Mŕtvy spevák, dobrý spevák

Najlepší spevák je mŕtvy spevák. Nie, to nemal byť vtip. To je zdesené konštatovanie. Čo ma k nemu vyprovokovalo, sa dozviete v sobotu. Ostaňme pri mŕtvolách. Pretože mŕtvoly sú neuveriteľne výnosné. Spevák, ktorý zomrie počas svojej aktívnej kariéry, stonásobne zvýši svoju cenu, zabezpečí si slávu a svojim dedičom skvelé materiálne zabezpečenie. Smrť robí spevákov neuveriteľne atraktívnymi. A to aj v prípade, že pred smrťou po nich štekol iba ich vlastný pes, aj to len na povel.

Je to cynické konštatovanie, rovnako, ako je cynický celý showbiz. Keď sa nájde vhodná mŕtvola, supy sa veľmi rýchlo zbehnú a ozobú z nej, čo sa len dá. Netreba hádam spomínať dva žiarivé príklady zo zahraničia: Kurt Cobain a Freddie Mercury. Obaja však mali už za života kultový status a po smrti im k nemu dali div že nie gloriolu.

Čo však naše domáce mŕtvolky? Samozrejme, prominentným nebožtíkom je Dodo Dubán. Spevák jednohitovej grupy z Bátorových Kosíh Money Factor, ktorá by sa aj s tým svojím jediným sladkým hitíkom šťastne rozpustila v zabudnutí, keby… Keby dotyčný spevák už po rozpade skupiny nevyriešil svoje problémy samovraždou. Supi zaškriekali od nadšenia a pustili sa do ozobávania mŕtvoly síce málo výdatnej, ale s veľkým potenciálom.

Samozrejme, ide o zoskupenie G8, narýchlo poskladané z predstaviteľov rôznych skupín. V posádke sa zišli krákavci rôzneho stupňa kvality a miery docenenosti. Niektorí sú v súčasnosti umelecky načisto mŕtvi – názvy ako Iné kafe či Babylon treba urputne pripomínať, No Name bohužiaľ pripomínať netreba vôbec. A tak vyšiel album, vraj výberovka toho najlepšieho z tvorby zosnulého. Kraľovala mu, samozrejme, Vráť trochu lásky medzi nás, do lepkavej dokonalosti zbastardená cituplným vytím okteta zdochlinožrútov.

Toto nemohlo nezabrať, obzvlášť, keď si uvedomíme, že text napísal ďalší predčasne zosnulý – básnik Jozef Urban. Na rozdiel od Dubánovej sólovky sa tento album predával ako senzácia roka, ani Slávik ju neobišiel, aj keď „iba“ za najhranejšiu skladbu roka. A ako sa dozvedáme v poslednom čase, o samotný originál piesne sa hádajú niektorí z autorov, presnejšie povedané, o právo brať za ňu tantiémy. Pripočítajte si ošumelého Maťa Ďurindu, ako prezentuje tento kúsok svojho bývalého spoluhráča z Tublatanky v Hite storočia a obrázok je kompletný.

Ale nie vždy treba zháňať osem ochotných spevákov, aby sa na mŕtvom dalo zarobiť. Koniec mladého speváka Petra Fialu bol tragický dvojnásobne. On zahynul pri autonehode a jeho tvár, smutný príbeh a pesničky sa stali žiadaným obchodným artiklom. Produkčná spoločnosť si môže gratulovať – ničím výnimočný spevák mal potenciál jednosezónneho zvlhčovača dievčenských nohavičiek. Bum, a stal sa niekoľkoročným zvlhčovačom vreckoviek a vynikajúcim zdrojom príjmov.

Úprimný pohľad nebesky modrých očí, rozžiarený úsmev, sladké popevky – a to v kontraste s desivým koncom nenechalo jedno oko suché. No všetko sa raz vyčerpá, aj smutný osud dojíma len istý čas. Ach, pardon, zabudli sme – objavujú sa správy o „tajomných“ okolnostiach jeho smrti, množia sa fámy o zastrelení speváka. A rok po smrti mu vychádza nový album, údajne zafinancovaný vlastným otcom.

