O výhodách horúčav

Udreli horúčavy. Ale hrozné. Také, že ešte aj náš dvorný astrológ zliezol zo svojej veže a chcel sa schovať v podzemí redakcie. Nanešťastie, ten priestor obýva madam Hilda, ktorá promptne poslúchla svoju sadistickú náturu a vymkla nás. Tak tu teraz sedíme a potichu sa topíme.

Čiastočne aby sme naštvali madam Hildu, sme začali uvažovať, ako to môžeme prežiť. V tejto chvíli sme asi jediní dvaja ľudia v celej Európe, ktorí sa úprimne snažili nájsť nejaké svetlé stránky tohto príšerného počasia.

 

Skromné odevy

Nad touto výhodou sme nemuseli ani dlho rozmýšľať. Je takým dobrým zvykom, že v čase horúčav sa množstvo textilu na obyvateľstve rapídne redukuje.

„Iste, nie je to vždy práve najvábnejší pohľad,“ podotkol zadumane dvorný astrológ pri pohľade na mňa, „ale o to viac poteší, keď človeku vbehne do cesty nejaký skutočne príťažlivý zjav. A vôbec, kúpaliská a podobné vodné plochy!“ zasvietili mu oči. „To je priam pastva pre oči, nech už majú ľudia akúkoľvek orientáciu. Alebo úchylku,“ dodal sústrastne, opäť s významným pohľadom na mňa.

Interná poznámka: poveriť madam Hildu vyšetrovaním, na aké účely vlastne dvorný astrológ používa ďalekohľad vo svojej veži.

Ako nôž do masla

Predpokladám, že tiež patríte k ľuďom, ktorí už zavrhli margaríny a vrátili sa k poctivému pravému maslu, respektíve k tomu, čo ako poctivé pravé maslo vieme zohnať v našich obchodoch. A už sa objavujú články v novinách, že margaríny už nie sú vedľajším produktom ropného priemyslu, ale čosi celkom zdravé. No, s tým sa vyrovnáme inokedy.

Naspäť k maslu, ktoré poctivo držíme v chladničke. Jeho nevýhodou je, že natierať sa dá až po určitom čase strávenom mimo chladu. A tu nám pomôžu horúčavy – za pár minút je maslo pripravené ku konzumácii!

Prací festival

Straší vás kopa prádla, ktorému sa spisovne hovorí bielizeň? Že by to schlo celé dni a zaberalo vzácny priestor v kúpeľni? Ha, nie, kým sú horúčavy! Len do toho, nakŕmte práčku – teda stroj, nie platenú osobu, ktorá perie. Ak máte takú osobu, tak máte doma aj klimatizáciu a nič z toho vás netrápi.

My menej šťastní sa medzitým môžeme tešiť, že za dve hodiny je všetko suché. Napríklad aj prepotené obliečky a plachty.

Interná poznámka: zistiť, ako madam Hilda čistí svoje latexové oblečky. To tiež ide do práčky?

Skúška charakteru

Okrídlené vyjadrenie hovorí, že sa sťažujeme na akékoľvek počasie. Buď je príliš zima a nech už udrie leto, alebo je strašná horúčava a zišlo by sa trochu dažďa, alebo furt chčije a nech už vylezie slnko!

Dobre si vo svojom okolí všímajte takýchto ufňukancov a vštepte si do pamäti, že keď nie sú spokojní s počasím, nebudú spokojní s ničím.

A tiež si všimnite tých, ktorí sa z vyše tridsaťstupňovej suchej sauny nezakryto tešia a prekvitajú. S takými úchylákmi nechceme mať nič spoločné!

Benefity zapečených mozgov

Sedíte v práci, mozoček zapečený, fúka na vás horúci vzduch z ventilátora, zamestnávateľ vás vybavil teplou minerálkou a tým majú byť zabezpečené dokonalé pracovné podmienky, aby ste sa s chuťou a piesňou na perách pustili makať. Lenže namiesto piesne či akejkoľvek reči zvládate akurát ticho zabučať. Že práca? Nehrozí.

Kým však upadnete do paniky a začnete hľadať adresu úradu práce, upokojte sa. Nie ste v tom totiž sami. Vaše celé okolie je na tom rovnako, ak vám to nekazí nejaký teplomilný úchylák z predchádzajúceho bodu. Alebo nejaký hyperaktívny chumaj z klimatizovanej kancelárie. Ale keď niečo z toho odstránite – klimatizáciu alebo chumaja – stane sa z neho rovnako roztečený úbožiak ako ste vy. A rovnováha je obnovená, celé okolie spočíva ledabolo pohodené na stoličkách a nikto nechce štúrať do toho, kto všetko nepracuje, aby sa náhodou nezistilo, že nepracuje skutočne nikto.

Po tomto závere sme s dvorným astrológom zistili, že sme skrátka prehnane aktívni a mali by sme s tým urýchlene prestať. Najmä keby madam Hilda zistila, že sa namiesto utrpenia bavíme. To by nedopadlo dobre.

