Najväčšie reklamné nezmysly jesene 2012

Jednou zo základných poučiek, ktoré si vypočuje každý začínajúci autor, je táto: môžete si vymyslieť akýkoľvek bizarný svet, ale aj v jeho rámci musíte dodržiavať pravidlá. Nuž, tak túto lekciu naši reklamní kreatívci zjavne nikdy nemali.

Reklamnému svetu odpúšťame úplne fantastické reálie (všimnite si ten oxymorón!), pretože navodená situácia nemá verne reprezentovať realitu, ale slúžiť ako odrazový mostík k reklame. Teda všetko môže byť pritiahnuté za vlasy tak, že v skutočnom svete by to už niekoho oskalpovalo. To môžeme tolerovať. Napríklad Prima banka má pobočku, ktorej jedna stena je v skutočnosti roleta vedúca do nákupného centra.

Všetci chápeme, že v skutočnosti to takto nefunguje, ale prijímame pravidlá reklamného sveta, kde to možné je. Veď aj Hlas zhora v skutočnosti nehuláka na nešťastníkov postihnutých Problémom, ale aj tak ich ešte neposielame na psychiatriu.

Lenže niekedy aj v tejto deformovanej paródii na realitu vyskočí nezmysel, ktorý jednoducho nestrávite. Tu je príklad ôsmich do očí, uší a mozgov bijúcich nezmyslov, ktoré sa nám reklamky snažia vnútiť ako fakt. Všetky z aktuálne rotujúcich reklám. Keďže sú v telke každú chvíľu, máme všetci dosť času a príležitostí si v nich tie kraviny všimnúť.

Hovoríme po slovensky

Výroba reklamných spotov je finančne náročná a zadávatelia reklamy chcú čo najviac peňazí vyčleniť na to, aby ju nastrkali do maxima vysielacieho času. Preto je len logické, že pre každý trh sa nevyrába osobitná jazyková verzia. Reklamky tak siahajú po dabingu. Väčšinou si ho príliš nevšímame, ale občas spôsobí krvácanie z očí aj uší.

Príklad prvý: Paula. Dvojfarebný puding produkovaný cool kravou, ktorý donúti trio obzvlášť nechutných reklamných detičiek (čeľaď Hravý gangster) nešikovne rapovať. Radi ignorujeme celkovo nezmyselnú situáciu, aj plechové zvuky, ktoré sa ozývajú pri úderoch na plastový téglik. Ale ako máme ignorovať ten strašný nesúlad medzi tým, čo počujeme, a ako tie mrchavé detiská otvárajú papule? Medzi nami, to už radšej by som počul originál, nech je v akomkoľvek jazyku. Rozhodne to nemôže byť blbšie ako ten dementný text, čo tí ušatí zasrani zo seba produkujú. To musel do slovenčiny prekladať niekto, kto by mal urýchlene prehodnotiť svoje schopnosti a poslušne sa postaviť k lopate.

Alebo by ho tie kravy mohli ušliapať. To by bolo pre spoločnosť lepšie.

Príklad druhý: Snickers. Áno, obstarožná primadona v šatni športovcov. Z pohybov pier vidíme, že ani omylom nejde o pôvodnú reklamu, ale dabing. Nevadí, nikto to nerieši, podobne ako sa nikto nepozastavuje nad bezchybnou slovenčinou amerického prezidenta v dabovaných filmoch. Ale potom jeden zo športovcov osloví druhého (v tom čase ešte onu obstarožnú primadonu): Marek.

A situácia je hneď iná. Zrazu máme uveriť, že sme na Slovensku. A zrazu tomu neveríme.

Náročné domáce spotrebiče

Tí dvaja neskutočne odporní panáci, čo propagujú Poštovú banku, sa volajú Hugo a Dorotka. To len tak na okraj, aby sa nastávajúci rodičia dobre zamysleli, ako chcú svoje prichádzajúce ratolesti pomenovať.

Dosť sme sa desili, s čím príde Poštovka tieto Vianoce, ale vyriešila to celkom krotko. Sporák, mlynček na mak a lis na citrusy sa sťažujú na celkovú vyčerpanosť. Ich páni sa rozhodnú ich potešiť tým, že ich vyhodia na smetisko a kúpia si nové. Samozrejme, zo spotrebného úveru. Áno, na mlynček na mak a lis na citrusy potrebujete úver od banky.

