Je to na depresiu

Podstatou tlačových konferencií akéhokoľvek subjektu je presvedčiť novinárov a ich prostredníctvom aj širokú verejnosť o svojej pravde, prípadne o niečom, čo nemá so žiadnou pravdou nič spoločné. Nie vždy to funguje.

Len zriedka sa však stretávame s takou hrubou manipuláciou, akú predviedla Liga za duševné zdravie. A ešte zriedkavejšie s tým, že na niečo takéto s rozbehom skočí komentátor denníka.

 

Spomínaná liga včera s veľkým krikom vyhlásila, že doplatky za antidepresíva majú stúpnuť do takých výšav, že to pacientom spôsobí recidívu v depresii, lieky-nelieky. Mali sa na tom dohodnúť ministerstvo zdravotníctva a zdravotné poisťovne. Zrejme išlo o nejakú konšpiráciu.

Toto vyhlásenie zaskočilo rezort zdravotníctva. Nečudo. Okrem všetkých reálnych škandálov a smutno reálnej neschopnosti majú teraz na krku aj imaginárnu aféru. Pretože ceny doplatkov neurčujú dohody ministerstva a poisťovní, ale kategorizačná komisia, kde okrem rezortu a poisťovní sedia aj farmaceutické firmy. Presne tie isté farmaceutické firmy, ktoré podľa internetovej stránky Ligy za duševné zdravie patria k jej sponzorom. Je udivujúce, že nik z novinárov na to ani nepomyslel.

Mali, našťastie, dosť chochmesu, aby sa pred šírením paniky aspoň na to opýtali ministerstva, ktoré zvyšovanie poprelo. Jeho odpoveď ignoroval akurát komentátor denníka Pravda Marián Repa. Vo svojom mimoriadne diletantskom komentári (online zatiaľ nie je dostupný) napísal niečo skvostné: „Ak je niekto prechladnutý, je v podstate jedno, či užije aspirín alebo acylpyrín. To však neplatí v prípade duševných chorôb. Tie sa nedajú liečiť generikami.“

Je to nezmysel. Nemyslím, že Repa zámerne klame, skôr o problematike vôbec nič nevie.

Generikum je totižto liek, ktorého účinnej látke uplynula patentová ochrana. Nič viac a nič menej. To neznamená len vyše storočný aspirín. Prečo by notriptylín od originálneho výrobcu mal pôsobiť inak ako ten istý notriptylín od inej firmy, ktorá ho predáva akurát pod iným menom? Lebo farmaceutická firma, sponzor vďačnej Ligy, tak povedala?

O celkovom rozhľade Repu svedčí aj to, že v záverečnom kope do ministra si s posmechom spomenul, ako jeho stranícky kolega chcel liečiť homosexuálov. Namiesto pofidérneho liečiteľa Alojza Rakúsa však Repa pomerne prekvapujúco označil za poslanca KDH spisovateľa Stanislava Rakúsa. Myslím, že chudák nič netušiaci prozaik bude mať svojmu okoliu čo vysvetľovať.

Farmaceutické firmy sa skrátka snažia udržať si zisky aj po tom, ako ich vynálezom uplynie patentová ochrana. Preto snaživo podporujú a živia mýtus o nerovnocennosti generík. Môžu si blahoželať. Kúpená Liga za duševné zdravie a nerozhľadený, no o to snaživejší komentátor im v tom radi pomôžu.

Celé zle

Strašné veci sa dejú na tomto svete. Najprv Slovensko upadlo do šoku, keď akože unikla „oficiálna“ hymna hokejových majstrovstiev. Už len meno interpretky dávalo tušiť, že toto nebude med lízať. Vykľula sa z toho úplná katastrofa, z ktorej sa občania vzbúrili.

Dnes sa ukázala tá naozajstná hymna, bohužiaľ, od rovnakej speváčky a zlepšenie nastalo akurát vo zvuku nahrávky. Znie to ako Horehronie 2, Dement Hockey English mix. Po idiotsky nazvanom maskotovi, potemkinovských úpravách Bratislavy a Košíc a ďalších už vopred známych trapasoch je to ďalší spôsob, ako si urobiť hanbu pred svetom.