Mŕtve celebrity zarábajú vynikajúco, to je starý známy fakt. Ale keď ich nenechajú odpočívať v zaslúženom pokoji, a snažia sa na nich nasilu zarobiť čo najrýchlejšie, kým si ich ešte niekto pamätá, to nemá s nami zdochlinožrútmi spoločné nič. To je totiž výsadou ľudí.


Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008

Koniec kariéry

Spevák Richard Müller v upútavkach na Slávika 2006 sľuboval divákom, že v priamom prenose ohlási správu s takým prekvapivým nábojom, až si všetci sadnú na zadok. Neurobil tak, keďže nezískal ani jedno ocenenie a nedostal sa k mikrofónu. Ohlasovanú správu preto povedal až neskôr. Znela: Končím s kariérou. Budú ešte nejaké tie koncertíky, predáva sa nový album, ale novej pesničky sa už poslucháčstvo nedočká.

Úprimne ma tá správa pobavila. Pripomenula mi totiž všelijaké svetové hviezdy (Cher, Michael Jackson), ktoré tiež ohlásili už niekoľkokrát koniec kariéry a urobili hneď niekoľko rozlúčkových a „už naozaj posledných koncertov“. Však aj ten nový album si treba kúpiť, vážení poslucháči, lebo je naozaj posledný. No, možno nejaká výberovka sem-tam vyjde…

Smiech ma prešiel, keď som si spomenul na Richardovo hudobné vystúpenie na onom Slávikovi. Všetko je inak – jeho kariéra už skončila. Je pekné, že si to uvedomil sám a ešte skôr, ako to začalo byť nevkusne zrejmé už na prvý pohľad.

Ledaže by sa „na nekonečné prosenie fanúšikov“ opäť vrátil. Akosi mi to pripadá pravdepodobnejšie, než napríklad comeback Mariky Gombitovej


Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008

Osem koltov „proklatě nízko“

Už dávno zaniknutá televízia Luna po sebe okrem príjemnej spomienky zanechala vo mne aj jednu hudobnú lásku. Práve na jej obrazovke som totiž prvýkrát videl a počul „bandu špinavců“, čo si hovoria Divokej Bill. Nepoznať ich je hriech, preto to vezmem apoštolsky a idem šíriť učenie Svaté pravdy. Nabetón vás to spasí!

Úvaly, základná škola, kotolňa

Úvaly sú taká príjemná, muzikantsky zjavne požehnaná obec pri Prahe. Práve tu vznikol základ Divokého Billa. Zakladateľom, frontmanom, autorom piesní a vo všeobecnosti hnacím motorom okteta billov je Venda Bláha. Od začiatkov s ním funguje basgitarista Miloš „Jurda“ Jurač. Podľa oficiálnej stránky skupiny sa začalo v roku 1997. Nie síce v garáži, ale v kotolni základnej školy v Úvalech.

O rok neskôr vybehla na pódiá sedemčlenná kapela s gitarami (okrem Vaška a Jurdu brnká Roman Prochádzka), bicími, megafónom (obsluhuje ho Štěpán Karbulka), husľami (na „fousle“ hrá Adam Karlík) a akordeónom (Martin „Pecan“ Pecka). Niečo tomu ale chýbalo, tak sa kapela rozmnožila o ďalšieho člena, banjistu Honzu „Jacka“ Bártla. Osem postov v kapele ostáva dodnes, rovnako aj zloženie, keď sa vymenil iba bubeník – Honza „Kiska“ Veselý odišiel a nahradil ho súčasný Marek „Mára“ Žežulka.

Cesta na vrchol

Billovcov nemôže nikto obviniť, že si cestu na výslnie nezaslúžili. Hrali všade, kde sa dalo, vyhrávali súťaže – a oplatilo sa. Hneď ich prvý album Propustka do pekel zaznamenal úspech. Práve z neho pochádza pieseň, ktorá ma tak chytila. Volá sa Plakala a v televízii ju museli scenzurovať kvôli veršu Souložila, kouřila mě, měla mě ráda.

