Volebná rukoväť: Čo hodiť do urny v roku 2016

Tyčku, čo iné.

Aspoň k tomuto záveru sme prišli na redakčnej porade. Dívali sme sa na tú ponuku strán a kandidátov a bolo nám mizerne. To na chvíľu potešilo madam Hildu, ale radosť ju prešla, keď sme jej s Dvorným Astrológom pripomenuli, že aj ona má volebné právo. A hoci zmeškala šancu kandidovať sama, termín 5. marec sa nebezpečne blíži.

Skúšali sme z Dvorného Astrológa vytiahnuť predpoveď, ako celé voľby skončia, ale márne. „Dopadnú zle, nech dopadnú akokoľvek, ani som sa nenamáhal s počítaním budúcnosti,“ vyznal sa napokon, keď mu madam Hilda pripomenula, ako neslávne skončil pred Silvestrom.

Tak sme sa teda hrabali v zoznamoch kandidátov v snahe vydať nejaké odporúčania pre našich čitateľov. Tu sú. (viac…)

Volíme prezidenta

Áno, vážení a milí voliči, už je to čoskoro tu. O pár dní budeme voliť nasledujúcu hlavu štátu. Ponuka je mimoriadne široká, preto si vieme predstaviť, aké problémy vám môže spôsobovať výber toho najvhodnejšieho kandidáta. Ešteže tu máte nás, redakciu HyeNovín v zložení Madam Hilda, dvorný astrológ a Hyena. (viac…)

Volebná rukoväť 4: Voliči

Doteraz sme sa venovali svinstvám a trikom, ktoré používajú politické strany, aby k urnám prilákali množstvo voličov a presvedčili ich, aby tam vhodili ten správny lístok s tými správnymi krúžkami. Ale vedia vôbec samotné strany, o koho priazeň sa uchádzajú? Majú prehľad, na koho strieľajú a či majú tú správnu muníciu?

Volič je na našom území osoba, ktorá dosiahla 18 rokov veku a nie je zbavená svojprávnosti. Aspoň legálne nie. Lebo teda niektorých by svojprávnosti určite zbaviť mali. Či už pre zarážajúco nízke IQ, alebo pre duševnú poruchu.

Pozoruhodné je, že práve na nich volené strany často poľujú. Niektoré ich argumenty totiž môžu zabrať jedine u človeka zúfalo blbého alebo u niekoho s veľmi svojráznym vnímaním reality. (viac…)

Volebná rukoväť 3: Kampaň

Ako sme si povedali minule, volebný program je taká povinná nepríjemnosť či nepríjemná povinnosť. Len úplní blázni si vyberajú stranu svojho srdca na základe toho, čo napíše vo volebnom programe. Iste, aj takí sa nájdu, ale je ich taká zúfalá menšina, že zvyšok elektorátu si strany musia hľadať inými spôsobmi. To je práve úloha predvolebnej kampane.

Kto by si myslel, že kampaň má nejaký začiatok alebo koniec, je na omyle. Každé verejné vystúpenie, každý prejav, každá fotografia je súčasťou kampane a to bez ohľadu na to, aký je dátum.

(viac…)

Volebná rukoväť 2: Volebný program

Hráčov teda už máme známych, poďme sa smelo vrhnúť do reality show zvanej voľby.

Ako sme už minule spomínali, strana potrebuje niečo, čím by sa odlíšila od inej strany. Nestačí mať logo v iných farbách, aj keď aj o tom možno polemizovať. Strana musí mať čosi, čo ju jasne identifikuje a presvedčí voličov, aby vo volebný deň hodili do urny ten správny lístok, možno aj so správnymi krúžkami. Bohužiaľ (a napodiv), nestačí sa spoliehať na to, že pán predseda sa debilne chichúňa. Hoci to zjavne pomáha získavať priazeň voličov, samotné strany by sa cítili blbo, keby si na webstránku napísali: „Voľte nás, lebo Matovič sa debilne chichúňa.“

(viac…)

Volebná rukoväť 1: Strany

Rozdiel medzi Superstar a voľbami nie je až taký priepastný. V oboch prípadoch si zúčastnení hlasujúci vyberajú toho, kto sa im najviac páči, pričom je úplne nepodstatné, či ide o najlepšieho a najvhodnejšieho kandidáta. Ono vlastne nezáleží ani na tom, či je aspoň trochu dobrý či schopný. No a taktiež si to v oboch prípadoch hlasujúci platia sami. Ale kým v Superstar sa hlasovania zúčastňujú tí, čo chcú, voľby si platíme všetci. Ďalším znepokojivým rozdielom je, že hneď po vyhlásení výsledkov môžeme na Superstar zabudnúť. Po vyhlásení výsledkov volieb tú šancu nemáme.