Akoby to nestačilo, No Name podnikli inváziu do Poľska. Ak nám naši severní susedia vyhlásia vojnu, nech sa nikto nečuduje. Ďalší horor je už na druhú: Slovensko budú na Eurovízii reprezentovať bárbiny nazývajúce sa Twiins, alebo ako už zmenili názov v absurdnej nádeji, že im to pomôže. Nepomôže, naďalej budú bezduché plastikové veci bez vážnejšieho talentu. Jedinou útechou je, že v záplave podobných sračiek na Eurovízii sa to stratí. Prípadne, podobne, ako sa pošťastilo dnes už menovanej Kristíne, v porovnaní s nimi to bude vyzerať ako hudba.

Ale čo s tou nešťastnou hokejovou srágorou? Porovnať ju môžeme akurát s delirickým kompilátom AMO, ktoré naverbovalo Rádio Expres pod podmienkou, že si jeho redaktori budú môcť zabliakať na motívy Držím ti miesto. Ale inak je to rovnako nepochopiteľná zlátanina, ktorá ospevuje slovenské hokejové mužstvo, akoby bolo zostavené z komiksových superhrdinov. Celé zle.

Kedy presne sa slovenská populárna hudba rozdelila na príšernú a ešte horšiu?

Hurá!

Slovenskí vydavatelia plánujú spoplatnenie častí svojich webových stránok. Ako informovala internetová verzia denníka SME, aj ona sa do projektu chce zapojiť, pričom zrejme spoplatní sekciu komentárov, časť produkcie tv.sme.sk a viac ako dva alebo tri diskusné príspevky denne.

Redakcia HyeNovín tieto zámery s nadšením podporuje a drží palce, aby spoplatnenie bolo čo najvyššie. S našou mizernou dennou päťstovkovou návštevnosťou sa už nemôžeme dočkať rozladených čitateľov, ktorí nebudú mať čo čítať a v zúfalstve si kliknú aj na nás. Môžeme im už teraz sľúbiť, že nehodláme spoplatňovať náš obsah pod zámienkou zvyšovania kvality. Nemienime ani zasierať tieto stránky vyskakujúcimi alebo aj nevyskakujúcimi reklamami.

Nech už príde apríl!!!

Poriadne falošná pieseň

Koho chlieb ješ, toho pieseň spievaj, hovorí známa ľudová múdrosť, ktorá veľmi nesvedčí o rebelstve v povahe tohto národa. Občas však ten spev smeruje do mikrofónu obecného rozhlasu pre potechu všetkých obyvateľov a je poriadne falošný. To bol môj záver po prelistovaní novín, ktoré by ma mali informovať o dianí v mestskej časti, kde bývam. Hlas Nového Mesta by sa mal urýchlene premenovať. Radšej nenavrhujem, ako, lebo sa to nezaobíde bez vulgarít a anatómie ľudského tela.

Dotyčný mesačník dostávajú obyvatelia zadarmo, zrejme ako službu Miestneho úradu. Teoreticky. Prakticky sa onen plátok ničím nelíši od inzertných novín, ale namiesto nových žalúzií a reštaurácií ponúka nonstop reklamu. Politickú.

Servilný časopis, ktorý si toto pomenovanie sotva zaslúži, som otvoril vlastne len preto, že ma zaujímalo, čo bude písať o kauze poslanca Gerti Duniho, ktorý ide napriek nesúhlasu obyvateľov stavať vežiak pri materskej škole. Podrobnejšie túto kauzu opísal Palo Petras, jeden z mála ľudí v tejto republike, ktorý si uvedomuje, že komunálna politika dokáže byť ešte väčšie svinstvo ako tzv. veľká. Jeho článok vám vrelo odporúčam, nasmejete sa.

Vôbec som nečakal, že Hlas Nového Mesta sa bude kauze obšírne venovať a nebodaj kritizovať cteného pána starostu či mestských poslancov. Rozhodne som však nečakal, že ju bude absolútne ignorovať. Nuž, povedal som si napokon, možno to nestihli do uzávierky, napokon, je to mesačník, síce na úrovni školského časopisu, ale predsa. Termín je termín.

Prečítal som si teda to, čo údajný bulletin pre obyvateľov Nového Mesta považuje za dôležité. Hneď na titulke je nežný príhovor pána starostu Richarda Frimmela k začiatku školského roka. Z titulky presahuje na druhú stranu článok o tom, ako mestská časť zaplatila detičkám letnú rekreáciu. Na dvojke nájdeme aj informáciu o tom, čo povedal pán Frimmel o zasadnutí bratislavských starostov.

