci aj do práce. Stretnem veľmi zachmúreného starého pána. Popri ňom cupká veľmi zachmúrený teriér. Rozmýšľam, ktorý z nich pokazil náladu tomu druhému.
***
Trhovisko. Pri stánku s výstavnou zeleninou pár kupujúcich. Za mnou sa ozve láskavý hlas: „Vydrž, synček, hneď sme na rade.“ Obzriem sa. Stojí tam stará pani a pri jej nohách sa vrtí netrpezlivý psík.

***
Rušná ulica. Ponáhľam sa, kľučkujem pomedzi ľudí. V dave oproti občas zazriem atletického mladého muža. Tiež sa ponáhľa a kľučkuje. Keď sa míňame, v jeho náručí zbadám yorkshireského teriéra. Koniec nepotrebného vodítka sa energicky hompáľa vo vzduchu.
***
Obchod s potravinami. Pred ním priviazaná nádherná čierna doga. Z obchodu vyjde prešedivelý elegán. Sučka sa k nemu nadšene vrhne. Pán ju pohladí: „No, no, moja, chýbal som ti?“
***
Napchatý T-bus. Posledný nastúpi tichý pán s malým čiernym psíkom. Zostane stáť na spodnom schodíku, psík vyskočí na ďalší. Dvere sa zavrú. Psík sa otočí a predné labky položí do pánovej ruky. Ďalšia zastávka. Obaja vystúpia, nastúpia zasa ako poslední. Prvý schodík, druhý schodík…, až kým nie sú na mieste. Po chodníku idú vedľa seba. Bez vodítka. Bez slov.
***
Nočný spoj. Sedím a čítam noviny. Ponad plece mi do nich ktosi nahlas fučí. Obrátim sa, že vynadám tomu dotieravcovi. Hľadím do veselých hnedých očí statného briarda.
***
Ranný autobus. Nastúpi dievča, na vodítku fúzača a pod pazuchou tašku s rozkošným chlpatým plyšákom. Neviem z neho spustiť oči. Práve sa chcem spýtať, odkiaľ je tá hračka, keď plyšák zrazu zažmurká a kýchne.


Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008

Až tak veľmi im moja krv nechýba

Skutočne neviem, prečo mi to vlastne nenapadlo skôr. Pohybujem sa v zdravotníctve už poriadne dlho (odmietam to počítať, lebo ma zrádnik uchytí), ale až tento rok mi napadlo vycediť trocha krvi v prospech tých, ktorí ju potrebujú. Však čoby nie, krvi mám dosť, som zdravý, odbery znášam veľmi dobre… Využil som teda mobilnú odberovú jednotku, ktorá bivakovala na Námestí SNP počas medzinárodného dňa darcovstva. Ako hrdému prvodarcovi mi ucucli zo dve deci krvi a bolo.

Počasie sem, počasie tam, v lete je vždy nedostatok krvi. Neuplynul dlhý čas a zachytil som správu, že je nedostatok krvi skupín A a 0. A že naháňajú darcov. Fajn, povedal som si v návale zdravotníckej angažovanosti, ide sa. Potom mi zaplo: však mi brali krv len nedávno! Na stránke Národnej transfúznej služby som si preto vyhľadal príslušné informácie.

No, smola. Muži môžu darovať krv najskôr dva mesiace po sebe. A uplynulo len čosi vyše mesiaca. Potom mi napadlo: hej, veď ako prvodarcovi mi vzali menej! Keď tak urgentne potrebujú, hádam nebude vadiť, že prídem skôr!

No ale aby som sa zbytočne nehnal do nemocnice a naspäť – krv sa odoberá len dopoludnia, čo mne pomerne ťažko skĺbiť s prácou. Nie som zamestnanec, takže zákonné úľavy v práci pre mňa neplatia. Nuž logicky, čo urobím? No predsa využijem formulár na stránke a zdvorilo sa opýtam, či aj pre mňa platí dvojmesačný krvný celibát.

Na odpoveď čakám dodnes.

Od môjho prvého odberu už uplynulo aj viac ako dva mesiace a skôr či neskôr si aj tak pôjdem dať pustiť žilou. Stále však nerozumiem, čo tomu nesmierne obetavému personálu NTS bránilo odpovedať mi jednou vetou na e-mail. Naivne som si myslel, že sa potešia každému ochotnému darcovi. Nuž, asi im moja krv až tak nechýba…


Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008

Telefonista

„Veresová, Phobos, prosím,“ zdvihla som slúchadlo, ktoré mi opäť odpovedalo mlčaním.

„Veresová, Phobos, prosím,“ spýtala som sa na tretí raz rovnako trpezlivo ako predtým. Nevyhnutnosť zarobiť na chlieb človeka nepustí, ani keď sa úsmev mení na grimasu.

„Dobrý deň, pani Veresová. Ja viem, že ma nepoznáte, ale ja vás už áno. Je to stále zlé číslo. Vy mate tiež 7707009?“

„Áno, číslo máte dobre. Je moje. Kam sa snažíte dovolať?“

„K mame. Má rovnaké číslo,“ vysvetľoval príjemný hlas na opačnom (prečo sa to tak vraví?) konci linky.

„Nemôže mat rovnaké číslo,“ oponovala som

„Ale áno… Počkajte, prečítam vám… 7709007… Vidíte?“

„Je naopak,“ usmiala som sa

Pán na druhom konci linky sa usmial tiež. „Naozaj. Vidíte, predsa ste mi pomohli.“

Prešlo pol minútky a zazvonil znovu.

„To som opäť ja. Asi mam zlý telefón.“ Začínal smútiť.

„Vyvesím bokom? Skúste znovu. Možno je chyba niekde na ceste.“

„Ďakujem. Skúsim,“ odpovedal s novou nádejou.

Crrrrrn – ozvalo sa však vzápätí.

Zdvihla som už s úsmevom.“ „Veresová, Phobos, prosím.“

„Dobrý deň, pani Veresová, to som zase ja. Nehnevajte sa, nejde to a skúšal som 7707009,“ zúfalo konštatoval milý hlas.

„Dobrý… Nič sa nedeje, to je v poriadku… Skúste to znovu opačne.“

„Vidíte a ani ma nepoznáte.“

„Predstavte sa mi a budem vás poznať.“

„Ale, ja som už starší pán.“

„Na tom predsa nezáleží. Už by sme sa potom poznali,“ navrhla som.

„Hm, skúsim to znovu. 700…“

„Nie. 9007.“

„Aha, dobre… Takže sedmičkou to začína.“

„Nie, sedmičkou to končí.“

„Aha, takže to končí deviatkou?“

„Začína deviatkou.“

„Viete čo, prinesiem si papierik a vy mi to nadiktujete, dobre?“ zaznelo prosebne.

„Samozrejme.“

„Ďakujem,“ povedal zdvorilo

Na druhej strane nastala chvíľa šušťavého ticha a ja som staršiemu pánovi s milým hlasom nadiktovala číslo jeho mamy na papierik. Až mi bolo ľúto, že ďalších par minút ostal telefón nemý a on sa úspešne dovolal svojej ešte staršej mamine.

 


Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008