Rozčúlenie Kunikundy Fiťfiriťovej

Určite ju poznáte – vysušená stará panna, ktorú poburovalo snáď všetko. Kunikunda Fiťfiriťová žila v mestečku Zvonodrozdovo a keď sa jeho pokrokový starosta rozhodol postaviť verejný záchod, neborka stará panna zažila krušné časy. Celé dni stála za záclonou, pozorovala záchodík a poburovala sa nad tým, že močiaci muži si rozopínajú nohavice a ukazujú jej, veď viete, čo! Podarená karikatúra Gabriela Chevalliera, poviete si. Ba nie, Kunikundy Fiťfiriťové sú skutočné a žijú medzi nami!

Moderné Kunikundy sa nesťažujú starostom, farárom, ani bohatým barónkam. Kunikundy dnešných dní majú svojho obľúbeného adresáta sťažností – Radu pre reklamu. V reklamách sa totiž objavuje toho toľko, nad čím sa možno poburovať a rozhorčovať! A najlepšie je, že úbohá arbitrážna komisia rady sa ich podnetmi musí zaoberať, aj keď sú úplne šialené.

Kunikunda zmerčí v inzeráte, na billboarde, v televízii alebo kdekoľvek reklamu so sporo odetou slečnou – a poďho! Už sadá k stolu a píše rozhorčené podanie za nemravnú reklamu. Komisia podnet prijme, s plnou vážnosťou ho preskúma a rozhodne, že nie je v rozpore s etickým kódexom. Kunikundu to netrápi, nanajvýš ak sa opäť rozčúli, že kam to ten svet speje. Ale nevzdáva sa. Veď všade je toľko sporo odetých slečien! Čo na tom, že rada zamieta aj podnety, podľa ktorých je nemravná reklama na spodnú bielizeň.

Ale nielen sporo odetými slečnami je Kunikunda živá. V reklame na kozmetiku, keď na spievajúcu slečnu nečakane vybehne rúž, pozorná Kunikunda objavila sexuálnu narážku. Rada pre reklamu preto preskúmala, či „rozvíjej se poupátko“ a vystrelený mejkap sú neslušné. Nečakane dospela k názoru, že sexuálny podtón v danej reklame neobjavila. Možno keby sa dotyčná mlsne oblizovala, by ho tam našli. Ale ona spievala pesničku z rozprávky a ako sa rozvinula kvetinka, rozvinul sa aj rúž. Sorry, Kuni, nemala to byť metafora na erekciu…

Kunikunda preto stavia na istotu: veď čo môže byť nemravnejšie a poburujúcejšie ako katalóg erotických pomôcok? Preto neváha a pod ochrannými krídlami Spoločnosti pre rodinu a zodpovedné rodičovstvo (odporúčam kliknúť, je to veľká sranda!) píše sťažnosť. Veď kto to kedy videl, aby v katalógu ponúkajúcom erotické pomôcky boli erotické pomôcky? Nuž a tak sa rada zíde a preskúma: katalóg v čiernej fólii a s výrazným upozornením, čo je vnútri, mládež neohrozuje. Dokonca ani fotografie modeliek v spodnom prádle nie sú nemravné.

Nebojte sa, Kunikunda svoj boj nevzdá. Dá sa očakávať, že v najbližšom čase podá sťažnosť ministerstvu hospodárstva, aby sex shopy odstránili z priečelí nápis „sex shop“ a nahradili ho stopercentne mravným „Zdravotnícke pomôcky pre dospelých“. Pričom „pre dospelých“ musí byť výrazne menším písmom, aby to neohrozilo mravný vývoj detí a mládeže.

Virtuálna olympiáda

Začala to správa o animovanom ohňostroji. Čínski viťúzi totiž v mene pekných obrázkov namiesto autentických obrázkov poslali divákom do káblov počítačovú animáciu. Bolo to pekné, tak čo na tom, že to nebola pravda?

Neuplynulo ani 24 hodín a dozvedeli sme sa, že rozkošné dievčatko, ktoré uchvátilo krajinu svojím anjelským hláskom, bolo len herečkou. Pieseň naspievalo iné dieťa, ktoré však nebolo dostatočne roztomilé, tak pre potechu oka našli čosi lepšie a vycvičili ho, aby otváralo ústa na plejbek.

Začínam mať vážne obavy, čí športovci naozaj súťažia. Čo ak namiesto nich sledujeme počítačové animácie?


Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008

Milí Slováci, píšem Vám zďaleka

Ako iste viete, politickú situáciu komentujem v našich Divnosprávach. Práve tie ma mali varovať, ale akosi som si to nevšimol. Až spätne si uvedomujem, že v posledných týždňoch si v nich robím srandu takmer výhradne z vlády a jej predsedu. Opozícia je klinicky mŕtva, nebyť utekajúcich poslancov, ani by sme o nich nevedeli. Tento trend som si poriadne neuvedomil, takže ma čakal mierny šok, keď som si prečítal, že podpora Smeru-SD je na historickom maxime, dokonca má snáď viac ako Mečiar v časoch svojej najväčšej slávy. A že by s takým volebným výsledkom pokojne mohol mať v parlamente ústavnú väčšinu a zostaviť vládu sám.