Frimmeliáda pokračuje – na dvanástich stranách (celý rozsah časopisu vrátane inzercie) nájdeme starostovo meno celkom sedemkrát (nerátajúc meno v tiráži ako predsedu redakčnej rady). Dvakrát je spomenutý bez menovania. Z jedenástich možných fotografií, kde sa mohol ocitnúť je na dvoch. Pod „možnými fotografiami“ mám na mysli tie, kde ho mohli odfotiť (športové a kultúrne akcie, fontána na Račianskom mýte) a nepočítam portrétne fotografie iných ľudí a snímky z výletu klubu dôchodcov na Moravu.

Po prelistovaní Hlasu Nového Mesta nadobudne človek dojem, že okrem starostu, mestského úradu, škôl a činorodého klubu dôchodcov tu nie je nič. Ba vlastne áno – reklamný článok spoločnosti TriGranit, ktorý však nie je inzerciou, ale redakčným článkom! Autorka väčšiny textov v mesačníku Valéria Reháčková nás radostne informuje o tom, že dotyčná firma postaví športovú halu v Záhrebe, pričom už v titulku nás nenechá na pochybách, že TriGranit opäť potvrdzuje jedinečnosť a kvalitu.

Áno, v mesačníku Nového Mesta sa nedočítate nič o problémoch mestskej časti, zato o investícii v Chorvátsku je tu pol strany. Investícia spoločnosti, ktorá postavila Polus a teraz stavia Lakeside park. Skrátka kamoši s mestskými poslancami.

Čitateľ by odprisahal, že jediné problémy, ktoré tu máme, spôsobujú – občania. Nerešpektujú absurdné výzvy smetiarov (stavebný odpad nám vozte do areálu z celej Bratislavy) a nechávajú si cenné predmety za sklom auta, kde sa potom stávajú ľahkou korisťou zlodejov.

V Novom Meste bašuje širokospektrálna koalícia zložená zo všetkých parlamentných strán s výnimkou SMK, podporená aj Stranou zelených a Slobodným fórom. Áno, spoločne tu vládnu parlamentná opozícia aj koalícia v dojemnej zhode. A do tej selanky im nôti ich vlastný časopis, nechutná paródia na médiá, kde novinári nie sú strážnymi psami demokracie, ale poslušní pudlíčkovia.

Najsmutnejšie je, že to nie je problém jednej mestskej časti. Otvorte si noviny svojej mestskej časti, mesta alebo obce. Bude to tam rovnako servilné. Hlavne, že je všetko v poriadku a pán poslanec si postaví svoj vežiačik. Ryžovať sa musí, keď ste pri koryte a umením je presvedčiť voličov, že robia všetko pre nich…


Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008

Pornohviezdy televízneho utrpenia

Je to v nás a nič s tým nenarobíme. Pristavujeme sa pri nehodách. Zhromažďujeme sa pred budovou, kde na okne balansuje nádejný skokan. Hlceme v televízii a v novinách správy o nešťastiach, tragédiách. Televízie nám priniesli veľmi dlhé zábery na rútiacu sa vdovu po Karlovi Svobodovi. Žiada sa krv, slzy, násilie, odtrhnuté ruky, hlavy, do podrobna rozpitvané telá aj emócie. Dívame sa na cudzie utrpenie s akousi perverznou radosťou. Najmä, nech je to cudzie.

Rozhorčovať sa nad tým je rovnako pekné ako zbytočné. Nikto sa nebude dívať na správy, v ktorých budú samé pozitívne správy, ako sa všetko darí, slniečko svieti a vtáčiky spievajú. Nie je spravodlivé viniť z toho médiá – ľudia chcú vidieť všetko to utrpenie, keď už nie na vlastné oči, tak aspoň cez sklenený filter. A médiá to svojim konzumentom doprajú.

Až do minulého týždňa ma to nijako netankovalo – mnoho ilúzií o svete a ľuďoch mi neostalo, žalúdok mám silný. No v posledných dňoch sa to akosi zmenilo. Ibaže nezmenil som sa ja. Atak médiami servírovaného utrpenia prerazil môj pancier a azda po prvý raz som ostal zarazený. Na príčine bol, ako inak, denník Nový Čas a jeho až pornograficky detailné spravodajstvo o explózii v Novákoch. Samotné obvyklé kecy by som rozdýchal, ale dorazila ma jediná veta. Nový Čas písal, že na mieste tragédie sa našlo desať deka pľúc.