A Billa už nikto nezastavil. Nasledovali ďalšie albumy: Svatá pravda a zatiaľ posledný radový album Mezi nima. Osem špinavcov (to im nenadávam, tak sa titulujú) bez váhania dobylo pražskú Lucernu, pričom z tohto koncertu vydali CD i DVD. Škoda, že obrazový záznam prišiel až teraz – na koncertoch muzikanti zvykávali chŕliť oheň, ale prestali s tým. Ešte raz škoda! 😉

Á propos, koncerty. Pre Billov je charakteristické, že viac ako na predaj albumov a videoklipy sa sústreďujú práve na koncerty. Sami seba označujú za predovšetkým koncertnú kapelu. U nás sme ich mali možnosť vidieť na novozámockom festivale Klikkfest a v bratislavskom Babylone.

Aký je Divokej Bill? Pekelne dobrý! Nemá zmysel sa o nich dlho rozpisovať, ich treba počúvať. Tým svoju apoštolskú misiu na dnes končím. Idem si založiť slúchadlá a pustím si poriadne vypeckovaného Brouka. Dovidenia na Šibenici, špinavci!


Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008

Kotly a rohy

Sedím v kuchyni, strihám si nechty, dokorán otvoreným balkónom sa dnu vlieva omračujúce teplo. Na stavenisku pod oknami vreští rádio, kde komentátor ako zmyslov zbavený ručí čosi o tom, že v hokeji vyhrávame jedna-nula. A ja dumám, či som normálny. Čo príčetnejší človek by sa v tejto horúčave radšej vybral do Viedne v nádeji, že od ľadovej plochy predsa len trochu sviežeho chladu zavanie. Ale ja? Vyberám sa do kotla pekelného. Na koncert finalistov Superstar.

Sú na Pasienkoch kravy?

Aby sme si rozumeli – lístok som dostal, nekupoval. Najprv som sa tešil, ale plávajúc v dusivej horúčave tohto úchylného mája si už nie som taký istý. Idem osamotený na koncert detských a mládežníckych idolov? Na koncert? Ja? Auuu, šľak to traf! Prepotím sa k štíhlosti, utešujem sa.

Predstava, že by som mal sedieť v športovej hale dve hodiny pred začiatkom koncertu, sa absolútne nezlučuje s ničím, čo by som bol ochotný podstúpiť. Po pol šiestej preto prichádzam na Pasienky. Pred bránami niekdajšieho Mečiarovho chrámu sa rozložilo pódium istého mobilného operátora. Moderátor vykrikuje čosi o mobiloch, ale asi má úpal, lebo namiesto slov „mobil“ alebo „telefón“ zásadne používa anglický výraz pre isté ovocie.

Optimistická dievčina mi nanúti leták – reklamu na nejaký nový časopis konečne len pre baby. Vyzerá to desivo. Tomáško Bezdeda na titulke, všetko o móde a klebietkach zo života celebrít. Koncentrovaná tuposť. Letáková dievčina sa ešte ani neotočí a leták už hádžem do kontajnera. Veď som slušne vychovaný! Len rozmýšľam, prečo mi núkajú časopis určený pre sliepky a kravy.

Psychická predpríprava zabrala – do haly vchádzam hlboko vnútorne presvedčený o tom, že nemám fóbiu z davov. Vnútri je napodiv čerstvo a dýchateľne. Zatiaľ. Tribúny sú obsadené, jediné ako-tak voľné miesto je na prízemí vzadu. Na pódium odtiaľ nevidno, zacláňajú kamery. Nevadí. Aj tak by som z malých postavičiek veľký zážitok asi nemal a namiesto očí mi poslúžia veľkoplošné obrazovky. Zatiaľ na nich zúria reklamy sponzorov SuperTour.

Popri mne zdupoce asi tridsať detičiek, ktoré uháňajú pripojiť sa k uháňajúcim ďalším detičkám. Dôvod sa dozvedám len ústnym podaním – do haly vošli Pyco a Adela. Lovkyne a zberačky autogramov ich v momente obkľúčili. Moderátori majú na hlavách blikajúce červené rožky, ktoré tu podnikavci predávajú vo veľkom. Veľmi na odbyt nejdú. Keď priemerná výška autogramaniakov klesne pod meter dvadsať, na chvíľu zazriem Pyca. Vyzerá neuveriteľne čisto. Ako pripravený na reklamu na mydlo. Na tvári mu sedí štandardný príjemný výraz. Pôsobí trochu unavene a smutne. Zberačky zase podrastú a moderátorov už nezazriem.