Ak by ste chceli aj hrniec, musíte predať auto, obličku a zubnú protézu starej mamy.

Iste, medzi nespokojnými domácimi pomocníkmi je aj sporák, to je pravda. Napokon, Hugo a Dorotka predsa zo spotrebáku vymenia celú kuchyňu… uprostred masívneho pečenia vianočných koláčov. Aha. Jasne.

Neskutočne trpiaci chlap

Chrípková sezóna je čas zlatej horúčky medzi farmaceutickými firmami. Paracetamol v rôznych podobách, sirupy proti kašľu, kvapky do nosa. Nanešťastie, väčšina kreatívcov sa predviedla úplne nekreatívne, keď zvolila jednotný scenár hneď pre tri podobné výrobky: chlap trpí pod náporom sopľov, stoná, zhynúť ide. Našťastie je poruke osoba ženského pohlavia, ktorá, báraj úplne zdravá, má náhodou pri sebe kvapky do nosa (ak ste niekedy videli obsah ženskej kabelky, vôbec vám to nepríde nepravdepodobné) a nádchavého blbečka spasí.

Čierneho Petra si však vybral Otrivin, ktorý nám prezentuje extrémne usopleného chlapa, ktorý v posteli vyťahuje jednu papierovú vreckovku za druhou, funí, jojká a privádza svoju manželku do zúfalstva tým, že jej nedovolí spať. Situácia sa dramatizuje, kopa papierových vreckoviek zasypala posteľ a pacienta už pod nimi ani nevidno. Nie, to si nerobím srandu, to len opisujem priebeh spotu. Ako sme mohli čakať, pani manželka sa zjaví aj s nosným sprejom, vrazí ho chlapovi do nosa a obaja pokojne spia až do rána.

Pritom by sme čakali úplne iný scenár.

K tomu mám len dve otázky:

Prečo si ten sprej nedal chlap sám? Zjavne nebol odkázaný na milosrdenstvo cudzích kabeliek a sprej mali pekne doma. No dobre, možno o tom ani nevedel, lebo na poličke v kúpeľni nerozozná kvapky do nosa od Záhadného krému č. 14 a Mysterióznej tekutiny č. 20. V tom prípade tu mám ale otázku číslo dva:

Prečo tá krava čakala tak dlho, kým zasiahla? Chápete to – jej muž neskutočne trpí a ona sa mu otočí chrbtom— Okej, dobre, tomu ešte uveríme. Ale hej, veď ona nemohla kvôli jeho zbytočne hlasnému utrpeniu spať! Prečo sa snažila zaryť pod vankúš a nechala sa zasypávať sa stovkami použitých šnuptichlov, namiesto toho, aby aspoň nasrato povedala: „V kúpeľni je Otrivin, daj si do nosa!“?

Neprekvapivý bozk

Telekom nemôže chýbať. Hoci aj bez Mázikovej. Ide totiž o rodinku, ktorá pozostáva zo Slepačej mamičky a Chlípneho tatina. Svoje doterajšie atribúty zahodili, lebo v hlavnej úlohe je tentoraz ich synátor. V snahe úplne zdevastovať mozgy úbohých divákov sa totiž staneme svedkom reklamy v reklame. Synček patrí do zboru detičiek s magentovými parohmi, ktorý spieval a tancoval v reklame Telekomu. Hrdá rodina si to nemôže nechať ujsť a tak sa stane svedkom zahanbujúceho momentu, keď niekto (dúfajme, že to bola vedľa tancujúca dievčina) vlepil mládežníkovi bozk na baranicu.

Mladší brat sa chichúňa, mamička valí buľvy a otecko empaticky prežíva synovo zdesenie. Moment – prečo je syn vlastne zdesený? Z jeho reakcie na obrazovke vidíme, že si ten kradmý bozk dobre všimol a úplne ho vyviedol z miery. Hm, nuž áno, povieme si, zrejme nečakal, že presne tento moment použijú v reklame.

Hm, a prečo vlastne tento pokazený záber použili?

Snehuliak pod stolom

Orange opäť raz vyhral predvianočnú súťaž o najhoršiu reklamu. Povznesieme sa nad to, že snehuliaci ožijú a pomáhajú organizovať Vianoce, dokonca intenzívnym pečením medovníkov bez toho, aby sa roztopili. Však sú čarovní. Ale ten šál je skrátka nestráviteľný.