Presne tak, ako v mäsiarstve. Skutočnosť, že to tkanivo vyletelo z ľudského tela, zjavne roztrhaného výbuchom, akoby ani nehrala nejakú závažnú úlohu. Ja byť jedným z príbuzných doteraz nezvestných nešťastníkov, toto by bol moment, kedy by som sa načisto zosypal.

Bulváru však nestačilo s rozkošou napísať o náleze desať deka pľúcok. Odvšadiaľ sa na nás valia výpovede pozostalých a príbuzných nezvestných. Všade vidno tváre, ktoré už nikdy viac neuvidíte, lebo ich nositelia sú v lepšom prípade na cintoríne. Televízie v siahodlhých reportážach prinášajú neznesiteľne dlhé zábery na plačúcich rodinných príslušníkov, ktorí často sotva dokážu vypraviť zo seba súvislú vetu. Ani si neuvedomujú, že to vlastne hovoria do médií a ich tváre, slzy a príbehy budú do dvadsiatich štyroch hodín rozlezené v každej domácnosti krajiny. Pornografia utrpenia slávi svoj veľký deň.

Hnusné, povieme si a prepneme na ďalší kanál, kde budú zase iní plačúci príbuzní. Lenže obludnosť televízneho utrpenia má ďalší rozmer, ktorý ju posúva do nepochopiteľných a hádam až nepomenovateľných sfér.

Pred nováckym výbuchom totiž v slzavej pornohitparáde kraľovali prípady dvoch detských obetí: podrezanej Nikolky a Jakuba Ringoša, ktorý prežil explóziu ich rodinného domu. Najmä ten druhý prípad zapĺňal stránky a obrazovky. V pondelňajšom spravodajstve sa Jakub znova objavil: ako ho pustili z nemocnice domov, išiel pozrieť ruiny domu, v ktorom našli smrť jeho matka a sestra… Bolo to všade. Jakub s popálenou tvárou a veľkými očami, poslušne opakujúc každé slovo, ktoré mu do ucha šepkal otec.

Pri sledovaní tohto obrazu mi napadla desivá asociácia s bruchomluveckou bábkou. A v hlave sa mi vyrojili spomienky na všetky reportáže a správy o tejto udalosti. Prepínal som, na druhý deň som listoval novinami – bolo to všade! Jeho kroky musela sledovať aspoň dvadsiatka novinárov. Spomenul som si na tlačovú konferenciu… Tlačová konferencia deväťročného dieťaťa! A v pozadí stále onen starostlivý tatino, šepkajúci vhodné slová, ktoré Jakub slušne papagájuje. Tak skvele vyznejú v televízii a ešte krajšie vyzerajú na papieri, kde ich novinári hojne obložia srdcervúcimi vetami! A na papieri nevidno, kto tie skľúčené, rozjatrené vety vymyslel…

Spomenul som si na jednu matku, ktorá trúchlivo a veľmi dojemne opisovala do kamier, ako prišla o svoje dieťa. Utierala si slzy v kútiku očí, ale mejkap sa jej nerozmazal. Spomenul som si, ako sa nenápadne pýtala novinárov, odkiaľ sú a kedy ich správy vyjdú. Spomenul som si, ako pozorne počúvala, čo diktujem pisárke v redakcii. Až v tej chvíli mi prišlo zle. Nie z novinárov. Z istého druhu ľudí. Exhibicionisti svojho vlastného utrpenia. Pornohviezdy sĺz. Asi ide o svojský spôsob, ako sa vyrovnať s bolesťou, ktorá je nepochybne skutočná, ale…

…aj tak mi je stále zle.


Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008

Sledujte Daru, možno si ju chytí

Verím peoplemetrom, ale v skutočnosti som ešte nestretol živého človeka, ktorý by pozeral reláciu Kuul Klub, vysielanú televíziou JOJ. Priznám sa, že prvýkrát v živote som sa o existencii dotyčnej relácie dozvedel až zo správy, že mení moderátorku. Terezu Pergnerovú poslali domov a na jej miesto si zasadla Dara Rolins. Nechápem síce, prečo z moderátorského fleku vyšmarili moderátorku a nahradili ju speváčkou, ktorá moderovať nevie, ale načo plytvať takýmito myšlienkami na reláciu, ktorú som v živote nevidel, neviem, o čom je a zrejme ju ani nikdy pozerať nebudem?

