Karlovarský denníček – kapitola II.

 

43. ročník medzinárodného filmového festivalu v Karlových Varoch sa práve skončil a ja opäť po roku prinášam súhrnnú správu o všetkých jeho lákadlách a nástrahách. Názvy filmov uvádzam v súlade s oficiálnym programom.

Piatok, 4. júla

Tento rok som sa poučil na vlastných chybách a transport na miesto konania festivalu som nepodcenil. Kritická situácia z vlaňajška sa teda neopakovala a v Prahe elegantne prestupujem na vlak do Karlových Varov, ktorý tam zdvorilo čaká. Začína to dobre.

 

 

Po príchode na miesto činu mierim priamo do hotela Thermal. Už z diaľky vidím jeho fasádu, ktorá tak výrazne kontrastuje so všetkými ostatnými stavbami, že si ho nemožno s ničím pomýliť. Výzdoba je tentoraz o niečo decentnejšia, dominantným prvkom je festivalová cena – Krištáľový glóbus. Ten je konieckoncov aj hlavným hrdinom tradične obľúbených festivalových zvučiek, ktoré sú tento rok štyri a musím podotknúť, že vynikajúce. Všetky sa zamýšľajú nad tým, čo vlastne so svojimi glóbusmi robia niektorí ich majitelia. Věra Chytilová ho nadávajúc lepí sekundovým lepidlom, Miloš Forman si ním pred užitím drví medikamenty, Harvey Keitel má vďaka nemu nohu v sadre a Danny DeVito ho priamo z postele používa ako praktický prostriedok k umlčaniu otravného telefónu. Koncept aj prevedenie zvučiek sú naozaj vydarené a ako sa neskôr dozvedám z Festivalového denníka, v budúcich ročníkoch v nich plánujú pokračovať s ďalšími držiteľmi ceny.

Po príchode do Thermalu kupujem program, vybavujem ubytovanie (ktoré je tento rok trochu vzdialenejšie od centra mesta, ale vďaka kyvadlovej a mestskej hromadnej doprave dostupné) a akreditáciu – festival pass, ktorý človek nosí zavesený na krku a má v rámci neho zaplatené tri predstavenia denne. Lístky sa získavajú opäť deň vopred od ôsmej ráno, ale spôsobov a možností je viac. Ale o tom neskôr.

Staviam sa k prvej pokladni a zisťujem, čo je na dnes, respektíve na zajtra ešte voľné. Zisťujem, že na dnes už nič, ale to sa dalo čakať. Na zajtra ale získavam lístky na dve predstavenia a neskôr ešte zhodou okolností aj na tretie – na beznádejne vypredanú svetovú premiéru Jakubiskovej novinky Bathory. Akýsi človek ich mal zrejme viac, než potreboval, tak ich predával za pôvodnú cenu 100 Kč. No nekúp to.

Tento rok vďaka svojej prezieravosti v oblasti transportu stíham aj slávnostné otvorenie o siedmej večer. Síce len z pozície čumila pri červenom koberci, ale predsa. Vstup na otvorenie je len na pozvánku a tie bohužiaľ nikto nerozdával. A v rifliach by ma tam aj tak nepustili.

Je pol siedmej a ja spolu s ďalšími asi troma miliónmi ľudí stojím na jednej nohe pri červenom koberci, ktorý je tento rok v súlade s výzdobou na priečelí Thermalu zelený. Tortúra sa ale vyplatila, lebo nakoniec asi s polhodinovým meškaním prichádzajú prvé autá s festivalovými hosťami. Tých pred vchodom vítajú dvaja „vtipní“ moderátori a vedú s nimi rozhovor. Zaujímavé je, že ľudia ako Donutil, alebo Zedníček sú spovedaní niekoľko minút, zatiaľ čo Armin Mueller-Stahl, Brenda Blethyn alebo Robert De Niro sú urýchlene vyexpedovaní do sály. Tento jav nakoniec pripisujem slabej jazykovej vybavenosti moderátorov, ich „lejdýs end džentlmens“ (áno, so zreteľným „s“ na konci) mi ako dôkaz stačí.

Po skončení zeleného červeného koberca odchádzam do 15 minút chôdze vzdialeného Divadla Karlovy Vary, ktoré slúži ako jedna z premietacích sál festivalu (je ich spolu 12, z toho 4 sú priamo v Thermali). O pol ôsmej večer sa dostávam prostredníctvom osvedčeného Radu zúfalcov (ľudia s festival passom sa asi hodinu pred začiatkom predstavenia posadia pred sálu, dúfajúc, že zostanú neobsadené miesta, ktoré prepadajú 5 minút pred začiatkom predstavenia) na starší film môjho obľúbeného Roberta Altmana McCabe a paní Millerová (McCabe & Mrs. Miller, USA, 1971, sekcia Nový Hollywood). Snáď je to spôsobené únavou z dlhej cesty a skorého vstávania, alebo nepohodlným sedadlom, v každom prípade približne o 20 minút z divadla odchádzam smer posteľ.

Sobota, 5. júla

Ráno namiesto nervózneho postávania pred pokladňou volím taktiku dlhého spánku. Rad zúfalcov to istí. Nakoniec to nie je až také zlé a darí sa mi získať lístky na dve nedeľné predstavenia. Po raňajkách a kávičke nasleduje prvý dnešný film a vlastne aj môj prvý film festivalu – Napsáno (Written, Južná Kórea, 2007, sekcia Fórum nezávislých). Ide o vizuálne zaujímavý študentský film, ktorého dej nie je ľahké opísať. V zásade sa jedná o experiment, kde hlavný hrdina príbehu prichádza do interakcie s autormi filmu (scénáristkou, filmovým štábom a dokonca aj s hercom, ktorý ho stvárňuje) v snahe vzoprieť sa svojmu osudu. Dejová linka a čiastočne aj vizuál pripomínal vlani uvedený Inland Empire Davida Lyncha, film ale našťastie trval len 87 minút. Uviedol ho režisér Kim Byung-Woo spolu s kameramanom a po jeho skončení odpovedali na otázky divákov v sále. Na otázku, či nejde o inšpiráciu (rozumej plagiát) spomínaného Inland Empire, režisér odpovedal záporne zdôvodnením, že film vznikol ešte pred premiérou Lynchovho diela.