Ani utešovanie, že vždy mal väčšiu podporu v prieskumoch ako vo volebných miestnostiach, nezabralo. Obzvlášť nie po tom, čo som si dnes prečítal, že jediní, o kom sa dá s istotou povedať, že by ho nevolili, sú bohatí ľudia a Maďari. Takže to bude asi nejaká národná, hm, nazvime to zvláštnôstkou. Pretože musím sa vás, milí mladí, študenti, vysokoškolsky vzdelaní z väčších miest, opýtať jednu zásadnú otázku:

PREČO?

Nie, nejde mi to do hlavy. Nerozumiem tomu. Ja som si o Ficovi urobil vlastný názor ešte v čase, keď bol v SDĽ, ak si to ešte pamätáte. Pristihol som ho pri klamstve a nerozpakoval som sa o tom napísať. Odvtedy ho už pristihli ikskrát, jeho ťahy sú ako z učebnice populistov, je priehľadný ako sklo… Kde sa tá podpora berie?

Dobre, rozumel by som, že preberá voličov svojich koaličných partnerov. Hviezda Veľkého Muftiho už pohasla a voličky poumierali. Jano to zase párkrát prepískol viac než dosť a pár citlivejších ľudí mohlo pocítiť, že je načase venovať sympatie niekomu inému.

Rozumel by som aj prekvapivému počtu mladých voličov Smeru. Rok 1989 sa stal spomienkou a dorastajúca mládež, ktorá nemá ani poňatia, ako to tu bolo predtým, už nevidí na socialistických a podobne zhubných myšlienkach nič zlé. Mladí sa vyblbnú, budú nosiť tričká s Guevarom, prídu do prvého zamestnania, vezmú si hypotéku a ich to prejde. Normálny kolobeh.

Ale čo tí ostatní? Tí, ktorí chápu, že ekonomika nie je samorast? Že štátne peniaze sú len tie, ktoré sme štátu dali my, daňoví poplatníci? Že sloboda neznamená plné brucho a zábavný program v televízii? Kde sú? Na skusoch vo svete ako ja?

A tiež rozmýšľajú, že nad tou malebnou krajinkou v srdci Európy zlámu palicu?

Pretože ja nad tým uvažujem. Jedným z dôvodov, prečo som rezignoval na džob novinára, bol pocit márnej práce. Roky rokúce môj pracovný život pozostával z uverejňovania informácií, ktoré ľudu preleteli mozgom bez zastavenia a ľud sa potom sťažoval, že nemá dostatok informácií. Vzalo mi chuť oslavné skandovanie po zrušení poplatkov u lekára. Znechucovali ma ďalšie a ďalšie tisícky vecí.

Odkedy som s tým praštil, je mi omnoho lepšie. Tak sa nečudujte, že premýšľam aj nad tým, že praštím s celou republikou. Venoval som jej tridsať rokov svojho života, ale neviedlo to nikam. Mám azda v tom pokračovať a potom sa dožiť zvyšovania daní, lebo bude treba ratovať hladných dôchodcov? Ktorí potom aj tak budú voliť iba pokračovanie mizérie, lebo dôchodcovia, raz darmo, počujú iba slová „zvyšovanie dôchodkov“. Potrebujem to?

Nie veru.

A preto vám píšem, milí moji Slováci. Pretože ma veľmi, veľmi ťaží pomyslenie na to, že sme národ hlupákov, slabochov, ktorí potrebujú Vodcu, pohodlných egoistov, tupých nacionalistov a zlostných dôchodcov. Desí ma predstava, že sme sa za tých devätnásť rokov nič nenaučili a naše deti vychovávame tiež v takom duchu. Lebo síce je skvelé, že máme v Bruseli registrovanú parenicu, ale úprimne: stačia vám fakt tie papuče, pivo a Panelák?


Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008

Týždeň plný srandy

Náš zábavný a najzábavnejší priemysel, ktorý sedí na vysokom kopci nad riekou Dunaj, sa tento týždeň opäť raz nedal zahanbiť. Skvosty nekonečného sitcomu sa prezentovali časťami Tlačový zákon, Lisabonská zmluva a úžasným návrhom k najdôležitejšej téme dňa – umelému prerušeniu tehotenstva. Ale pekne poporiadku.

Opäť raz máme noviny s čistou bielou prvou stranou a s výzvou pre prezidenta nepodpísať tlačový zákon. Zároveň sa obracajú na Ústavný súd a medzinárodné organizácie. No pokiaľ viem, tak naša štátna moc má z týchto všetkých tak akurát dobrú prču, takže žiadne mimoriadne zmeny nečakajme. Ale to tuším ani nebolo také veselé.