S týmto všetkým som radostne pustil celú informáciu z hlavy. Teda, myslel som si. Ona sa vrátila v pondelok, keď na obálke Nového Času sa ocitla oná moderujúca speváčka. Tak sme sa dozvedeli, že vo svojom novom videoklipe roztiahla nohy a medzi nimi sa jej objavilo rozostrené pole. Čo znamená, že za scenzurovaným políčkom sa môžu nachádzať nohavičky, pás cudnosti, či orgán, ktorý by sa objavil, keby nemala nohavičky. Prinajhoršom to môže byť orgán, ktorý by sme u Dary rozhodne nečakali.

Nuž, uhorková sezóna sa dá riešiť rozličnými spôsobmi, povedal som si, a opäť pustil informáciu z hlavy. Rozhodne nebudem celé dni sedieť pred telkou a číhať, kedy na mňa Dara vyvalí svoje scenzurované políčko. Hneď na druhý deň však Nový Čas priniesol ďalšiu fotografiu. Síce na tejto momentke mala Dara po všetkých stránkach mravné džínsy, jej ruka však smerovala k rozkroku. Na prvý pohľad to pôsobilo, že sa jej nohavice dostali príliš ďaleko od tela, prípadne príliš blízko k nemu (až doňho) a ona si ich napravuje. Na druhý pohľad som pripustil, že možno na Daru prišlo nutkanie na močenie a ona rukou pomáha vo funkcii príslušnému zvieraču.

Denník, ktorý takéto exkluzívne zábery získal, však celú vec postavil tak, že Dara sa asi snaží presadiť erotickými provokáciami. Že sa snaží napodobniť Madonnu, ktorá má so siahaním si do rozkroku svoje skúsenosti. Kto má však aké-také skúsenosti s textom, hneď si z článku rámujúceho fotografiu vyextrahoval to podstatné: vata. Hlušina ledabolo nahádzaná, aby nejako korešpondovala s fotografiou. Keby to bola štúdiová fotka, pochopím. Ale momentka?

Odkaz Nového Času týchto dvoch dní je zhruba tento: Dara a jej vagína. Nie, sloveso mi nevypadlo. Žiadne tam nie je. Nemá byť aké. Bulvár len asociuje Daru s vagínou, vykresľuje ju ako tú, čo svoj výsostný ženský orgán ukazuje a chytá na verejnosti. A dôvod? Zhruba rovnaký, ako keď bezmennú moderátorku nejakej nepravdepodobnej relácie „nachytajú“, ako sa kdesi na pláži slní hore bez. Kozy na titulke predávajú, v novinách sa objaví meno, niekoľko ľudí si zapne v správnom čase ten správny kanál. Všetci profitujú a o to ide.

Takže: sledujte Daru, možno si ju chytí. Hm, možno naozaj. Iný spôsob, akým ona ešte môže dať o sebe vedieť, mi nenapadá.


Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008

Strelím do vlastných radov

Vždy som to vedel, ale priznať to nie je jednoduché. Lenže je najvyšší čas, aby som sa k tomu postavil ako chlap a povedal to nahlas. Od pľúc. Chcem povedať toto: Niektorí novinári sú blbí!
A to nehovorím o sliepočkach z mesačníkov pre ženy. Ani o senilných chlebíčkároch. Ťažko ich vôbec považovať za novinárov. Hovorím o kolegoch, ktorí pôsobia v denníkoch, rádiách, televiziách… skrátka v spravodajskom segmente mediálnej sféry. Bohužiaľ, je to tak. Nemám dobrý pocit z toho, že to musím povedať, ale je lepšie to priznať, ako sa tváriť, že to nie je pravda.

 

Sem-tam má každý právo na chybu, alebo na pomýlenie. Je však tragické, keď je dôsledkom panika. Hovorím o navýsosť aktuálnom prípade. Verejnosť je na pokraji povstania, pretože vraj hrozí zvyšovanie poplatkov, známych to zajacoviek, o ktoré pacientov oberajú lekári, lekárnici a nemocnice. S touto informáciou je však jeden zásadný problém: Nie je pravdivá.

Čo sa to teda s tými poplatkami deje?

Poplatky podľa zákonov stanovuje svojím nariadením vláda. Keby si zajtra zmyslela, že zvýši zajacovku z 20 korún na stovku, tak vydá nariadenie a pacienti namiesto dvadsiatich korún platia sto.