Je 5 hodín popoludní a ja spoločne s ďalšími vyše 1 200 ľuďmi usadám na svoje miesto v zrekonštruovanej veľkej sále Thermalu. Rekonštrukcia je najviac viditeľná na oveľa pohodlnejších stoličkách (ktoré, ako sa neskôr dozvedám z tlače, sú tŕňom v oku autorky hotela, mojej zadnici ale urobili nesmiernu radosť). Na toto predstavenie som obzvlášť zvedavý, nakoľko sa jedná o vyššie spomínanú svetovú premiéru veľkofilmu s nemalými ambíciami Bathory (Bathory, SR / ČR / GB / Maďarsko, 2008, sekcia Pocta Jurajovi Jakubiskovi). Film uvádza početná delegácia tvorcov, k slovu sa dostáva ale len manželsko-režisérsko-producentský pár. Hlavná predstaviteľka Anna Friel sa kvôli pracovnej zaneprázdnenosti nemohla dostaviť, nakrútila ale aspoň krátky pozdrav. Ešte nasleduje montáž z predošlých Jakubiskových filmov a krátko po nej začína film samotný, ktorý je ale pre mňa sklamaním.

Na úvod treba povedať, že režisér a scénárista v jednej osobe sa úplne dištancuje od známej Nižnánskeho knihy a tým aj od legendy, ktorá čachtickú pani preslávila. Cesta realistického pokusu o rekonštrukciu udalostí nemusí byť v zásade zlým nápadom, v tomto filme ale zlyháva. Zabíja ju nevierohodnosť situácií, telenovelovská priamočiarosť dialógov a zbytočné vizuálne exhibície (rýchle obrazové prelínačky využívané hlavne vo filmových upútavkách pôsobia v pokuse o historický film prinajmenšom čudne). Najhoršie ale je, že film nemá žiadnu gradáciu. Jedna scéna strieda druhú a máloktorá trvá dlhšie ako minútu. Ak aj sa objaví náznak niečoho pôsobivého, nemá šancu to poriadne doznieť, nasleduje ďalšia scéna, kde sa postavy ocitajú rovno uprostred dialógu bez akéhokoľvek pokusu o expozíciu, tú nahrádzajú otravné vysvetľujúce titulky typu „Čachtice“, alebo „Pressburg“. Vyložene nevhodne pôsobia komické postavičky dvojice mníchov, ktorí sú poverení vyšetrovaním udalostí (podobnosť s Menom ruže čisto náhodná?) a stihnú popritom v štýle Cimrmana vymyslieť kolieskové korčule, gramofón, alebo padák. Bizarne pôsobí aj logika, s akou Jakubisko do filmu vnáša hádam všetky súdobé historické postavy (Cavaraggio, kráľ Matej II., ktorý s korunou na hlave chodí hádam aj na záchod) a v neposlednom rade aj logika samotného filmu (na viacerých miestach som mal problém s kontinuitou deja). Jednou vetou by som film charakterizoval ako televíznu rozprávku, v ktorej je zhodou okolností dosť krvi, násilia, nahoty a sexu. Pozitívne môžem hodnotiť miestami zaujímavú výpravu (s osobitným prihliadnutím na Alžbetino afro, ktoré asi nie je veľmi dobové, ale páči sa mi) a niektorých hercov. Anna Friel, ktorá medzitým stihla byť nominovaná na zlatý glóbus (nie za Bathory) bola rozhodne dobrou voľbou s nevyužitým potenciálom a zrejme má pred sebou úspešnú kariéru. Zaujímavý je aj Hans Matheson (seriál Tudorovci) a z iných, smutnejších dôvodov je zaujímavý aj dabovaný Bolek Polívka (videl som anglickú verziu, v tej českej snáď bude hovoriť sám za seba). A aj plagát sa vydaril.

Pred ďalším filmom mám kopu času a tak sa akýmsi nedopatrením (naozaj) zmocňujem VIP pozvánky na párty k filmu Bathory, ktorá sa koná na terase Thermalu. Keďže sa to tam známymi tvárami priam hemží, využívam príležitosť a robím pár exkluzívnych fotografií pre HyeNoviny. Všimne si to jeden z prítomných českých fotografov a nevedno prečo mi začne ukazovať svoje úlovky v podobe fotiek De Nira a Muellera-Stahla. Pri pohľade na jeho asi 5 kilogramov vážiaci objektív nevdojak vkladám svoj smiešny foťáčik do vrecka. Ešte jeden pohár vína a rýchlo preč.

Posledným dnešným filmom je hodinu pred polnocou zaujímavý hudobný počin Martina Scorseseho New York, New York (New York, New York, USA, 1977, sekcia Nový Hollywood) s Robertom De Nirom a pre mňa prekvapivo zábavnou Lizou Minelli. Prekvapením bolo aj to, že De Niro film osobne uviedol (pôvodne sa mal zúčastniť len zahájenia a piatkovej premiéry svojho nového filmu What Just Happened). Osviežujúce.