Maďarsky orientované politické špičky a slovensky orientované politické špičky sa ako jeden muž zdvihli a vyrazili do boja za krajšiu Európu. Pred tým aj potom nasledovalo množstvo tanečkov z ktorých najprepracovanejšie boli:

Ak by Lisabonská zmluva neprešla, okamžite by som podal demisiu.

Robert Fico

Tak toto snáď ani neokomentujem, na tento humor nemám. Ale tento druhý, ktorý so schvaľovaním Lisabonskej zmluvy nesúvisí len na prvý pohľad, je ešte lepší:

Právny zástupca Jána Slotu navrhol Pálovi Csákymu mimosúdnu dohodu, podľa ktorej SNS zaplatí SMK jednu korunu a ospravedlní sa v najčítanejších denníkoch.

V SMK teraz diskutujeme, čo urobíme s tou korunou.

Pál Csáky

No konečne nejaký poriadny problém, ktorý určite vyriešite. Blahoželám.

No a nakoniec bonbónik. Jedna z vládnych strán, dlho som nepremýšľal nad tým, ktorá, sa dožaduje zmeny zákona v oblasti umelého prerušenia tehotenstva. Úprava zákona by mala zabezpečiť, aby interrupciu bolo možné absolvovať len so súhlasom otca.

Ja navrhujem, aby sa do zákona pod tento text doplnilo ešte pokračovanie, ktoré zabezpečí, aby súhlasiť musela aj jeho manželka.


Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008

Konečne konečné riešenie

Načo by sme sa zaoberali problémami zdravotníctva? Komu by už robilo vrásky naše školstvo? Vari niekoho zaujíma tlačový zákon? A prečože by sme sa trápili Lisabonskou zmluvou? Čo koho do toho, že súkromní podnikatelia sa možno budú súdiť so štátom a Jednasamojediná štátna zdravotná poisťovňa má problémy, aby s ňou lekári podpísali zmluvy? Sa snáď budeme zaujímať o to, že lieky, ktoré zlacneli, sú stále drahšie?

Alebo by sme mali hovoriť o tom, ako sa hospodári s lukratívnymi pozemkami v Tatrách? Nikto hádam neočakáva, že by sa konečne akýmkoľvek normálnym spôsobom mohla vyriešiť imunita našich zákonodarcov? Sa chcete zdržovať tým, či si navzájom nadávajú a potom si pod vplyvom alkoholu sadajú za volanty svojich automobilov? Alebo fakticky očakávate, že sa budú zaoberať vašimi problémami?

Nebuďte malicherní! Riešenie je na ceste. A konečne je to to naozajstné, správne, naše, slovenské riešenie. Samostatné svojbytné a národné. Všetko vyriešia krásne, fungl nové a úplne jedinečné – Slovenské dvojkríže, dodávame aj vo vysokom lesku! A budú všade! VŠADE! DVOJKRÍŽE! SLOVENSKÉ! BOHA VÁŠHO!


Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008

Fico útočí

Premiér Robert Fico opäť zaútočil na súkromné zdravotné poisťovne. Počas pravidelnej Hodiny otázok v parlamente obhajoval opatrenie, ktoré presadila jeho vláda, na základe ktorého sa poisťovniam obmedzilo použitie zisku.

Dobrá voľba pán premiér. V parlamente to vyzerá ako na ľudovej veselici. A tých hnusných bohatých majiteľov zdravotných poisťovní aj tak nikto nemá rád. Hodia sa na vylepšenie image o tom, ako bojujete za nás.

Súkromné poisťovne s opatrením nesúhlasia a už avizovali, že zvažujú podanie žalôb na arbitráž. Finančná skupina Penta, ktorá figuruje v poisťovni Dôvera, v polovici januára navrhla vláde mimosúdnu dohodu, v ktorej požaduje 15 mld. Sk ako odškodné. Fico to už vtedy označil za výpalníctvo. „Môžu nás žalovať, koľko chcú, takýchto žalôb sa v žiadnom prípade nebudeme báť…“

… prečo by sme sa báli, súdruhovia, veď v konečnom dôsledku tieto excesy nebudeme platiť z nášho vrecka. Báť by sa mali občania. Poserieme konkurenčné prostredie v zdravotnom poistení a ešte sa vyzbierajú na prípadné výdavky po prehratom súdnom spore.

Pred poslancami sa pýtal, či Penta bude chcieť zobrať niekoľkomiliardové odškodné z verejného zdravotného poistenia.

Pán premiér, som presvedčený, že bude. Vy by ste si nevzali?


Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008

Vďaka za vrany

Ráno sa mi sníval príjemný sen. Vážne. Ale bola to posledná príjemná časť dnešného rána. Pokazil to budík a fakt, že sa mi podarilo z postele vyliezť  až po desiatich minútach, aj to hore riťou a ľavou zadnou. Káva sa síce podarila, ale pri nakladaní obeda som sa umastila a koláče zo včera stvrdli. Decká si zmysleli, že päť minút pre štandardnou minútou odchodu je správny čas spomenúť si, že ich bolia zuby.