Novela zákona, o ktorú teraz ide a ktorá to všetko odštartovala, zavádza jednu jedinú vec: vláda si nebude môcť zmyslieť zvýšiť zajacovky podľa ľubovôle. Zákon jej určí maximálnu výšku týchto poplatkov.

To znamená, že poslanci v žiadnom prípade neschvaľujú zvyšovanie poplatkov. Ani nemôžu, pretože to má v kompetencii vláda a tak to aj ostane.

Je to jasné?

No vidíte, a nie všetci novinári to pochopili. Už niekoľko dní sledujem v novinách poplašné správy a rozčúlené komentáre o tom, ako sa zase dvíhajú ceny v zdravotníctve. Novinári, ktorí nemajú dostatok IQ na to, aby pochopili, o čom je reč, dokonca napísali, že poslanci ani nevedia, čo schvaľujú. To tiež nie je pravda. Sedel som na zdravotníckom výbore, keď minister Zajac tento návrh predkladal a na vlastné uši som počul, ako o tom hovorí. Pokiaľ poslancom vzápätí položili otázku, či vedia o tom, že zvýšili poplatky, samozrejme, že o tom nevedeli, pretože sa nič také nestalo.

Dôsledkom celého tohto cirkusu je, že verejnosť je zase raz úplne popletená. Tí, ktorí zverejnili blbosť, sa totiž s opravami a jednoznačnými vysvetleniami neponáhľajú. A čo je najhoršie – tí novinári, čo vedia, ako je to v skutočnosti, sa nedobrovoľne dostávajú do úlohy obhajcov ministra zdravotníctva, čo tiež nie je bohvieaká pozícia…


Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008

A je po obrode…

Raz to prísť muselo. Len nikto nevedel, kedy. Ale už je to definitívne. Denník Národná obroda končí. V utorok 31. mája 2005 vyšlo jej posledné vydanie. Tristný príbeh tohto denníka začal v roku 1990 s myšlienkou pokračovať v tradícii rovnomenných novín vychádzajúcich v štyridsiatych rokoch. Dokonca si uchovávali živú relikviu, ozajstného redaktora z tých čias, pána Sliuku.

Pôvodne Národnú obrodu vydával Úrad vlády, neskôr prešla do vydavateľstva Nofra, ktoré bolo sčasti zamestnaneckou akciovkou. Kedysi najčítanejší denník však začal svoj zostup ku dnu. Potichu sa ho časom zmocnili VSŽ a šéfredaktorkou sa stala Tatiana Repková. Dala si ambiciózny cieľ – konkurovať Hospodárskym novinám v podobe akýchsi slovenských Financial Times, vrátane lososovoružovej farby papiera.

Dovoľte malú osobnú odbočku: keď Obroda prvý raz vyšla s novou grafikou, nebol k dispozícii lososovoružový papier, takže vyzerala dosť bezútešne, všetko len čierne na bielom. Prvý ohlas čitateľa som mal tú česť prebrať ja: keď zvonil telefón na výrobnom sekretariáte, ktosi sa ma celkom vážne pýtal, čo sa deje. „Dostal som totiž do schránky akési úmrtné oznámenie.“

Paradoxne, napriek klesajúcemu počtu čitateľov túto fázu existencie denníka mnohí označujú za jeho zlatý vek. Práve, keď sa podarilo stabilizovať čitateľov, Repková odišla/bola prinútená odísť. Snahy pokračovať v jej diele končili v chaose a prišla opäť zmena vydavateľa.

Národná obroda sa vrátila k modrej hlavičke a k staronovému konceptu všeobecného denníka. Tým si nad sebou podpísala rozsudok smrti, pretože nedokázala konkurovať Pravde a SME, ktoré ju počas jej odbočky k filozofii ekonomického denníka predbehli. Držala sa však zubami-nechtami (až jej to vynieslo prezývku Náhodná odroda, naznačujúcu, že ide o zvláštneho mutanta). Mnohokrát ju pochovávali, ale stále to akosi prežila. Zanechala však po sebe niekoľko zadlžených vydavateľstiev. Vyprofilovala sa ako tlačový servis ANO a príjemca celostranových inzerátov televízie Markíza. Až máj 2005 znamenal zaslúžený koniec kedysi slávneho denníka.

Treba povedať, že ide o koniec-nekoniec. Akoby virtuálny. Na leto si denník dáva prestávku, aby vzápätí povstal „nový“, pod (zatiaľ pracovným) názvom NO 1. Uvidíme, ako dlho potrvá jeho cesta.


Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008