(viac…)

Ťažký život sovy

Cez deň sa žije, v noci spí. Aspoň tak sa to zaužívalo od čias, kedy možnosti svietenia v noci boli obmedzené. Svetlo nás dokonca pri spánku ruší. Celosvetový úzus nočného pokoja zabezpečuje, že si môžeme v noci radostne oddýchnuť a v tme a tichu načerpať spánkom sily do ďalšieho dňa. V praxi to však v niektorých prípadoch také jednoduché nie je. Niektorí ľudia si totiž s vlastným spánkom užijú nemalú oštaru len vďaka tomu, že sú sovy.

Cyklus bdenia a spánku sa u väčšiny populácie riadi štandardom. Približne štvrtina ľudí sú dokonca takzvané škovránky – večer chodia spať so sliepkami a ráno vyskočia z postele plní energie, ani budík by nepotrebovali. Samozrejme, že patrím k opačnému extrému. Ďalšia štvrtina ľudí sú totiž takzvané sovy. Ráno ich treba ťahať z postele žeriavom, naopak, večer ich tam dostanete len pod prísľubom, že sa v tej posteli celkom určite nebude spať.

Prečo je to zorganizované takto? Nevedno. Vedci po dlhých výskumoch zistili akurát to, že tento tzv. chronotyp nezávisí na prostredí, rase, sociálnych podmienkach ani ničom inom. Fyziologicky nepredstavuje žiaden problém – dotyčný má zdravý a normálny spánok. Problémy nastávajú až v prípade, keď ste extrémna sova a máte fungovať v dennej spoločnosti.

Takáto sova večer čiperne poletuje a spať sa jej zažiada až o tretej či štvrtej nad ránom. Normálne by mala teda spokojne vychrapkávať do poludnia, lenže ouha – v čase jej najspravodlivejšieho spánku sú pracovné procesy a otváracie hodiny úradov a obchodov v plnom prúde. Sove preto na štandardné fungovanie v spoločnosti ostáva minimum času. Pokiaľ je to sova samotárka, ani jej to príliš nevadí, lenže aj sova sa niečím musí živiť, treba pracovať a pokiaľ sa sove nepodarí nájsť si zamestnanie vyhovujúce jej biorytmu, má problém.

Budík vreští a sova sa neochotne preberá ako z narkózy. Jej telo protestuje – toto nie je čas na vstávanie. Sova padá z postele, a cestou k budíku (lebo sova je múdra a vie, že budík musí umiestniť mimo dosahu z postele) ponaráža aj do stien, ktoré nemá. Železne vytrénovaný nočný živočích poloautomaticky plní ranný program – uvariť si kávu, prebehnúť kúpeľňou, oblečie sa a vyrazí do práce.

Čerstvý vzduch a pohyb na chvíľu sovu preberú. Natlačí do seba raňajky, aj keď žalúdku sa to príliš nepáči – on má predsa hlbokú noc, tak čo ho otravujú prácou. Biorytmus sa oklamať nenechá – sova upadá do letargie, koncentrácia mizerná, pracovný výkon na úrovni reumatického Matuzalema. Deň plynie a sova sa pomaly rozbieha, až vpadne do svojho normálneho aktívneho rytmu. Ibaže to už je večer a od sovy už nikto nič nechce, všetci spomaľujú a chystajú sa na spánok.

Sova má problém – po celom dni je už aj unavená, ale vnútorné hodinky nad spánkom neuvažujú. Zbytočne si ľahne spať v slušnom čase – ak nie je baníkom v prvej línii, únava ju nepremôže. Naveľa-naveľa sa jej podarí zaspať, v jej prospech hrá tma, pretože bez svetla sa v tele uvoľňuje viac hormónu, ktorý zapríčiňuje ospalosť. Sova spí a vnútorné hodiny sú spokojné až do času, kedy začne vrešťať budík.

Znie to desivo, ale sovy majú ešte celkom šťastie. Niektorí ľudia majú spánkový režim načisto rozbombardovaný. Napríklad takí, ktorí nepodliehajú dvadsaťštyrihodinovému rytmu dňa. Každý deň sa ich vnútorne odobrený čas zaspávania posúva a posúva, spolu s ním sa samozrejme posúva aj vhodný čas prebúdzania. Ďalší zase majú spánok rozdelený – uprostred noci sa plne oddýchnutí preberajú, potom zase zaspia, ale cez deň si potrebujú pospať.

Ak netrpíte takýmito extrémami – buďte radi. A sledujte výsledok nevyhnutného experimentu, ktorý podstúpim. Ľudia totiž pri cestovaní cez viac časových pásiem dostanú do svojich vnútorných hodín poriadnu šupu a užívajú si pásmovú chorobu (jet lag). Takáto osoba je vnútorne zrazu úplne inde ako jej okolie. Výsledkom je ospalosť, nespavosť, dezorientácia, nevoľnosť a celá škála nepríjemných pocitov.