„Čo vám bráni ísť zubárovi?“ spýtala som sa naštvane, stále iba v župane a ničom.

„To tam mám ísť SÁM???“ vyvalil oči mladší, o mesiac štrnásťročný syn.

„No a? Veď si veľký. Máš štrnásť rokov.“

„Mám iba trinásť!“ zahlásil, bohorovne sa spoliehajúc na to, že neviem, ako už v lete vyhlasoval, že má štrnásť.

Naštvane som mávla rukou a nechala ho odísť do školy s víťazstvom. V jeho veku je posledné slovo omnoho dôležitejšie ako v mojom. U mňa je dôležitejšie dopnúť nohavice a prísť načas do práce. A v tejto oblasti som ráno prehrávala na celej čiare.

Tak som aspoň zabŕdla do staršieho, ktorý sa škľabil nad šálkou kávy:
„Mazaj do detskej otvoriť žalúzie,“ vrčala som v túžbe po troške súkromia pri prezliekaní.

„Načo? To sú tvoje blbé kvety…“ a s anglickým pokojom chlipkal ďalej. (Kto vlastne prišiel na to, že Angličania sú kľudnejší ako ostatní? Bol k tomu riadny prieskum?)

Obliekla som si podprsenku a siahla do skrine po tričko. Obliekla som sa a chvátala na chodbu. Natiahla som si kabát a zohla sa po topánky. Vtedy sa mi to stalo. Tričko sa mi vytiahlo z nohavíc a oslobodilo najprv kríže a potom pupok. Sakra! Neznášam pipky, ktoré potrebujú odhaľovať brušká a v prípade tých menej kritických aj pupky. Moja podráždenosť pomaly stúpala až k výške 177 cm a naznačovala, že mi vyrazí dekel.

Pri zaväzovaní šnúrok v hlbokom predklone a maximálnom odhalení mojich precitlivelých krížov som si spomenula, že neznášam aj drobné štíhle babuľky. Prečo? Pretože vždy vychytajú všetkých vysokých chlapov, ktorým sa potom skrývajú pod pažu do bezpečia. A nám vysokým potom ostávajú tí, čo nám pri objatí dýchajú na prsia a naše slzy im kvapkajú do vlasov. Prípadne sa môžeme skrčiť až na plece, a tým znovu trpia naše ťažko skúšané kríže. Jednoducho krivda krivdovitá. Dudrala som ako starý moriak.

Medzitým sme prišli až po parčík a chvalabohu, vyhli sme sa deckám kráčajúcim do školy, motkajúcim sa pod nohami, tárajúcimi hlúposti a učiteľom s povýšeným nadhľadom.

V parku v tráve sa motkali vtáky a hľadali niečo na zobák.

„Aha, mladé vrany,“ hodil do pľacu starší v snahe zastaviť u mňa prebiehajúci samonasierací proces.

„Hm, vážne. Ešte sú šedasté. To sú asi tohoročné,“ chytila som sa hodeného lana.

„Vlastne nie vrany… havrany,“ podotkol.

„Há alebo Bé… nie je to jedno?“ snažila som sa doplaziť k príjemnému ránu skôr, než prídem do práce.

„Ani nie.. Havran bol okom Odina,“ skrútil debatu k mytológii a neskôr k literatúre.

Tak mu to teda vyšlo. Kým som prišla do práce, bola som pripravená na ďalší nápor rozbušiek v podobe poznámok kolegov a tíško som si priznala, že deti sú predsa na niečo dobré. Sadla som za stôl a odhodlane som sa dala do zarábania peňazí na ďalšie ich blbé nápady, rozbité harddisky a počítačové hry.


Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008

Úbožiatka zlodeji

Aj vy tak nenávidíte zmiešané pocity? Zrazu sa dostanete sami so sebou do rozporu a ani za svet neviete, ako z toho von. Čítam si tak správu o ochrankároch, ktorých čaká súd, pretože maloletých zlodejov v obchode donútili navzájom sa fackovať, a nie som v súlade sám so sebou. Na jednej strane, normálny človek násilie na deťoch neschvaľuje. Na strane druhej každý príčetný rodič potvrdí, že občas je jedna výchovná užitočnejšia ako hodinová prednáška. A ono je to ešte komplikovanejšie.

Pokiaľ vidno na videu, ktoré celú kauzu odštartovalo, dotyční chlapci nevyzerali, že by kradli v štýle Jeana Valjeana, čiže aby neumreli od hladu. Mohlo to byť klasické detské vyčíňanie, alebo aj štandardný spôsob obživy – tato pošle svoje ratolesti „nakúpiť“ do obchodu, pretože je to beztrestné.