Nedeľa, 6. júla

Prvým dnešným predstavením má byť blok hudobných videoklipov nazvaný Jiné tělo, napriek zakúpeným lístkom skúšam radšej šťastie v nafukovacom kine Espace Dorleans, kde sa prostredníctvom Radu zúfalcov pokúšam dostať na kladne hodnotený nórsky film Mannen som elsket Yngve. Dokonca mám dobrú pozíciu hneď na začiatku radu, takže nádeje sú vysoké napriek tomu, že minulý rok som práve v tomto kine neuspel. A situácia z vlaňajška sa ako napotvoru opakuje. Kvôli odlišným bezpečnostným nariadeniam vzťahujúcim sa na nafukovaciu kinosálu nepustili dnu vôbec nikoho z čakajúcich, čím termín Rad zúfalcov získava nový význam. Nech ich šľak trafí. Opäť sa potvrdilo, že človek sa učí na vlastných chybách – do nafukovačky odteraz len s platným lístkom.

Pri ďalšom filme už je mi Šťastena naklonená a dostávam sa na projekciu filmu Gomorra (Gomorrah, Taliansko, 2008, sekcia Otvorené oči), ocenený Veľkou cenou na festivale v Cannes. Ide o drsný, realisticky natočený mozaikový film o praktikách neapolskej mafie, formálne pripomínajúci Traffic Stevena Soderbergha. Film predstavil jeho režisér Matteo Garrone za asistencie Jiřího Macháčka, ktorý film odporučil deťom známych karlovarských mafiánskych rodín a nezabudol pripomenúť, že bude premietaný na plátno.

O siedmej večer absolvujem posledné nedeľné predstavenie na svetovej premiére dokumentu Nick Nolte: No Exit (Nick Nolte: No Exit, USA, 2008, nesúťažná sekcia hlavného programu). Dokument uviedli režisér Thomas Thurman a editor prestížneho časopisu Variety Steven Gaydos. Mal sa dostaviť aj samotný hlavný protagonista, problémový Nick Nolte, ale nakoniec neprišiel.

Film samotný bol realizáciou zaujímavej myšlienky o rozhovore herca so sebou samým, pričom si mal klásť otázky, „na ktoré by sa ho žiadny novinár nespýtal“. Bohužiaľ, nie všetky otázky boli zaujímavé a ak aj nejaké boli, namiesto odpovede sme sa nezriedka dočkali len akejsi „rafinovanej“ protiotázky. Dokument bol navyše dosť statický, s minimálnym využitím archívnych materiálov. Nič moc. Po skončení sa k delegácii pridal aj ďalší Nolteho známy, režisér Paul Mazursky, ktorý ale film nevidel, a tak v úvodnom 20-minútovom monológu zopakoval väčšinu toho, čo vo filme odznelo. Bol som síce zvedavý na divácke otázky, ale už som na ne nevydržal dlhšie čakať.

Pondelok, 7. júla

Je 11:30 a ja sa prostredníctvom Radu zúfalcov chystám absolvovať jeden z príjemnejších filmových zážitkov. Ide o film Michaela Gondryho Prosíme přetočte (Be Kind Rewind, USA, 2008, sekcia Horizonty). Dej filmu je jedným slovom absurdný. Dvaja chlapi z videopožičovne omylom zmagnetizujú všetky videokazety a v snahe vyhnúť sa odhaleniu sa rozhodnú filmy nakrútiť videokamerou sami. Začnú Krotiteľmi duchov a sú samozrejme odhalení, ich film ale získa v mestečku kultový status a tak postupne na zákazku „švédujú“ (geniálny výraz, ktorý si hrdinovia filmu sami vymysleli) aj ostatné filmy z ponuky. Ako som už naznačil, film je naozaj podarený a švédované filmy sú neskutočne zábavné a svojím prevedením originálne.

O pol piatej mám lístok na ďalší „mafiánsky“ film Jdi v pokoji, Džamile (Ma salama Jamil, Dánsko, 2008, sekcia Iný pohľad). je to film o pomste, odohrávajúci sa v moslimskej komunite v Kodani. Film okrem režiséra a hlavného predstaviteľa opäť uvedie Jiří Macháček, pričom znovu počujeme vtip o karlovarských mafiánoch a o premietaní na plátno. Tentoraz sa ale už nesmejem.

Rad zúfalcov opäť žne úspechy. Film Srpen (August, USA, 2007) s Joshom Hartnettom o siedmej večer je vcelku pozerateľná dráma o dvoch bratoch, zachraňujúcich krachujúcu spoločnosť. Názov filmu evokuje blížiaci sa 11. september, vo filme samotnom tento fakt ale nehrá žiadnu rolu, pôsobí na mňa skôr ako marketingový trik. Režisér Austin Chick po premietaní odpovedá na viaceré otázky divákov a názov svojho filmu zdôvodňuje významnou zmenou spoločensko-politických pomerov, ktorá sa v závere príbehu neodvratne blíži, ale ktorú, paradoxne, neuvidíme. Mňa neoblafne, jasný marketingový chyták.

Utorok, 8. júla

Týmto dňom si kompenzujem rozpačitý piatok, nakoľko stíham až štyri predstavenia. Najprv je to o pol jednej dokument Dušana Hanáka „pre pamätníkov“ Obrazy starého sveta (Obrazy starého sveta, Československo, 1972, sekcia Pocta Dušanovi Hanákovi). Film zachytáva poväčšine ťažký život jednoduchých dedinských ľudí a obstojí aj v súčasnej konkurencii . A naučil ma nové slovo. Viete, čo sú to „kapitále“?

O druhej popoludní sa (opäť) vďaka Radu zúfalcov dostávam na film, ktorý spätne hodnotím ako to najlepšie, čo som tento rok na festivale uvidel. Paříž (Paris, Francúzsko, 2008, sekcia Horizonty) je mozaikou osudov ľudí, žijúcich (prekvapivo) v Paríži. Voči francúzskej kinematografii som dosť skeptický. Až na výnimky považujem humor francúzskych filmov za násilný, herectvo sa väčšinou nezaobíde bez preexponovaných gest, situácie a dialógy bývajú absurdné. Paríž je práve tou výnimkou. Ide v podstate o drámu, ťažiacu z reálneho prostredia, z reálnych situácií a z reálnych postáv. Vtipných miest nie je veľa, ale stoja za to, často je to dokonca „humor cez slzy“. Podľa oficiálnej stránky slovenského distribútora sa film už u nás hrá, ja som si ho ale doteraz nikde nevšimol. V každom prípade jednoznačne odporúčam.