A ide show…

O šiestej začína „show moderátorov rádia Expres“. A je to veľmi zlý začiatok. Trojica nepodstatných amatérov rozhadzuje tričká a snaží sa strhnúť divákov do tlieskania, spevu, dupotu a mexickej vlny. Škoda času, síl aj peňazí. Tých, čo sa nechávajú strhnúť, netreba rozohrievať. Ostatných necháva trápna trojica úplne chladných. Obzvlášť, keď v pravidelných intervaloch miznú a striedajú ich reklamy sponzorov. Vzduch už je nedýchateľný.

Utrpenie končí… Alebo len začína? Prvým vystupujúcim koncertu je Robo Mikla. Ešte stále sa mu nechce spievať, alebo definitívne stratil hlas. No a čo? Robí show, pobehuje, ryčí do mikrofónu a necháva ma úplne chladným. Nasledujú ďalší – Martin Kelecsényi potvrdzuje, že neprávom vyletel ako prvý. Petra Humeňanská takisto. Peter Kotuľa sa mi zdá úplne mimo. Vadí to niekomu? Nevyznám sa v audiotechnike, ale mám uši. Všetci speváci znejú, akoby si cucli hélia. V niektorých prípadoch je to naozaj nepekný útok na ušné bubienky.

Spevák za spevákom, lepšie i horšie výkony. Miro Jaroš takmer úplne rezignoval na spev, tancuje aj so slávnou zdochlinou okolo krku a spev zaňho ťahá vokalista. Martina Šindlerová spieva na svojej štandardnej úrovni, ale pôsobí omnoho odviazanejšie, mladšie a roztomilejšie. Zdenka Predná je Zdenka, naozaj nevyzerá zbláznená z davov. Katka Koščová prekročí svoj tieň a Alanis Morrisette si nielenže opraví, ale prekoná. Lieta po pódiu ako pravá rocková dračica a preslávené FUCK!!! zavalí takým hlasom, že Martina v zákulisí musí znepokojene zdvihnúť obočie. Publikum vyvracia módny názor Bratislava vs. zvyšok Slovenska a svoju Superstar odmeňuje búrením, za ktoré by sa nehanbili ani Tomáš s Robom dokopy.

Kotly a rohy

V druhej časti si dramaturgicky veľmi správne exfinalisti vzali za cieľ privádzať publikum do varu. A darí sa im, koťuhám! Jeden za druhým odpaľujú svoje osvedčené hity – a triafajú. Publikum buráca. Šalie. Plastikové čertovské rohy blikajú.

Martin Kelecsényi si trhá tričko a rozopína nohavice (nosí čierne slipy). Robo Mikla vylieza na konštrukciu, chŕli na divákov vodu z fľaše a samozrejme ukazuje holý zadok. Martina Šindlerová sa tiež zjavuje s prekvapivou zdochlinou okolo krku, zrejme v záujme francúzskej noblesy pre Je t’aime. K džínsom a tričku sa to fakt skvele hodí. Dievčatká za mnou vreštia spolu s ňou. Hrôzyplný zážitok. Dúfam, že nič z toho speváčka nepočuje, lebo by sa zosypala.

Prídavok nemôže byť nič iné, ako O, maňo. A vyzerá to, že spevácka jedenástka si to skvele užíva a naozaj sa baví. Publikum zjavne tiež. Ďalší prídavok, Rome wasn’t built in a day. A nasledujú poďakovania sponzorom.

Opúšťam kotol. Vonku prekvapene zaznamenávam kyslík. Čakám na spásonosný trolejbus a z haly sa ozve ďalšia pieseň – Katka dáva opäť k dobru You had me. Potom ešte čosi. Trolejbus nechodí a ja mám po sluchu. Nevadí, stálo to za to. Teraz si len počkať, keď to odvysiela televízia.


Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008

Komu robím miesto v poličke

Niekoľko týždňov pravidelne v piatok do slovenských domácností vpadla súťaž, pre ktorú sa vžila skratka SHS. Slovensko tak intenzívne hľadalo Superstar a v tento piatok ju konečne našlo. Po burácaní publika v swingovom kole nijako neprekvapilo, že tou najväčšou hviezdou sa stala práve Katka Koščová. Ľud šalel teda pekných pár mesiacov, a približne rovnako dlhý čas sa niektorí intelektuáli a „vážni“ umelci vyjadrovali o SHS pohrdlivo ako o komerčnej sračke, ktorá s hudbou alebo kultúrou ako takou nemá nič spoločného. Škaredo sa mýlili.

Samozrejme, že formát SHS, pôvodne Pop Idol, je komerčný až jaj. Firmy platili sponzorské, pretekali sa o najvhodnejší vysielací čas svojich reklám. Občania platili za esemesky (vyše 70 melcov to vychádza, vážení!), kupovali singel s príšernou odrhovačkou a reklamné predmety. V týchto dňoch sa na pult chystá dokonca kniha o priebehu súťaže. Skrátka: peniaze, peniaze, peniaze.

Ale.

Pozrime sa, čo sme za svoje peniaze dostali.

Predovšetkým: Kilá a tony dobrej hudby. Aby bolo jasné – tým naozaj nemyslím instantné „hity“ Kým vieš snívať, Teraz je ten správny čas, Zasvieť a Najkrajšia SMSka. Ich autori zjavne súťažili o to, kto dokáže vyprodukovať najväčší grc a bolo mi trápne za všetkých finalistov, že toto musia podstupovať. Za rým „čas – v nás“ by už mali textárov vešať!

Ja však teraz hovorím o tom, čo všetko sme v podaní finalistov počuli – každé druhé vystúpenie Katky Koščovej, každé tretie vystúpenie Martiny Šindlerovej, Slnečná balada v podaní Zdenky Prednej, alebo Love of my life v dychberúcom nasadení Petry Humeňanskej.

Aj keď to nikto nepredpokladal, SHS mala aj edukačnú funkciu – priniesla staršie a ešte staršie štýly hudby, pričom jasne ukázala, že to nie sú muzeálne kusy, nad ktorými sa treba smiať.

Ďalším nečakaným prínosom boli moderátori. Adela Banášová a Martin Pyco Rausch priniesli na obrazovku verejnoprávnej televízie uvoľnený štýl, diametrálne odlišný od kŕčovitosti moderátorov STV aj infantilnej, prípadne vlezlej žoviálnosti ksichtov komerčných televízií. Perfektne zosúladená dvojica dokázala moderovať temperamentne, vtipne, pohotovo a pritom inteligentne a nevtieravo. Úroveň ich improvizácií je nedostižná. Dokázali byť sami sebou, výrazní, a pritom nezatieniť finalistov.

Najväčšiu radosť mal nepochybne bulvár, ktorý nás po niekoľko týždňov vytrvalo zásoboval škandálmi a škandálikmi okolo tejto súťaže. Finalisti nezliezali z titulných stránok a Miklov zadok i predok už pozná celá republika.

Mienkotvorné denníky na jednej strane v komentároch chŕlili oheň a síru na úpadok kultúry, hašterili sa o tom, či program tohto typu patrí na obrazovky verejnoprávnej televízie, pričom hneď na vedľajšej strane sa usmievali finalisti v rozhovore pre ten istý denník. Prvenstvo v tejto dvojtvárnej informačnej búrke si odniesol denník Národná obroda, u ktorého písačky prerástli do schizofrénie. Tlačená verzia Markízy nikdy nezabudla hľadať chyby, útočiť na STV a kritizovať, ale tiež neuplynul deň, aby súťaž vo veľkom nerozoberali a neprinášali správy o finalistoch.

No a last, but not least, súťaž narysovala štartovaciu čiaru pre jedenástich nádejných spevákov. Na nich (a na politike vydavateľstva) teraz záleží, ako si poradia v budúcnosti. Súčasných spevákov síce hryzie zelená závisť, a v niektorých prípadoch im naozaj neostáva nič iné, len závidieť, ale buďme úprimní: vo svojej poličke si už robím miesto na minimálne tri cédečka. A ani jedno z nich nebude od tých, čo pohŕdavo odmietli jednu televíznu súťaž.


Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008