A teraz: „nakupujúce“ detičky prichytí ochranka. Môže urobiť iba jediné: zobrať ukradnutý tovar a poslať deťúrence domov. Tam ich tatino zbije, že čo si nedávali pozor, však on teraz nemá salámu. Ochrankárov však nebaví eskortovať neustále sa vracajúcich nepotrestateľných „zákazníkov“, a tak ich v zákulisí podrobí svojskému výchovnému procesu: fackujte sa navzájom. Čiže aby ich nikto neobvinil z napadnutia a týrania dieťaťa.

Smola, aj na obmedzovanie osobnej slobody je paragraf. Ibaže v celej tejto jednoduchej trestnoprávnej mašinérii sa akosi stratila tá nebotyčná drzosť využívania faktu, že deti môžu pokojne a spokojne kradnúť. Aby som to zhrnul: neprežujem, že drzí zlodeji sa ocitli v polohe úbohých obetí. Ja viem, sú to deti. Deti, ktoré vlastní rodičia zjavne nenaučili, že kradnúť sa nemá. A možno naopak – že kradnúť musia.

Je mi jasné, že vynútená facka nerieši globálny problém maloletých zlodejov. Lenže v normálnej spoločnosti za zločinom nasleduje trest. Iste, potrestajme ochrankárov – naplnili skutkovú podstatu trestného činu obmedzovania osobnej slobody . Ale potom prosím aj trest pre rodičov oných zlodejov. Keď už zákony platia, tak pre každého. Inak sa ocitneme v pasci zákonov, kde je zločinec chránený omnoho lepšie ako obete.


Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008

To nie je vtip

Človek neverí vlastným očiam ani ušiam. Policajtom tým najstarším možným a extrémne triviálnym spôsobom ušiel bankový lupič. Až sa rozum zastavuje pri pomyslení, že naši geniálni policajti nielenže nie sú vôbec podozrievaví, ale nikdy v živote nevideli ani jednu detektívku. Skutočne. Zatknutý chlapík simuloval zápal slepého čreva, v nemocnici sa následne vypýtal na záchod a ušiel cez okno. A policajti stáli pred dverami a čakali a čakali…

Aby si policajti ani náhodou nenapravili imidž, zablokovali výjazdy z Bratislavy a kontrolovali každé auto. Výsledkom boli dopravné zápchy a keby utečenec chcel ujsť z hlavného mesta, mohol sa v pohodlí prešmyknúť nekontrolovanou bočnou cestou. Aby mu pomohli čo najviac, nikomu neprezradili, že ušiel a koho to vlastne hľadajú. Nie. Až na druhý deň priznali, čo sa stalo. Však načo by vyhlasovali pátranie ihneď.

Čakal som, že hovorkyňa nás poteší niečím dych vyrážajúcim, akože utečenec bol utajený mladší brat Davida Copperfielda a z nemocnice jednoducho zmizol. Alebo že policajti hrdinsky zachraňovali lekára, ktorý práve vtedy zinfarktoval, čo zločinec využil a ušiel. Napodiv, nedočkali sme sa ďalšieho preskočenia kaluže, hovorkyňa len stroho odmietla situáciu komentovať.

Za normálnych okolností by to bola len srandovná epizóda a policajti by sa opäť vrátili ako hlavní hrdinovia vtipov. Napokon, predviedli sa ako kapitálni hlupáci. Ale keď si pozrieme zoznam posledných prešľapov, na smiech to nie je. Možno len ministrovi vnútra, ktorý sa bude naďalej vyškierať a mávať do kamery pasom s digitálnou mapou tváre.

Nepomôže mu. Keby mal kožu na tom digitálne zmapovanom ksichte, už dávno by odvolal šéfstvo hriešnych oddelení a sám odstúpil. Nehrozí. Vôbec mu neprekáža, že polícia, kedysi dôveryhodná inštitúcia, sa pod jeho vedením zopsula na smiešnu bandu sprostých babrákov. Im samotným to už musí byť trápne.

Ale možno sa ešte dozvieme, že policajti naschvál nechali lupiča ujsť, aby ich doviedol k hlave organizovanej bandy, ktorá sa zameriava na vylupovanie bánk. V tom prípade ale prosím uviesť HyeNoviny ako zdroj inšpirácie. Zatiaľ sa na tom veľmi nesmejem.


Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008

Smrť problémového mýtu

My, čo sme vyrastali v zúriacom červenom šialenstve, sme boli denne v škole vystavovaní rôznym mýtom. Zo stránok kníh a plátna kín sa na nás valili hrdinovia socialistickej práce, statoční partizáni, oči topičove a podobná háveď. O to viac ma prekvapilo, že sme – aspoň v mojich súradniciach – ostali ušetrení Pavlika Morozova. Pritom ide o skutočný skvost komunistickej propagandy a jeho história geniálne ilustruje obludnosť aj slabé stránky onoho skvelého zriadenia.