Práve takéto cestovanie ma čaká. Ako bude skutočne pravoverná sova reagovať v úplne inom časovom pásme? A najmä – keď odoznie jet lag, ako bude vyzerať môj biorytmus? Bude z toho úplná katastrofa, alebo sa preladím na nový čas a budem soviť naďalej?


Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008

Varenie je umenie

Myslím to vážne. Varenie je umenie. Nie však umenie v tom zmysle, že sa ho musíte tvrdo nadrilovať. Síce prax robí majstra, ale trvám na svojom: v kuchyni záleží od talentu porovnateľne s ateliérom. Prirodzene, je tu jeden podstatný rozdiel – umenie v akejkoľvek forme nielenže nemusíte vytvárať, ale ani konzumovať.

Bez jedla však vydržíte o dosť kratšie ako bez duševnej potravy. Niektorí to môžu považovať za smutné, ale ja z toho tragédiu nerobím.

Pracant či génius?

Totálny antitalent:

Väčšinou nemáva vzťah k vareniu, preto všetok servis zabezpečuje mamička, manželka, manžel alebo ktokoľvek iný vhodný. Rajom pre antitalenta je reštaurácia, bufet, priateľská návšteva alebo akékoľvek iné miesto, kde sa dostane k jedlu bez toho, aby ho musel vytvoriť. Prinajhoršom to istia najbližšie potraviny, však treska nesklame.

Za cudzopasníka ho môžeme považovať len do toho času, kým sa nepostaví k sporáku. Potom už len zdesene sledujeme jeho vyčíňanie: rozvarené a zlepené rezance, polosurové zemiaky, všetko pripálené, kuchyňa obrátená hore nohami, steny očmudené a pes nejaviaci známky života. Môžete sa smiať, ale istá moja kamarátka skutočne raz vzbĺkla pri pokuse uvariť si čaj. Podrobnosti nebudem dodávať, keďže asi by si ich nečítala s nadšením.

Rada pre antitalenty: Zmierte sa so svojím handicapom. Zrejme máte iné prednosti.

Rada pre okolie: Ak vám lezie na nervy, že v kuchyni nepreloží ani slamku krížom, donúťte ho postaviť sa k sporáku. Podľa možnosti tesne pred tým, ako plánujete kuchyňu vymaľovať. Kontrolujte plynové aj elektrické spotrebiče. Ak náhodou jeho kuchynské snaženie všetci prežijete, bude to pre vás dostatočným poučením, aby ste ho viac do kuchyne nehnali.

Poctivý varič:

Núdza naučila Dalibora húsť a nás priemerných postaviť sa k problému a kuchynskej linke čelom. Poctivý varič nie je nijako zvlášť talentovaný, no prejavuje isté vlohy. Za vrchol v tejto kategórii možno považovať stav, keď ochutnávate varené jedlo až tesne pred jeho dokončením a zistíte, že všetko je tak, ako má byť.

Poctivý varič varí vcelku rád, ale jeho život sa nenesie v znamení kuchyne. Bez problémov nakŕmi ľubovoľne veľkú perepúť, ktorá sa nesťažuje. Variča poteší, keď sa mu niečo vydarí nad pomery, rozosmutní ho, keď mu niečo nevyjde, ale vo všetko sa deje bez zásadných dopadov na jeho psychické a stravníkov fyzické zdravie.

Rada pre poctivých varičov: Len pokojne varte. Ak sa vo vašom okolí nenachádza varný génius, nikto si nedovolí voči vám niečo namietnuť. A keby náhodou áno, vrazte mu varechu do ruky, nech si to skúsi sám.

Rada pre okolie: Chvály prejavujte nahlas, kritiku si nechajte pre seba. Buďte radi, že vás má kto kŕmiť a príliš nevyskakujte, inak sa môže stať, že sa v úlohe poctivého variča ocitnete vy.

Varný génius:

Hocičoho sa chytí, výsledok spieva. Jeho stravníci pri konzumácii vydávajú zvuky podobné dabingu pornofilmu. Niet sa čo čudovať – jedlo pripravené géniom zaplavuje celú vašu bytosť a načisto vyradí sebaovládanie aj nesúvisiace zmysly. Nemusí pritom ísť o šéfkuchára päťhviezdičkového hotela. Varní géniovia sa často schovávajú v nenápadných postavičkách starých mám.

Rada pre varného génia: Ak sa vám čo len trochu podarí brzdiť márnomyseľnosť, príliš sa o svojich vlohách nerozširujte. Môže sa totiž stať, že vás začnú vaši známi vyžierať so železnou pravidelnosťou.