Pokračujem o pol siedmej filmom Dobrý den, smutku (Riprendimi, Taliansko, 2008, sekcia Fórum nezávislých). Ľuďom v sále sa príbeh o rozchode manželov, ktorých v rámci akejsi reality show celý čas snímajú kamery, evidentne páči. Mne však nie. Platí tu presný opak toho, čo som napísal o Paríži. Síce ide o ľahší, komediálny žáner, mal som ale pocit, že film sa snaží byť vtipný za každú cenu. Kedykoľvek napríklad postavy riešili nejakú „závažnú“ situáciu, bol prestrih na obézneho kameramana, ktorý ich s prihlúplym výrazom sníma, prípadne sa popritom niečím napcháva. Prvých 20-krát to možno bolo vtipné, potom už nie. Po filme nasledujú otázky a odpovede s režisérkou Annou Negri, ja ale radšej odchádzam čakať do najbližšieho Radu zúfalcov na posledný dnešný film.

Tým je Ať vejde ten pravý (Lat den rätte komma in, Švédsko, 2008, sekcia Iný pohľad) o desiatej večer. Ak by mala byť udelená cena za originalitu námetu, tento film by bol vážnym kandidátom na víťazstvo. Vo svojej podstate je to komorný príbeh dvoch asi 12-ročných detí, chlapca a dievčaťa, pričom dievča je upír. Hoci vo filme nie je núdza o krvavé, brutálne a strašidelné scény, zdráham sa zaradiť film do škatuľky „horror“. Je to v prvom rade film o kamarátstve dvoch ľudí, ktorí (každý z iných dôvodov) nezapadajú do spoločnosti. Výsledný dojem je teda pozitívny, predovšetkým vďaka presvedčivým hereckým výkonom a originálnemu vizuálnemu prevedeniu.

Streda, 9. júla

Dnes mám na takmer všetko lístky a môžem sa povýšene pozerať na tých úbožiakov sediacich na zemi. Prvý film absolvujem o jednej popoludní. Vlani na mňa veľmi zapôsobil dokument českej režisérky (a krátkodobej ministerky kultúry) Heleny Třeštíkovej Marcela, preto som si nenechal ujsť jej ďalší počin v žánri časozberného dokumentu, nazvaný René (René, ČR, 2008, sekcia Súťaž dokumentárnych filmov). Film zaznamenáva 20 rokov zo života charizmatického kriminálnika-recidivistu a spisovateľa Reného Plášila. Svoje knihy napísal väčšinou vo väzení, tak trochu z popudu režisérky, ktorá tu vstupuje do deja o niečo viac, než vo svojom predošlom filme. Dvadsať rokov je ale dlhý čas a zachovať si profesionálny odstup je asi o niečo ťažšie, než pri „bežných“ dokumentoch.

O piatej poobede sa vydávam na oslavovaný film Karamazovi (Karamazovi, ČR / Poľsko, 2008, Súťažná sekcia) zastúpený početnou delegáciou. Český herecký súbor v ňom prichádza do krakovskej fabriky odohrať v rámci festivalu svoju adaptáciu Dostojevského románu. Film sa rozbieha sľubne, ale postupne začne klasika na môj vkus až príliš prevažovať. Osobne by som uvítal menej Dostojevského a viac dôrazu na vzťahy v hereckom súbore, ktoré sú v úvode zaujímavo rozohrané. V každom prípade je to ale pozoruhodný a na české pomery dosť netradičný film.

O desiatej smerujem do maličkého divadla Husovka na film, ktorý som v nedeľu oželel – sériu videoklipov Jiné tělo (Music Video – Another Body, GB / USA / Island / Švédsko, 2008, sekcia 2008: hudobná odysea). Videoklipy protagonistov ako Björk, Peaches, The Knife a ďalších tematicky spája snaha o akési vymanenie sa z tradične vnímanej predstavy o mužoch a ženách. Kvalita videoklipov bola premenlivá, našli sa aj zaujímavé kúsky, v zásade by som ale dojmy zhrnul ako niečo, čo sa vysiela na hudobnej stanici o tretej ráno. Možno sa na mne už prejavila únava.

Štvrtok, 10. júla

Ďalší nadpriemerne úspešný deň. O pol jedenástej predpoludním sú ešte návštevníci festivalu v stave hibernácie, a tak mi nerobí problém dostať sa bez lístka na film 14 kilometrů (14 kilómetros, Španielsko, 2007, sekcia Horizonty). Názov filmu predstavuje vzdialenosť, ktorú musia prekonať severoafrickí imigranti na ceste do Španielska. Sledujeme príbeh dvoch takýchto imigrantov v pekne natočenom, ale herecky veľmi slabom filme (plač sa najlepšie hrá tak, že zakryjete tvár rukami, kričíte a trasiete pri tom ramenami).

O druhej popoludní sa dopúšťam omylu, keď dávam prednosť režijnému debutu Helen Hunt Konečně spolu (Then She Found Me, USA, 2007, sekcia Horizonty) pred novinkou medzi sprievodnými podujatiami nazvanou Master class – stretnutie s tvorcami, kde údajne exceloval predstaviteľ Sarumana z Pána Prsteňov, Christopher Lee. Spomínaný film nebol zlý, ale nijak nevybočoval z priemeru drám o žene v stredných rokoch, ktorá po smrti adoptívnych rodičov a rozpade starého vzťahu hľadá nejaký nový a popri tom sa zoznamuje so svojou biologickou matkou. Zato tú neúčasť na Master class dodatočne ľutujem. Možno nabudúce.