Smrť pioniera

Ako nás presviedčajú dobové knihy, noviny, pesničky či dokonca opera, Pavka Morozov žil v tridsiatych rokoch minulého storočia v dedine Gerasimovka. Miloval komunizmus a bol nadšeným pionierom. Ako hlboko uvedomelý občan socialistickej vlasti nesúhlasil s praktikami svojho otca, ktorý ošklbával kolchoz zhromažďovaním obilia vo vlastných sýpkach. Porušovanie zákona sa Pavlika tak hlboko dotklo, že svojho otca udal.

Prirodzene, Trofim Morozov skončil vo väzení a následne v gulagu. Ďalšej zmienky o ňom niet, všeobecne sa predpokladá, že neprežil drsné podmienky a nedožil sa konca trestu. Ale iná tragédia sa stala – jeho rodičia, čiže Pavlikovi starí rodičia spolu s jeho strýkom a bratrancom z pomsty zavraždili Pavku aj jeho štvorročného brata!

Verejná mienka sa vzdula. Zo všetkých strán chodili listy a telegramy žiadajúce najprísnejší trest pre vrahov. I tak sa stalo. Organizátor vraždy Arsenij Kulukanov a vrah Danil Morozov boli zastrelení. Starí rodičia Morozovovci zomreli vo väzení. Zato sa však zrodil mýtus.

Na rôznych miestach Sovietskeho zväzu rašili sochy statočného martýra, popísali sa tisícky a milióny stránok o jeho hrdinskom čine, miestne roľnícke družstvo sa po ňom pomenovalo… Jeho obetavosť a komunistická česť, za ktoré zaplatil životom, sa dávali za príklad celým generáciám pionierov.

Nevhodný martýr

Pavlik Morozov nebol bezproblémový a vyhladený mýtus. Hoci ťažkotonážna propaganda jeho meno natrvalo vtisla do národného i medzinárodného povedomia, ľud ho v skutočnosti za svojho neprijal. Na príčine bolo neprekročiteľné tabu, ktoré porušil. Aj komunisti telom a dušou mali problém akceptovať, že Pavka udal vlastného otca, navyše za pomerne mdlý prečin hospodárskej kriminality, čo je určite menej závažné prekročenie zákona.

Ak by Trofim napríklad kolaboroval s imperialistami a bol vlastizradca tak, ako by to ľudia chápali, mali by s tým omnoho menší problém. Zhromažďovanie obilia však bol v prostredí „kto nekradne, okráda svoju rodinu“ prečin nehodný následného cirkusu. Hlboko zakorenené „cti otca svojho“ a realita, v ktorej občania žili, vyústili v pomerne laxný prístup k martýrstvu nebohého Pavlika.

Propaganda sa samozrejme nevzdala, ale viac úspechu napokon slávila s niečím omnoho menej kontroverzným: Timurom a jeho družinou. Fiktívny maloletý rytier bez bázne a hany a s červenou hviezdou na tričku bol literárne vyhladený do dokonalosti a nemal problematický biľag otcozrady.

Smrť mýtu

Ktokoľvek sa pokúsil v prípade Morozova hrabať, aby napríklad ozvláštnil ďalší jeho životopis, narazil na tvrdú bariéru mlčania a jednoznačnej výstrahy ústredných orgánov, aby do toho nestrkal nos. Po páde komunizmu Pavlikova pamiatka ticho zarástla trávou. Gerasimovka, komunistické pútnické miesto, opäť spustla do špinavej diery, ktorou bola v tridsiatych rokoch. Konečne sa však mohlo aspoň začať nahlas hovoriť, že kauza Morozov v skutočnosti vyzerala trochu inak.

Archívy však boli neprístupné, prípadní pamätníci neochvejne obhajovali obraz Pavlika ako pioniera telom a dušou. Keď sa jedna autorka konečne dostala k jeho spisu, jej zistenia boli šokujúce: v podstate jediné, čo na celom príbehu je skutočne pravda, je, že Pavka Morozov skutočne existoval a bol zavraždený.

Obraz svetlovlasého modrookého pioniera so šatkou sa zošúveril na podvyživeného, sotva gramotného podpriemerného žiaka. V Gerasimovke napokon ani pionierska organizácia nebola. Ľudia mali iné problémy – chudobu a hlad. Trofim Morozov svoju rodinu opustil a nechal manželku Tatianu, aby sa o päť detí starala sama. Žila v nepriateľskom prostredí, pretože s manželovou rodinou sa neznášala, sama bola chudobná ako kostolná myš.

Slávne udanie, ktoré mal takmer negramotný chlapec napísať na svojho otca, ani neexistuje. Vyšetrovanie Trofima začalo bez akéhokoľvek podnetu člena jeho rodiny, no Tatiana a Pavlik pri ňom výdatne napomáhali. Najmä pre pani Morozovovú muselo byť zadosťučinením pomstiť sa manželovi, ktorý ju nechal v štichu.