Rada pre okolie: Ak žijete s varným géniom v jednej domácnosti a nie ste anorektik, zaobstarajte si kondičného trénera. Inak vám hrozí, že budete čučať vo svojom štvrťtonovom tele na gauči a nepríčetne jačať na neboráka kuchára: Dones mi jedlo!

Muzeálny exponát či dobrodruh?

Okrem samotných vlôh sa kuchári líšia aj prístupom ku kreativite. Ochota a odvaha experimentovať sa pohybuje v širokej škále od archeologického nálezu po hyperaktívneho milovníka adrenalínových športov. Mať v dome tieto dva extrémy nie je závideniahodný údel.

Strážca múzea totiž všetko varí tak, ako ho to naučila jeho mamička a tieto recepty pochádzajú v rodinnej línii až do štvrtohôr. Aspoňže je horko-ťažko ochotný inovovať suroviny, veď napokon, kde dnes zoženiete ingrediencie potrebné pre prípravu mamuta na prasličke?

To milovník adrenalínu je z iného cesta. Zakaždým z iného cesta. Máte doma osobu, od ktorej každé jedlo chutí zakaždým inak? Tak to si blahoželajte, pretože taký pravý experimentátorský nadšenec sa ani nepokúša urobiť dvakrát to isté jedlo. Varenie je preňho veľké dobrodružstvo, ktoré nesmie nudiť. Ak je to talentovaný kuchár, ďakujte nebesiam. Priemernému, hocako nadšenému kuchárovi to totiž nemusí zakaždým vyjsť.

Dôsledkom sú žalúdočné vredy, ani nie tak zo samotného jedla, ako z nervozity, čo sa to zase ocitne na stole, či sa to bude dať identifikovať a či sa to nepokúsi zožrať stolujúcich skôr ako oni jeho.

Hulvát či snob?

Keď poviete, že do jedla má ísť červené víno, jedni tam vlejú kláštornú sviečku, druhí voľačo s francúzskym názvom, o čom väčšina ľudí ani netuší, že je to víno. Mleté mäso je pre hulvátov predpripravené bravčové z odrezkov, pre ich náprotivky osobne vybrané hovädzie chudučké. Hulvát si vystačí s čiernym korením, štipľavou paprikou a vegetou. Polica s koreninami u snoba zaberá podstatnú časť kuchyne.

Rozdiel nie je len v ingredienciách, ale aj vo výsledku. Chlieb s masťou a cibuľou je pre hulváta úplne kóšer, zatiaľ čo u snoba praženica začína od prepeličích vajíčok. Hulvát nerozozná puding od Creme brulée a je mu to srdečne jedno. Áno, francúzština je poznávacím znakom kulinárskeho snoba par excellence.

Nech ste sa našli v ktorejkoľvek skupine, podstatné je, že sa tam cítite dobre. A pokiaľ žijete vy aj vaše okolie, je to úplne v poriadku. Dobrú chuť!


Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008

Mali ste v nedeľu svoj deň?

V nedeľu bol Medzinárodný deň ľavákov, čo nám pripomenuli snáď všetky televízie v hlavnom spravodajstve. To poteší. Najmä nás, čo si musia raz za čas vypočuť neuveriteľnú otázku: „Ako to môžeš, písať ľavou rukou?“ Priznám sa, v takých okamihoch mám občas chuť dotyčnému vylepiť. Pekne od srdca ľavou. To vraj nikto nečaká. Je to tak, celý svet sa akosi vrtol napravo a my ľavoruční sa s tým nejako musíme vyrovnať. Nemám zábrany na úrade, kde je pero prichytené napravo, nahlas úradníčke zahlásiť: „Diskriminujete ľavákov!“ (Ale to len tak kondične rýpem. V skutočnosti si so sebou v taške nosím niekoľko pier.)

Čo je vľavo?

Povedať „ľavák“ je jednoduché. Ale napodiv, v praxi to tak nefunguje. Lateralita, teda dominancia jednej hemisféry sa určuje na základe – očí. Ľavákom je teda človek, ktorého ľavé oko je dominantné. Svoje vedúce oko určíte ľahko – zrolujte si list papiera alebo spojte palec a ukazovák do krúžku a cez tento improvizovaný ďalekohľad sa pozrite. Ktoré oko ste použili, to je vaše dominantné. Zhruba 80 % ľudí sa díva na svet prednostne pravým okom.

Lenže nič nie je také jednoduché. Možno aj medzi vami sa našiel niekto, kto použil pravé oko a pritom píše ľavou, a naopak. V tom prípade sa môžete pýšiť, že ste hrdým majiteľom skríženej laterality. Nie je to nič nebezpečné, pokiaľ nie ste lukostrelec a bojujete so zbraňou, ktorú nijako neviete uchopiť, aby to bolo prirodzené pre ruky aj pre oči. Mimochodom, strieľanie. Skúste učiť ľaváka strieľať čo len zo vzduchovky. Kým si lateralitu nevyjasníte, bude to veľmi vtipná situácia.