O siedmej večer je na rade Můj přítel z Fara (Mein Freund aus Faro, Nemecko, 2008, sekcia Iný pohľad). K nemeckej kinematografii pristupujem s podobnou opatrnosťou, ako k francúzskej. Ale aj v tomto prípade sa ukazuje, že výnimky sa nájdu. Príbeh vzdialene podobný filmu Chlapci neplačú (len s menej tragickým vyústením) je pútavý, decentne natočený a nechýba v ňom humor.

Na záver sa vydávam na film Dracula (Dracula, GB, 1958, sekcia Polnočné filmy). Už fakt, že film z polnočnej sekcie je premietaný o desiatej v noci dáva tušiť, že ho zrejme uvedie hlavný predstaviteľ Christopher Lee, tak dúfam, že napravím aspoň symbolicky svoj omyl. Bohužiaľ ale úvod filmu obstará len akýsi človek z Britského filmového inštitútu, ktorý film reštauroval a pridal doň štyri sekundy krvavých záberov. Neskôr sa z tlače dozvedám, že Lee sa touto kapitolou svojej filmografie príliš nepýši, a to je aj možným dôvodom jeho neúčasti na premietaní. Ako vraví moja mama: u mňa zmaturoval.

Piatok, 11. júla

Pre mňa posledný deň festivalu. Ráno o desiatej plánujem ešte pomocou Radu zúfalcov stihnúť dokument o známej americkej feministke nazvaný Kdo se bojí Kathy Acker? (Who’s Afraid of Kathy Acker?, Nemecko / Rakúsko, 2008, sekcia Dni kritikov Variety), nakoniec sú ale voľné lístky, takže sedenie na zemi nie je nutné. Vo vcelku zaujímavom dokumente o rozporuplnej osobnosti mi ale trochu chýba pohľad z druhej strany, autori sa zamerali takmer výlučne na výpovede z radov spisovateľkiných priateľov a obdivovateľov.

Mojou poslednou ambíciou v rámci tohtoročného festivalu je dostať sa na tlačovú konferenciu k filmu Gitara, ktorého projekciu už nestihnem. O druhej teda striehnem spolu s bandou fotografov pred miestnosťou, kde sa konajú tlačovky. Dnu sa mi ale nepodarí dostať, podarí sa mi akurát odfotiť herečku Saffron Burrows (Trója, Frida) a sledovať dianie z tlačovky na veľkoplošnej obrazovke pred Thermalom.

O pol tretej odchádzam na vlak.

Dovi o rok!


Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008

Karlovarský denníček

Potrebujete tip na dovolenku, prípadne prázdniny? Všetky lukratívne svetové destinácie ste už (minimálne dvakrát) navštívili? Čo takto filmový festival? Tohtoročný 42. ročník toho karlovarského ste už zmeškali, ale ak sa odhodlávate napraviť to na budúci rok, v nasledujúcich odstavcoch zistíte, čo všetko (a iste aj viac) sa tam dá za týždeň stihnúť, respektíve nestihnúť. Názvy filmov súhlasia s oficiálnym programom.

 

Sobota, 30. júna

Síce bežne nevstávam pred ranným vtáctvom, ale dnes to musí byť. O tretej popoludní jednoducho musím byť na premiére filmu Miss Potter, nakoľko ho uvedie samotná božská Renée Zellweger. O niekoľko hodín neskôr sa trpko smejem vlastnej naivite. Autobusy z Prahy do Varov sú beznádejne obsadené na niekoľko hodín dopredu. Koho by to napadlo, však? Po niekoľkých neúspešných pokusoch infiltrovať sa do obsadeného autobusu to vzdávam a čakám na ten svoj (asi štyri hodiny). Šanca vidieť Zellwegerku naživo tým definitívne padá, keďže do Varov sa dostávam až niečo po štvrtej a pred jej hotelom sa mi kempovať nechce. No čo už, veď som tu predsa kvôli filmom, nie?

Ubytovávam sa na objednanom priváte, nakoľko stanové mestečko je dosť ďaleko od centra a na dlhší čas je to takto praktickejšie, aj keď drahšie. Musím dodať, že som túto voľbu ani neskôr neoľutoval. Prvá zastávka je hotel Thermal, ktorý funguje ako hlavný stan festivalu. Už z diaľky obdivujem výzdobu, konkrétne obrovský symbol, pripomínajúci striebornú vagínu, umiestnený na fasáde hotela. Zblízka zisťujem, že je to písmeno „O“ napísané vkusným fontom, ktorý je použitý na všetkých oficiálnych materiáloch. Treba uznať, že spomínaná výtvarná stránka pôsobí celistvo, premyslene a dostatočne veľkolepo na medzinárodný festival.

Po kúpe programu a vybavení akreditácie sa staviam po prvýkrát do radu na lístky. Všetko je, pochopiteľne, vypredané. Lístky sa dajú získať najskôr len deň dopredu, najlepšia šanca je o ôsmej ráno, keď sa otvárajú pokladne. Druhá možnosť je získať lístok hodinu pred premietaním, kedy prepadávajú tie, ktoré si niekto objednal cez SMS a nevyzdvihol (na objednávanie prostredníctvom SMS treba mať český mobil). No a posledná možnosť je postaviť sa na niekoľko hodín pred začiatkom predstavenia do radu pred sálou (nazval som ho Rad zúfalcov) a dúfať, že niektoré miesta zostanú neobsadené. Úspešnosť je v tomto prípade relatívna (v závislosti od veľkosti kinosály a povesti filmu) a musíte mať akreditáciu (t. j. na krku sa vám musí hojdať festival pass).