Pravda v nedohľadne

Ako to však bolo s Pavlikovou vraždou? Skutočne boli schopní starí rodičia zavraždiť vnuka a dokonca aj jeho brata Fjodora (ktorý mal dokonca podľa niektorých zdrojov deväť rokov, nie štyri), nezúčastneného na predpokladanom udaní? Nános rokov a svojské vyšetrovacie metódy nám to už dnes neumožnia zistiť.

Vyšetrovateľ totiž napochodoval do Gerasimovky, ukázal na dotyčných a celé „vyšetrovanie“ sa uberalo jediným smerom: dokázať im vinu bez ohľadu na pravdu. Komunisti vycítili možnosť vytvorenia mučeníka a chopili sa jej. Mašinéria propagandy zomlela štyroch ľudí, ktorí v skutočnosti nemuseli mať s vraždou Pavlika a Fjodora nič spoločného. Pavlikov bratranec Kuzma do konca života čelil podozreniu, že sa na vražde takisto podieľal.

Pavlikov brat Alexej po rokoch povedal, že v skutočnosti na celej rodinnej dráme nebolo nič politického. Pavlik nemal o komunistických ideáloch ani poňatia, ani nevedel, kto vlastne bol Stalin.

Tatiana však nasadla na roztočené kolesá a do konca života sa na nich viezla. Z Gerasimovky sa odsťahovala a nikdy viac sa tam nevrátila, ani navštíviť hroby svojich detí. Z piatich jej ostal nažive iba jediný syn, Alexej, ktorého však počas vojny podozrievali z úmyslu zbehnúť a vzdať sa Nemcom. Po vynútenom priznaní strávil desať rokov vo väzení.

Koniec svojho života napokon Tatiana strávila v opatere Kuzmu, 150 kilometrov od Gerasimovky. Napriek jeho prosbám nikdy nepovedala pravdu o dráme Morozovovcov. Dôrazne odmietla sa Gerasimovke čo len priblížiť. Ako matka legendárneho pioniera poberajúca dôchodok mlčala do konca života. Nádej na odhalenie pravdy zomrela spolu s ňou a po desiatkach rokov napokon biedne schátral aj mýtus pioniera telom i dušou.


Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008

Ja vlastne presne neviem

Ja vlastne presne neviem. Aj by som niečo napísal. Ale trochu sa bojím, že začnem byť neslušný. Nejako mi posledné dni naša politická scéna vyráža dych.

Pozemky, čo si prerozdelili v Tatrách, síce zatriasli jedným ministerským kreslom, ale Zdenka naša zlatá sa už nechala počuť, že pozemky zostanú tam, kde sú, a nič sa vracať nebude.

Potom hruštička naša prezretá ešte oznámila, že pokojne otvorí všetky tie veci, čo z pôdneho fondu boli reštituované, ale že nikto nebude vyhľadávať, že čí si ich v podstate niekto okľukou neprerozdelil. Lebo vraj – Bola by to detektívna práca. No bravó. Hľadať a odhaľovať zlodeja je detektívna práca. Ale jaká ministerka inteligentná!

Včera aj prijali v parlamente zákon o tom, že štát si môže pôdu pod diaľnice ukradnúť. (Kto o tom ešte nenapísal článok tak… veď viete, k súdruhovi Žinčicovi.) Jaká zábava najlepšia! Zákon sa schválil, potom bude pozastavený aktivitou opozičných poslancov na ústavnom sude. A potom bude Hranol vševediaci vyprávať, že on by tie diaľnice aj stihol, ale nemohol, ústavný sud mu zabraňuje.

Okrem toho stihla rada pre televízne vysielanie atď. odvolať Hrehu. V záľahe slov o tom, čo Hreha sľúbil a nesplnil a ako si konečne vytne nejaké poldecáky, sa celkom stratila drobná správa. STV povedie až do zvolenia nového generálneho riaditeľa zástupca bývalého šéfa STV a riaditeľ pre strategický rozvoj Nikolaj Savický. Rada STV mu síce s hlasovaním o jeho zvolení za štatutára vyslovila nedôveru, Savický sa však odmietol svojej doterajšej funkcie vzdať. ČO? Aj ja chcem taký flek.

No a k tomu tie Trtkovej prietrtky. Akože ja mám (v daniach) platiť nejakú kampaň proti potratom. Šak ja teda miestoprísažne vyhlasujem, že nikdy v živote nepôjdem na žiadny potrat. Tiež som ochotný dať stopercentnú záruku, že nikdy nespravím nič pre to, aby nejaká žena musela vôbec o potrate premýšľať. No tak by som prosil túto položku z mojich daní vrátiť späť.

Že by som napísal len text internacionály? Taká pripomienka, ak čitatelia zabudli, nech si poštudujú. A na konci by namiesto toho burácajúceho hudobného záveru zaznelo len – Amen. Lebo tak sa mi vidí, že tu spejeme k novému zriadeniu. Kresťanský socializmus.


Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008

1 2 3 11