Kým medzi pravákmi je pomerne málo tých, ktorí na určitú činnosť používajú prednostne ľavú ruku, ľaváci sú v tomto originálnejší. Niektorí to dokonca dotiahli do takej dokonalosti, že keby sa nad tým zamysleli, asi by ich to prekvapilo. Po príklad si zájdem opäť k sebe: ľavou rukou píšem, či kreslím (aj keď moje kresby vyzerajú, ako keby sa pravák bavkal s ľavou rukou). Nôž však zásadne beriem do pravej ruky a mám ju citeľne silnejšiu ako ľavú. Počítačovú myš som si tiež nikdy neprekladal na ľavú stranu. Príbor držím ako pravák – teda vidlička vľavo, nôž vpravo. Pri jedlách, kde nôž netreba, však vidlička ostáva v ľavej ruke, takisto ako lyžica.

Zmätok? Tak ešte pridám, že lyžicu aj celý príbor si viem bez ťažkostí prehodiť a najem sa tak, že to nikto nespozná. Strelené? Tromfne ma môj vlastný synovec. Hoci pravák, príbor drží zásadne opačne a nikto nevie, čo mu to napadlo. Takže – ešte stále ste presvedčení o vašej jednoznačnej lateralite?

Prečo je vľavo?

Prečo sa niekto narodí ako ľavák? Ani divá sviňa nevie. Špekuluje sa o vplyve hormónov matky na vývoj plodu, svoju úlohu možno zohrávajú rozličné vonkajšie okolnosti. Stopercentne však dosiaľ nevysvetlil ľavorukosť nikto. Medzi nami – nikto doteraz nevie, prečo sa vlastne svet vydal cestou pravej ruky.

Historické výskumy nesmierne sťažuje aj škaredá história potláčania ľavorukosti. Priväzovanie rúk, bitie po prstoch, len aby sa dieťa naučilo písať „tou správnou rukou“. Zdá sa nám to pritiahnuté za vlasy, ale nie je to tak dávno, čo sa istá kolegyňa pri pohľade na mňa píšuceho takmer rozčúlila, ako to, že mi rodičia dovolili písať ľavačkou. Ja naopak ďakujem pani učiteľke Homolovej, že ani minútu ma nenútila zababrávať sa atramentovým perom a pri diktátoch v snahe docieliť správny (čiže doprava, hm) sklon písma, velila: „Praváci zošity nakloniť smerom k dverám, ľaváci k oknu.“

Určitý vplyv na vývoj laterality má aj dedičnosť, opäť to však nie je také jednoduché. Ak sa dajú dokopy dvaja ľaváci, malého ľaváčika splodia s pravdepodobnosťou len na 26 %. Škoda, že tieto výskumy dosť nepochopiteľne nesledovali výskyt ľavákov v ďalších generáciach. Možno by o niečom mohlo svedčiť i to, že moja stará mama je ľaváčka. Všetky tri jej deti sú praváci ako hrom. V ďalšej generácii sa vyskytli dvaja ľaváci – ja a môj bratranec. Ďalšia generácia je opäť stopercentne pravoruká, až na ten príborový výstrelok môjho synovca. Teraz už len čakám, čo splodí nasledujúca generácia.

Je vľavo to pravé?

Vrahovia, géniovia, mentálne retardovaní, umelci, homosexuáli, pedofili, autisti. Štatistické percento ľavákov medzi týmito skupinami je znateľne vyššie ako v celkovej populácii. Mať ľavácky mozog je teda svojím spôsobom lotéria – môže sa vám stať, že sa medzi populáciou v pohode stratíte. A môže sa vám stať, že ste génius, prípadne sadistický vrah.

S väčšou pravdepodobnosťou sa však stanete nositeľom nejakých tých umeleckých vloh, ako napríklad Michelangelo. Všimol som si v niektorom semifinálovom kole Slovensko hľadá Superstar, že traja z desiatich súťažiacich boli ľaváci, prvá víťazka Katka Koščová sa vám tiež nepodpíše pravačkou.

Keď však hovorím o umení, myslím to doslovne. Maliari, spisovatelia, herci, hudobníci – ľaváctvo sa týka všetkých profesii. Skromne dodám, že aj medzi novinármi sa ich nájde požehnane. Zhodou okolností na nedávnej tlačovke sme vedľa seba sedeli štyria (!!!) zo zhruba desiatich prítomných.