Jediné predstavenie, na ktoré sa mi v tento deň darí zohnať lístky, je tajomne znejúce „Film překvapení“ o deviatej večer, z ktorého sa vykľula ekologická propaganda 11th Hour (11th Hour, USA, 2007), ktorú osobne uvádza producentka Irmelin DiCaprio (áno, je to jeho matka). Pôsobí podozrivo mladistvo, ale možno som moc ďaleko od pódia. Pozerať sa na to dá, ale nemám veľmi rád dokumenty typu „hovoriace hlavy„.

Viac toho už v sobotu nestíham, našťastie vo chvíľach voľna je vždy čo robiť. V priestoroch Thermalu je WIFI internet a nikoho netrápi, ak ste rozvalení s laptopom na zemi pri najbližšej zásuvke a rôzne VIP osoby vás musia prekračovať. Navyše, ak práve neprší, mesto samotné stojí za prehliadku, nehovoriac o rôznych sprievodných akciách, ktoré človek ani nestíha sledovať, tobôž sa ich zúčastňovať. Každá deň tiež v hojnom náklade vychádza Festivalový denník, kde sa človek pri rannej káve dozvie o všetkom, čo za uplynulý deň zmeškal (a ide ho z toho poraziť).

Nedeľa, 1. júla

Keďže v sobotu ráno som bol ešte vo vlaku, jediná možnosť, ako získať lístky na dnešné predstavenia, je čakať na prepadnutie objednávok, alebo postaviť sa do Radu zúfalcov. Práve vďaka druhej možnosti sa o jednej poobede dostávam na premietanie dokumentu Annie Leibovitz: život objektivem (Annie Lebovitz: Life Trough a Lens, USA, 2006). Prekvapivo zaujímavý, miestami vtipný a miestami dojímavý portrét známej fotografky. Na začiatok dňa nie zlé.

Druhý film, Tracey: fragmenty (The Tracey Fragments, Kanada, 2006) som mal vopred vytipovaný kvôli hlavnej predstaviteľke Ellen Page, ktorú väčšinový divák pozná z tretieho dielu série X-Men, ale mne sa veľmi pozdávala vo filme V pasci (Hard Candy). Vďaka prepadnutým lístkom sa nakoniec na predstavenie o siedmej večer dostávam, a navyše režisér Bruce McDonald aj spomínaná Ellen Page sedia počas premietania asi meter predo mnou, čo je zvečnené na tejto legendárnej fotografii (zdroj: Film Servis Festival Karlovy Vary).

Film samotný ma až tak veľmi neoslovil, ide o akýsi formálny experiment, plátno je po celý čas rozdelené na niekoľko okien a nelineárny dej sledujeme z viacerých perspektív. Po premietaní nasleduje beseda, kde miestami vládne trápne ticho, prerušené až milou súťažou o kanadský sirup, ktorý tvorcovia priniesli so sebou. Na získanie tohoto artefaktu bolo potrebné ako prvý správne odpovedať na otázky o Kanade. Pochopiteľne som sirup nevyhral.

Do tretice sa vydávam na polnočný film Mrazivá kořist (Fritt vilt, Nórsko, 2006). Keby postavy nehovorili tým čudným severským jazykom, myslel by som si, že ide o nejaký nový počin Wesa Cravena, alebo nejakého podobného majstra horroru. Dokonca som niekoľkokrát rozhodil od hrôzy ručičkami, čo sa mi už dávno nestalo. Ale možno to bolo tou atmosférou, ktorá bola vzdialená bežnej návšteve kina.

Pondelok, 2. júla

Konečne nastal deň, keď môžem ísť na všetky filmy pár minút pred začiatkom, nakoľko mám zakúpené lístky. Najprv je to o druhej poobede film Lištičky (The Little Foxes, USA, 1941) s Bette Davis, uvedený v sekcii Pocta Williamovi Wylerovi (známemu režisérovi tzv. zlatej éry Hollywoodu). Film uviedla Wylerova dcéra.

O šiestej večer pokračujem dokumentom Architekt odpadu (Garbage Warrior, GB, 2007), zaradenom v súťaži dokumentárnych filmov. Opäť zaujímavý, tzv. časozberný dokument (zaznamenávajúci udalosti v dlhom časovom období) o architektovi ekologických budov stavaných z odpadových materiálov, (tzv. earthships) a o jeho boji s byrokraciou. Rezervovane pôsobiaci režisér Oliver Hodge po premietaní odpovedal na otázky divákov.

Pondelok zakončujem o desiatej v noci bizarným filmom s ešte bizarnejšie preloženým českým názvom Chechták (Smiley Face, USA, 2006) o mladej žene, ktorá rieši existencionálne problémy pod vplyvom marihuany. Anna Faris, známa zo série Scary Movie, sa asi pre túto úlohu narodila. Bohužiaľ, filmu sa nepodarilo udržať sľubne rozbehnuté tempo a k záveru stagnuje.

Utorok, 3. júla

Utorok začínam o druhej poobede v Rade zúfalcov na film To zvláštní léto (Kid Svensk, Švédsko / Fínsko, 2007). Nebolo ťažké sa pretlačiť dovnútra, nakoľko ide o film á la hlavná redakcia programov pre deti a mládež na víkendové ráno, ale sympaticky obsadený.

O pol piatej nastáva prvé výrazné sklamanie v podobe filmu Let červeného balónku (Le voyage du ballon rouge, Francúzsko, 2007). Na film ma nalákala hlavná predstaviteľka Juliette Binoche, bohužiaľ však išlo o film bez pevného scenára, založený na improvizácii, plný nekonečných záberov typu „dievča sa pozerá do výkladu“. Dej a pointa veškeré žiadne. Obďaleč sediaci Ladislav Smoljak to vzdal asi po pol hodine, ja som vydržal do konca. Film bol navyše premietaný v improvizovanej sále v hoteli Richmond, ktorá síce pôsobila honosne, ale keďže rady stoličiek nemali žiadne prevýšenie, dovidieť na nízko umiestnené titulkovacie zariadenie bolo nemožné. „Našťastie“ boli priamo na film vyleptané anglické titulky.

