Bolo príjemné skoré popoludnie, 10. júla roku 1973. Na nástupišti električiek na pražskej ulici Obrancov mieru čakali dva tucty ľudí, kým im príde spoj. Z cesty zrazu vybočila nákladná Praga a rútila sa na nich. Plnou rýchlosťou vletela do hlúčika ľudí. Väčšina z nich boli dôchodcovia, ktorí nestihli uskočiť. Praga ich prevalcovala. Nebrzdila. Jej cestu zastavila až dopravná značka. V tom zmätku nikomu nenapadlo, že nejde o nehodu, zlyhanie riadenia a bŕzd. Zo zastavenej Pragy vystúpila drobná žena. Vzala si z kabíny kabelku a pokojne čakala na príchod polície. Na miesto masakru sa nedívala. Volala sa Olga Hepnarová a bola masovou vrahyňou.
Tragédia na električkovom nástupišti by tak či tak vzbudila veľkú pozornosť, no zistenie, že Olga Hepnarová skosila ľudí na zastávke úmyselne a na čin sa pripravovala vopred, bola silná káva. Žienka s uhrančivým pohľadom pred činom poslala listy redakciám Svobodného slova a Mladého světa, v ktorých uviedla presne, čo spraví. Pôvodne plánovala ukradnúť autobus, no potom použila nákladiak z požičovne, ku ktorému ako vodička z povolania mala lepší prístup. Prečo to však urobila?
Zjednodušene povedané: Olga sa cítila ako obeť spoločnosti, obeť útlaku a ponižovania. Rozhodla sa preto svetu vrátiť úder. Ako počas vyšetrovania povedala, nechcela na prechode prevalcovať jednu babičku, ani by to nedokázala. Potrebovala dav, väčšie množstvo ľudí. Preto aj jej nájazd na zastávku bol až na druhý pokus – chvíľu pred osudným strhnutím volantu prechádzala popri zastávke, no okrem toho, že jej tam prekážala stojaca električka, na nástupišti bolo podľa nej primálo ľudí, a tak pokračovala v ceste a vrátila sa až o chvíľu. Približne dvadsaťpäť ľudí už bolo dosť a neprekážala jej ani tehotná žena v dave…
Otĺkanček
Olga podľa vlastných spomienok bola celoživotným outsiderom, bitá a odstrkovaná. Jej otec sa videl v staršej dcére, matku psychiatri charakterizovali ako citovo chladnú. Samotná Olga sa stráni ľudí, uteká z domu, bráni sa priateľstvám. Priepasť medzi sebou a okolím systematicky prehlbuje. V trinástich rokoch sa pokúša o samovraždu, absolvuje pobyt v ústave pre ťažko vychovateľné deti. Bezúspešne. V dvadsiatke si sama postaví chatu a obýva ju. Po roku a pol sa sťahuje do podnikovej ubytovne.
Fyzické útoky, výsmech, ponižovanie, predsudky. Tak vníma Olga postoj spoločnosti k nej. Svedkovia pri súdnom procese to vidia inak, vraj sa jej nestalo nič, čo by vo väčšej či menšej miere nepostihlo hocikoho iného. Bývalí spolužiaci si spomínajú na jej čudné správanie, uprený pohľad, bočenie od ľudí, dobrovoľné vyčleňovanie sa z kolektívu. Jej náklonnosť k ženám, aj keď len mierna a povrchná (Olga sama bola presvedčená, že nedokáže nadviazať s nikým vzťah), bola ďalším centimetrom vzdialenosti medzi ňou a ľuďmi.
Kde je pravda? Zrejme niekde uprostred. Ale to sa už nedozvieme. Sú tu len dôsledky: tri telá rozdrvené na mieste, traja ďalší mŕtvi po pár hodinách v nemocnici a dvaja, čo zomreli neskôr. K ôsmim čiarkam na nárazníku pragovky si Hepnarová pripíše šesť ďalších živých, no ťažko zranených obetí. Olga sedí na lavici obžalovaných a tvrdošijne trvá na tom, že podnikla zaslúžený protiúder nepriateľskej spoločnosti, plánovala to vopred a je úplne duševne zdravá. Ale – bola?
Démoni vnútri
Celkom zdravá nebola určite, netreba byť psychiatrom, aby sme to pochopili. Povolaní špecialisti však skúmali, nakoľko je Olga vyšinutá, a či je za svoje činy vôbec zodpovedná. Po nespočetných vyšetreniach a výsluchoch napokon odovzdali posudok: v čase činu bola pri zmysloch a dokázala posúdiť nebezpečnosť svojho konania. Napokon, išlo jej priamo o to.