Mozog ľaváka pracuje inak ako mozog praváka, toľko vieme. Pritom písmo ľaváka necvičené oko nemá šancu rozoznať od praváckeho, dokonca aj grafológovia by mali byť informovaní pred posudzovaním písma, že ho písal ľavák. Po správnosti by vlastne ľaváci mali písať zrkadlovo – a niektorí to aj dokážu. My ostatní sa od detstva boríme s pohybmi ruky, ktoré pre ňu nie sú prirodzené – písmo musíme tlačiť pred sebou, nie aby sme ho plynulo ťahali, zakrývame si práve napísané a u niektorých majú písmená sklony kymácať sa – sklon písma nie je jednotný, ale zvislá os sa vykyvuje raz tam, raz tam.

Nielen s písmom máme problémy. Do zúrivosti ma privádzajú stoličky v konferenčných miestnostiach, ktoré majú primontované skladacie stolíky – vpravo. Pre praváka vítaná praktická pomoc, pre ľaváka oštara. Od detstva som zúrivo bojoval s otváračom konzerv, kým som sa naučil, ako naň. Peňaženka, škrabka na zemiaky, nožnice, vývrtka, pravítko, nôž – to všetko sú predmety dennej domácej a školskej potreby. Pre pravákov.

V súčasnosti už aj na Slovensku existuje obchod pre ľavákov, no my, čo len trošku starší, sme museli s praváckymi predmetmi bojovať a zvládnuť ich. Aj za cenu, že na ne používame ruku, ktorú by sme sami od seba nepoužili. Keď sme pri tom – kto z vás ľavákov má skutočne počítačovú myš na ľavej strane? Môžeme byť teda radi, že pravácky svet pre nás už od detstva znamenal výzvu. A snáď to zvládanie ťažkostí, o ktorých sa pravákom ani nesníva, v nás podporilo kreativitu, schopnosť riešiť problémy, alebo jednoducho pocit vlastnej výnimočnosti.

Na to, že v niektorých častiach sveta je zaznávanie ľavákov stále na dennom poriadku, sme na tom ešte sakra dobre.


Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008

Svinská hrádza

Spoloční známi sú skvelá vec, pretože neexistuje žiadna lepšia téma na ohováranie. Prednedávnom som sa takto stretol s jednou kamarátkou a medzi rečou prišla na pretras naša spoločná známa. Spomenul som, že som ju kdesi stretol, načo sa kamarátka opýtala: „A ako sa má?“ Neostalo mi odpovedať nič iné, len: „Neviem. Ja som ju nepočúval.“ Na spýtavý pohľad som vysvetlil: „Po troch minútach sa mi sklopil ušný bubienok a všetky jej slová svišťali bez zastavenia jedným uchom dnu, druhým von.“

Aby ste rozumeli: to nebol prejav neúcty voči dotyčnej známej. Totiž dotyčná známa je priam povestná tým, že absolútne nemá rečové stavidlá. Tá keď otvorí ústa, ocitnete sa v záplave slov. Čo je horšie, tá riava je síce výdatná, ale neskutočne plytká: ani jedna veta vo vás nezanechá stopu, informáciu by ste tam nenašli ani po dôkladnej analýze a zaujímavé to už nie je ani ako prírodný jav.

Nepýtajte sa ma, čo vlastne dotyčná takým množstvom hovorí, pretože to neviem. Pri kontakte s podobne urečnenou osobou u mňa zapracuje automatika – centrum premýšľania sa odpojí od zvukových vstupov a mozog sa nerušene venuje hĺbaniu o niečom úplne inom. Zároveň ostáva v činnosti takzvaný automatický odpovedač. Na základe tónu hlasu, prípadne kľúčových slov, vo vhodnom intervale vyjadruje súhlas, dokáže sa zasmiať, prípadne vyjadriť morálnu podporu alebo solidaritu.

„Ako to dokážeš?“ užasla kamarátka. „Ja ju vždy počúvam a hlava mi treští, lebo nezistím, čo chcela povedať.“ Pokrčil som plecami: „Je to súčasť pudu sebazáchovy. Ak chceš prežiť kontakt s podobne ukecanými entitami, musíš si to vypestovať, inak ti raz exploduje hlava ako v nejakom béčkovom horore.“ Kamarátka sľúbila, že sa bude snažiť, vzala na vedomie moju radu, aby si dávala pozor na výraz tváre (Nesmie byť neprítomný!) a s tým sme sa rozišli.

Neuplynuli ani tri dni, keď mi volala. „Síce som sa ešte nenaučila sklápať ušný bubienok, ale podarilo sa mi zahatať inú prietrž výrečnosti,“ hrdila sa. Ako vysvitlo, bola na návšteve u nejakej svojej kamarátky, ktorú nepoznám. Tá osoba je ale rovnako výrečná ako naša spoločná známa. Oproti nej má však aj jeden závažný handicap: obsesiu presným usporiadaním vecí.