Dojem z celého dňa čiastočne vylepšuje o desiatej film Venuše (Venus, VB, 2006) v hlavnej úlohe s Petrom O’Toolom, ktorý je tak trochu zvrhlejšou variáciou na české Babí léto.

Streda, 4. júla

Na pravé poludnie sa opäť prostredníctvom Radu zúfalcov dostávam na najnovší film Francoisa Ozona Angel (Angel, Francúzsko / Belgicko / GB, 2006) natočený v angličtine, s prevažne anglickým obsadením. Ide o kvalitne spracovanú červenú knižnicu, pripomínajúcu Annu zo Zeleného domu s drzejšou a sebavedomejšou hrdinkou (Romola Garai). Našťastie sa nekonajú žiadne pokusy o muzikálové vsuvky (viď utrpenie menom 8 žien), a tak je celkový dojem príjemný.

O tretej nasleduje najnovší film známeho režiséra nezávislých filmov Hala Hartleyho Fay Grim (Fay Grim, USA / Nemecko / Francúzsko, 2006), čosi ako paródia na špionážne thrillery s Parker Posey a Jeffom Goldblumom. Neplieskam sa síce po stehnách (ako pán vedľa mňa), ale film je to prekvapivo zábavný, hoci kratšia stopáž by mu neublížila, skôr naopak. Režisér Hartley film uviedol vtipným príhovorom, viac ma však upútali jeho absurdné žlté topánky.

Kvótu „tri filmy za deň“ si pre dnešok plním o desiatej večer „kontroverzným“ filmom Divoká krása (Savage Grace, Španielsko / USA / Francúzsko, 2007) s Julianne Moore v úlohe incest praktizujúcej matky. Film uviedol jeho režisér Tom Kalin a po jeho skončení nasledovala tradičná desaťminútovka otázok a odpovedí. Film nebol zlý, len mu chýbala určitá kontinuita, čo sa prejavovalo v nezmyselnom konaní postáv (napriek inšpirácii skutočnou udalosťou).

Štvrtok, 5. júla

Je pol dvanástej pred poludním a na rade je ďalší vopred vytipovaný film. Ide o najnovší film „úchylného“ Davida Lyncha Inland Empire (Inland Empire, USA / Poľsko / Francúzsko, 2006), pomerne hviezdne obsadený v čele s Laurou Dern, točený digitálnou videokamerou. Mám pochopenie pre experiment a väčšina predošlých Lynchových filmov sa mi páčila, ale toto nie. Trvalo to 3 hodiny, akýsi dej bol len matne načrtnutý v úvode a zvyšok tvorili zmätené snové pasáže, vrstvené na seba bez akejkoľvek viditeľnej logiky. Lynch do Varov neprišiel (asi sa bál, že by ho diváci zlynchovali).

Séria štyroch polhodinových dokumentov premietaných o pol štvrtej ma z letargie neprebrala. Prebrala ma z nej strata peňaženky aj so všetkými dokladmi a jej následný nález v drogérii. (Týmto pozdravujem sympatické predavačky, ktoré sa mi o ňu asi 20 minút starali.)

Ale vráťme sa k spomínaným dokumentom. Tri boli veľmi slabé (uzbecká První zastávka, lotyšský Theodor, poľská Hodina hudby) a jeden priemerný (český Půjdu, kam chci). Aby som nekrivdil Poliakom, najhoršie boli prvé dva. Či už po obsahovej (primitívny obrazový záznam čohosi bez viditeľného tvorivého vkladu), alebo technickej stránke (videokamera, smiešne videoefekty ako z dovolenky v Chorvátsku, ignorácia akejkoľvek obrazovej kompozície). Dodatočne s hrôzou zisťujem, že Theodor získal na záver festivalu „špeciálne uznanie“, keďže všetky spomenuté filmy boli uvedené v súťažnej sekcii. WTF?

Štvrtkový program končí stávkou na istotu – medzinárodnou premiérou posledného filmu Jana Svěráka Vratné lahve (Vratné lahve, ČR / GB / Dánsko, 2007) o deviatej večer. Film bol odprezentovaný pomerne bohatým zastúpením tvorcov (nebudem všetkých menovať, ale bolo ich plné pódium, vrátane oboch Svěrákov).

Piatok, 6. júla

Deň odchodu. Ráno sa neúspešne pokúšam prostredníctvom obľúbeného Radu zúfalcov dostať na jeden z nečakaných hitov festivalu – Harold a Maude z roku 1971. O pol jednej sa rovnakým spôsobom pokúšam dostať na celovečerný dokument Marcela (Marcela, ČR, 2006). Snaženie je tentoraz korunované úspechom a ja sa dôstojne lúčim s festivalom na pre mňa poslednej projekcii za účasti režisérky Heleny Třeštíkovej. Ide opäť o časozberný dokument, ale oproti Architektovi odpadu má výhodu v divácky vďačnejšej téme. Zaznamenáva postupne život ženy od svadby až po pokus o samovraždu a hospitalizáciu na psychiatrii a všetko, čo k tomu viedlo. Napriek zobrazenej životnej tragédii sa dokument nevyhýba humoru a inteligentný režijný prístup je tentoraz viditeľný na kilometre.

Tu sa môj denníček končí. Nasleduje cesta domov, tentoraz bez komplikácií.

Zhrnutie:

Jednoznačne odporúčam každému, kto má rád film a aspoň trochu sa v ňom orientuje. Rovnako odporúčam každému, kto omdlieva blahom pri pohľade na známych ľudí. A odporúčam aj tým, ktorých už nebaví opekací typ dovoleniek a uprednostňujú aktívnejší odpočinok. Uvidíme sa o rok?


Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008

Malí ľudia s veľkým talentom

Počas scény, v ktorej sa Donald Sutherland blíži k dievčatku v červenom pršiplášti, možno divákom len odporučiť, aby vzali vážne názov filmu: Teraz sa nedívaj. Dievčatko sa zvrtne a… Je to odporná stará škaredá trpaslíčka s nožom, ktorým bez zaváhania šokovaného chlapa podreže. Naveky už ostala odpornou starou škaredou trpaslíčkou a jej meno – Adelina Poerio nikomu nič nehovorí. Niektorí ľudia menšieho než malého vzrastu však prekonali miniatúrnu škatuľku, kam sa ich filmári snažili zavrieť – a zažiarili a žiaria.

Lovkyňa Oscarov

Jednou zo služobne najstarších a zároveň (s výškou 145 centimetrov) najvyšších spomedzi malých herečiek je Linda Hunt. V našich zemepisných šírkach bude zrejme najznámejšia jej postava v komédii Prísne tajné prázdniny (orig. If Looks Could Kill). Obsadiť do úlohy mozgu zločineckej skupiny jedenapolmetrovú postaršiu herečku, to by asi nenapadlo mnoho režisérom.

Linda Hunt však zďaleka nie je len tou elegantnou, i keď zvrátene zlou Ilsou Grunt. Jej filmografia zahŕňa doteraz vyše tridsať titulov a v jej zbierke okrem radu ďalších ocenených sa vyníma – Oscar. Získala ho za veľmi zaujímavú úlohu vo filme Rok nebezpečného života (Year of Living Dangerously). Hrala tu muža – fotografa Billyho Kwana. A ako vidno, hrala ho výborne.

Červený pršiplášť

„Nikto si netrúfne na trpaslíčku v červenom pršiplášti,“ vyhlási sebavedome Maudey Beasley, keď sa s bývalou svokrou a milencom zavraždeného speváka vyberá naháňať psychopatického vraha.

Nie, to nie je z Montyho Pythona, to je scéna z filmu Bezvýhradná láska (Unconditional Love). Bez všetkej srandy – tajomný vrah, zabíjajúci svoje obete kušou, si vyberie nesprávnu obeť – známeho speváka sladkých šlágrov. Po jeho stope sa vyberie spevákov milenec (Rupert Everett), jeho bezhraničná obdivovateľka (Kathy Bates) a energická Maudey – Meredith Eaton.

Časy, keď meter tridsať vysoká herečka mohla získať úlohu akurát ako súčasť cirkusu, sú definitívne preč. Posledné zbohom im odtrúbila vyštudovaná psychologička Meredith Eaton. Jej Maudey je energická, sebavedomá a svoje okolie sekíruje. Bez okolkov sprdne čašníčku v reštaurácii a (pozor, spoiler:) keď ide o likvidáciu psychopatického vraha, je v plnej poľnej pripravená zvládnuť to sama.

Talentovaná Meredith si zahrala aj v seriáli Family Law a momentálne žne úspechy v divadle.

Najmenší a najznámejší

Dámy majú prednosť, len preto som tento stručný prehľad liliputích hercov nezačal najmenším, no bezpochyby najslávnejším z nich. Warwick Davis. Keď ani nie metrový chlapec dostal úlohu srandovného medvedíka Ewoka v Návrate Jediho (Return of the Jedi), málokto tušil, že ho čaká skvelá herecká budúcnosť.

No – skvelá ako skvelá. Jeho tvár sa väčšinou schová pod nánosy makeupu alebo rovno celú masku. Warwick Davis má na konte sériu hororov o protivnom škratovi Leprechaun. V Harrym Potterovi zase s plešinou predstavuje profesora Flitwicka. V najnovšom Stopárovom sprievodcovi po galaxii (The Hitchiker’s Guide to the Galaxy) sa ukrýva v robotickom tele paranoidného androida Marvina.

Meter a sedem centimetrov vysoký herec sa však dočkal aj úloh bez latexových masiek. Tá najznámejšia je rola trpaslíka Willowa v rovnomennom filme z roku 1988. Ašpirujúci čarodejník Willow v ňom na svojich útlych plieckach nesie záchranu sveta – v podobe malého bábätka. Toto bol prvý – a zrejme aj jediný film, v ktorom hlavnú úlohu hrá trpaslík.

Včielka Maja

Pozrime sa teraz do našich zemepisných šírok a dĺžok a zastavme sa v Prahe. Napriek svojej výške je Aťka Janoušková neprehliadnuteľná. České deti jej hlas sprevádza od narodenia, hovorí ním Včielka Maja. K Aťke je film skúpejší, nedostala v ňom toľko úloh, koľko by si zaslúžila. Jej kráľovstvom je práve dabing, kde okrem nespočetného množstva kreslených postavičiek dabovala aj Zeldu Rubinstein (na obrázku vpravo), ďalšiu meter tridsať vysokú herečku.

Aj do našich končín však Aťkina sláva prišla. Určite ste už počuli duet, ktorý si len tak niekto nevymyslí. Jeho autormi sú Petr Hapka a Michal Horáček. Úplne vážne: Na Daniela Landu v tej pesničke z koša na prádlo vyhúkne Králiček Azurit. Jeho hlasom je samozrejme Aťka Janoušková.

Nie, nezabudli sme…

Ako by sme aj mohli? Zabudnúť na najznámejšieho českého herca malého vzrastom, ale veľkého talentom? Jiří Krytinář je meno známe a sotva ho treba predstavovať. Na svojom konte má dobrú tridsiatku postáv. Škoda len, že v poslednom období sa k filmovej úlohe príliš nedostane. Naposledy sme ho mohli vidieť v Nejasnej správe o konci sveta. V pamäti však ostane aj jeho veliteľ stráže vo Falošnom princovi.

Aj on, aj ďalší doteraz spomenutí, alebo aj tí nespomenutí však slúžia ako dôkaz, že na veľkosti skutočne nezáleží…


Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008