Citová plochosť, agresivita, hystéria, schizoidné črty osobnosti. Povedané vulgárne: Hepnarová bola podľa súdnych znalcov síce výstredný cvok, ale za svoje činy nesie plnú zodpovednosť. V súčasnosti, keď už emócie opadli, by vyšetrovanie i súd vyzerali zrejme inak. Ale takto to nefunguje. Až po vyše dvadsiatich rokoch od onej udalosti sa ozývajú hlasy, ktoré upozorňujú na jednu vec, ktorú pri súde všetci zamlčali: psychiatrický posudok z liečebne, ktorý jej vystavili po jej samovražednom pokuse.
V ňom stanovili diagnózu, ktorej podľa najnovšieho vydania medzinárodnej klasifikácie chorôb patrí označenie F 20.1. Hebefrénna schizofrénia. Ide o chorobu rozvíjajúcu sa najčastejšie v adolescentnom veku a typické je pre ňu vzdorovité, nevhodné a necitlivé správanie, chaotické myslenie a nelogické, neočakávané konanie. Výrazným znakom je práve citový chlad. Ako stvorené na Olgu Hepnarovú. Toto sa však pri súde neobjavilo…
Olga sama sa niekoľkokrát pokúšala dostať na psychiatriu. Jej snaha však akoby bola prekliata – označili ju za simulantku, pár dní pred jej poslednou jazdou na pragovke sa to zopakovalo. Posledná šanca na zabránenie tragédie zhasla a Olga si sadla k listom adresovaným novinám…
A obesili ju
Vyšetrovanie trvalo vyše roka. Pritom takmer nebolo čo dokazovať, Olga trvala na svojom – priznáva vinu, necíti ľútosť, je duševne zdravá. To nič, že sa podchvíľou nechávala oslovovať Winifred. Jej obhajca potil krv, ale bol to vopred prehraný boj. Štátna bezpečnosť sa sprvu snažila vniesť do prípadu politický podtón, ale proti tvrdošijnej Olge nemala šancu. Ostalo to v rovine súkromnej pomsty verejnosti.
Spätne sa nám teraz z kusých informácii môže zdať, že samotná spoločnosť si kdesi v podvedomí uvedomila, že v prípade Olgy Hepnarovej skutočne zlyhala. Od necitlivých rodičov, cez nechápajúce školské a neskôr pracovné prostredie, až po psychiatrov, ktorých vyhľadala, no nepochopili, že táto žena skutočne potrebuje pomoc. Slovutní profesori však nepotopili kolegov a nepripustili že sa mýlili. Táto pachuť viny a tlak verejnosti spôsobili, že Olga dostala trest smrti.
Odvolala sa až na naliehanie obhajcu, neuspela. Jej matka požiadala o prezidentskú milosť, márne. Olga sedela vo väzení, zdanlivo ľahostajná a uzmierená sama so sebou.
Smrťou 12. marca 1975 skončil životný príbeh škaredého kačiatka, z ktorého sa namiesto labute vykľul jastrab.
Otázniky po dvadsiatich rokoch
Po dvoch dekádach už z Olgy Hepnarovej ostala len legenda, starý spis a doteraz neprekonané prvenstvo v počte obetí jednou ranou. Až v poslednom čase sa vynárajú otázky, ktoré mali padnúť skôr. Prečo sa odignoroval posudok z jej mladosti? Naozaj neurčitý pocit previnenia kázal zúčastneným zamiesť tento prípad pod koberec a navždy umlčať jednotlivca mstiaceho sa spoločnosti?
Hepnarová po slobode naozaj pobehovať nemohla, sebavedome vyhlasovala, že by to urobila znova. V čase jej súdu už bolo na všetko neskoro. Zasiahnuť bolo treba skôr. No tí, čo tak mali urobiť, zlyhali. Dôsledkom bola smrť ôsmich nevinných dôchodcov.
Ostáva dodať už len posledné: Neuveriteľnou iróniou osudu ulica Obrancov mieru, kde Olga naposledy zaparkovala pragu, dostala po revolúcii názov Ulica Milady Horákovej. Pomenovali ju po ďalšej popravenej žene, na rozdiel od Olgy však táto bola úplne nevinná…
List Olgy Hepnarovej a ďalšie okolnosti prípadu nájdete v časopise Policista.
Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008