Už ste sa s tým určite stretli. Postihnutý, ktorý sa inak prejavuje celkom normálne, musí mať určitým spôsobom usporiadané niektoré veci: kúpeľňová predložka, knihy, vankúše na pohovke, ozdôbky na poličkách. Urečnená hostiteľka mala práve takúto slabosť, ktorá sa jej stala osudnou. Kamarátka na to prišla úplne náhodou. Zaplavená rečami hostiteľky sa snažila nájsť nejaký predmet, na ktorý by zamerala pozornosť, a pristúpila k poličke posiatej rozličnými dekoratívnymi predmetmi.

V tej chvíli nastal zaujímavý jav: čím bližšie bola k poličke, tým sa prúd reči spomaľoval. Akonáhle si začala predmety prezerať, dovtedy súvislá reč sa začínala pretrhávať. A keď sa jedného vystaveného predmetu dotkla, nastalo ticho. Kamarátka, prekvapená touto náhlou zmenou, sa otočila. Hostiteľka pohľadom sledovala dotyčný predmet a až keď návštevníčka odstúpila od poličky, opäť sa jej zapol zvuk. Po chvíli roztržitej konverzácie pani domáca nevydržala, vyskočila, poopravila pozíciu vystaveného predmetu a až potom sa s úľavou rozrečnila ďalej.

„Bolo to úžasné. Zastala pred tou policou, akoby mi bránila čo len priblížiť sa k nej. Tak som začala skúmať obrazy na stene – a ona sa zase začala zakoktávať. Posunula som stoličku – a to jej nevadilo. Ani keď som sa pohrávala s ovládaním žalúzií. Skrátka – čo sa používalo, to ju nerozčuľovalo. Ale akonáhle som sa dostala na dosah k nejakej ozdobe, ktorú naaranžovala, bola schopná myslieť iba na to, aby som tým nepohla,“ opisovala mi zaujato.

„Nebola ti hanba zneužívať jej obsesiu?“ pokarhal som ju mentorsky.

„Vôbec nie,“ odvetila pokojne, „bavilo ma to. Nebolo to pasívne odolávanie záplave rečí, ale aktívna brzda. Škoda, že viacerí také nemajú,“ povzdychla si.

Tak to vidíte. Začalo to celkom nevinne, urečnenými spoluobčanmi, ktorých sa nedá zastaviť. A teraz si predstavte, že zrazu ten spôsob nájdete. Použijete ho v sebaobrane, nech by bol akokoľvek svinský?


Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008

Jazykové zverstvá

Je rizikom spýtať sa niekoho, ako sa má. Najčastejšie totiž povie pravdu. A nejde len o ten tradičný slovenský zvyk, za nič na svete neuznať, že mi je vcelku dobre. Toť minule mi jeden známy na diaľku neprozreteľne položil tú ošemetnú otázku: „Ako sa máš?“ Popravde som odpísal: „Príšerne. Niečo na mňa lezie, cítim sa ako prepraté hovno a navyše mám pocit, že budem grcať ako šteňa.“ V tej chvíli som sa zarazil, pretože som si nebol istý, či používam v tomto prirovnaní to správne zviera. Nemá tam byť náhodou kôň? Mozog sa vzápätí naštartoval a začal z pamäti vyťahovať rozličné zvieracie frazeologické jednotky. A bolo to zaujímavé premýšľanie!

Najčastejšie totiž používame zvieracie frazeologizmy na základe ich reálnych či predpokladaných vlastností. Prirovnania potom operujú s tým, že líška (a takisto mačka) je falošná alebo prefíkaná, pes je oddaný a podriaďuje sa (zaobchádzať s niekým ako so psom), včela je pracovitá až do úmoru, osly sú hlúpe a rovnako ako barany tvrdohlavé. Proti takýmto klasifikáciam sa nedá nič robiť. Mám s tým svoje skúsenosti, viete, koľkokrát som už vysvetľoval, že hyeny na smrť uráža predstava, ktorú o nich majú ľudia? A čo úbohé svine?

Prirovnania a analógie ľudí k zvieratám sa pomerne často zakladajú aj na známych vzorcoch ich správania – niekto sa má ako prasa v žite, správa sa ako slon v porceláne, prípadne je cap záhradníkom, ak, pravda, nezaspí ako medveď. Ošípaná je vo všeobecnosti obľúbeným zdrojom rečových obratov – krváca ako podrezané prasa, niekto kvičí ako prasa na porážke.

Čo mi však spôsobuje skutočný úžas, sú prirovnania a idiómy, ktorých pôvod je nejasný a keď sa nad nimi bližšie zamyslíte, zistíte, že sú načisto absurdné. Napríklad keď sa niekto potí ako somár v kufri. Odhliadnuc od toho, že netuším, ako je to s potnými žľazami u oslov – komu by už napadlo zatvárať somára do kufra??? Alebo keď je niekto ožratý ako doga. Alkoholické zvyky psov sa od seba príliš nelíšia, čím si práve doga vyslúžila takýto biľag?

Rovnako nepochopiteľné je, ako niekto mohol prísť na to, že je adekvátne o niekom povedať „šťastný ako blcha„. Možno je to tým, že blšie skákanie považoval za prejav radosti. Ale čo s tým, keď niekto čuší ako voš pod chrastou? Veď tá predstava je negustiózna! Ako sa dostala voš pod chrastu? A keď tam zaschla, je prirodzené, že čuší. Aj keď taká voš ani mimo chrasty nie je príliš hlučný tvor…

Čo bolo dôvodom vzniku niektorých prirovnaní, sa už nanešťastie nedozvieme. Nikto sa totiž neprizná, že skúšal napchať somára do kufra. A čo vy? Zachytili ste vo vašom okolí nejaké ťažko pochopiteľné zvieracie obraty?


Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008

Chcem reorganizáciu mozgu!

Fóbie a úchylky naše každodenné: roztržitosť

Neustále nás presviedčajú, že ľudský mozog je najúžasnejším orgánom na tomto svete. Jeho aktivita nás vyčleňuje spomedzi zvierat ako čosi unikátne. Vďaka mozgu sa urodila všetka dobrá i zlá činnosť človeka na tejto planéte. Mozog dokáže prísť aj na úplne nepravdepodobný nápad. Tiež na oboch stranách spektra dobrého a zlého. Ale ľudia sú schopní trpieť aj duševnými chorobami, poruchami, prípadne výstrednosťami rôzneho kalibru. Ja som si najnovšie zmyslel, že chcem svoj mozog reorganizovať.

Dôvod je jasný: môj mozog by fungoval skvele, keby jeho jednotlivé časti dokázali spolupracovať. Nanešťastie, väčšinou sa im to nedarí. Výsledky sú potom krušné, pretože neurobím, čo spraviť mám, a čo je horšie, spravím niečo, o čom ani neviem.

Hoci to znie ako z príručky Ľahko a rýchlo k duševnej chorobe, nie je to také zlé, že by som po nociach chodil po temných uliciach a v stave nepríčetnosti páchal nekalé skutky. (Aspoň dúfam!!!) Problém skôr začína pri činnostiach, ktoré si vyžadujú absolútne minimum duševných schopností. Môj úslužný mozog túto potrebu redukuje na minimum. No a potom sa stane, že zúfalo hľadám veci, ktoré som bezmyšlienkovite kamsi odložil. Vôbec si totiž nepamätám, že som to spravil!

A tak nachádzam čiapku zavesenú na vešiaku, aj keď si nedokážem spomenúť, kedy som ju tam umiestnil. Cigarety sa vytrvalo objavujú vedľa mikrovlnky, aj keď ich zúfalo hľadám vo vreckách, netušiac, že som ich už doma vyložil. Toto je teda ten lepší prípad, pretože veci sa dostávajú na svoje miesto.

Horšie je, keď niečo spraviť zabudnem, čo pri mojej učebnicovej roztržitosti nie je vôbec niečo nezvyčajné. V tej chvíli vstupuje do hry môj mozog, ktorého jedna časť vie, že som niečo zabudol. Snaží sa to oznámiť tej menej inteligentnej časti, ktorá je však nanešťastie riadiacou zložkou. Výsledkom je nečakané hlboké znepokojenie, keď viem, že som niečo zabudol, ale netuším, čo vlastne.

Aj minule, idúc po tlačovke z parlamentu, som si spokojne sadol do trolejbusu, keď ma zrazu prepadol ten nepekný pocit, že čosi tu nesedí a niečo som niekde zabudol. Prehľadal som si vrecká, či mám všetky propriety, skontroloval som, či mám kabát, čiapku, rukavice a ostatné zvršky (nesmejte sa, raz som sa skutočne vybral do práce v papučiach!). Výsledok žiaden.

Zrazu mi zaplo a hrôzou som až vrástol do sedadla. Ja som zabudol napísať správu! Našťastie sa nič vážne nestalo a celkové meškanie bolo asi päť minút. Ale ten pocit, že zabúdam na takéto základné veci, bol hrozný.

Teraz už, dúfam, chápete, prečo chcem zreorganizovať svoj mozog. Bolo by fajn, keby tá jeho bystrejšia časť mala väčší dosah na riadenie mojej činnosti. Pretože raz sa stane, že zabudnem ísť do práce, a to si asi viete predstaviť, že pochvalu by som si nevyslúžil!


Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008