Ak patríte k tej šťastnej menšine, ktorá netuší, o čom hovorím, tak vám to priblížim: detičky prídu domov a nájdu na prízemí dlhočizný šál. Vinie sa po celej miestnosti, pod stolom, stopy vedú po schodoch až niekam do podkrovia či kde, kde sedí kúzelný snehuliak a štrikuje najvyšším rýchlostným stupňom. Áno, toto všetko bez problémov akceptujeme, ale – ako sa ten šál dostal dolu?

Je zjavné, že šál sa nemohol dostať dolu, zatiaľ čo snehuliak sedel na jednom mieste. Pretože keď štrikujete päťdesiatmetrový šál, jednoducho sa vám skladá, kam dopadne. Neplazí sa ako had po celom dome. Znamená to, že snehuliak musel začať štrikovať už v kuchyni. A keďže je to predsa len dementný snehuliak (to vieme na základe toho, že pletie päťdesiatmetrový šál a vystupuje v reklame Orangeu), namiesto toho, aby ten kus odevu nejako skladal, vždy o pár metrov zacúva.

Ale prečo pri tom musel liezť popod stôl?

Keď sme pri tom – načo je vlastne snehuliakom šál? Aby im zima nebola?

Lietajúce dvere

V nápore osliznutých vianočných reklám nám nevianočný spot Kooperativy pripadne ako vítané osvieženie. Áno, také zlé to je. A to hovoríme o Jozefovi Vajdovi, ktorý v maske dokonale trápneho frajera predvádza, čo všetko má na diaľkové ovládanie. Pomôcka: všetko. Vrátane otvárania dverí na aute… ktoré mu vzápätí odrazí okoloidúci nákladiak, na veľkú škodoradosť okolostojacej Eriky Barkolovej.

Veselé, povieme si, kým odrazené dvere neuvidíme, ako sa vracajú, prevesené cez oprotiidúceho omráčeného motorkára. V tej chvíli fyzika všedného dňa začne revať od bolesti a kričí: „Ako? Ako?“

Celkom v súlade s fyzikou totiž nákladiak otvorené dvere auta najprv vyvrátil tak, že sa otvorili celé, teda oproti pôvodnej polohe opísal ich vonkajší okraj 180 stupňov. Na to samozrejme stavané nie sú, a tak ich stále pokračujúci (!) nákladiak urval. Fyzika hovorí, že dvere dostali impulz, aby sa pohli (z pohľadu auta) rovno dopredu. Nákladiak ich nevyrazil pred seba maskou, teda nevyleteli smerom dohora. A ako sa teda dostali na motorkára? Ktorý navyše míňal nákladiak v protismere, čiže zľava?

A fyzika ešte z posledných síl zachrčí: „Všimnite si polohu dverí na motorkárovi. Podľa toho, ako skončili, museli nielen vyletieť nahor, ale ešte sa aj otočiť o 180 stupňov po horizontálnej aj vertikálnej osi!“

Prosím vás, hlavne sa to nesnažte nasimulovať na mne!

Nepochopiteľné zhromaždenie

Lepiči VÚB už definitívne stratili dych a dívať sa na nich je trápne. Kde sú tie časy, keď ďakovali Broni? No nič. Teraz ich vidíme na kongrese lepičov, kde nový a nezaujímavý učeň spôsobí nadšenie, keď zažiada pre lepičov vianočný darček 200 eur. Vypuknú ovácie a môžeme si byť istí, že aj tento návrh kongres odhlasuje… Čo?

Áno, hneď na začiatku sme počuli, že účastníci kongresu niečo schválili. Lenže – kongres je vedecká konferencia, na ktorej sa obvykle o ničom nehlasuje. Prinajlepšom môžu účastníci schváliť nejakú rezolúciu, čiže kopec slov bez akejkoľvek záväznosti. Nepochybne aj lepiči môžu mať svoj kongres, na ktorom môžu rozoberať nové trendy v lepení plagátov, najvhodnejšie lepidlá a techniky nanášania či odstraňovania lepu.

Tak čo potom ten stopercentne odborársky učňov návrh? Lebo to je odborárska záležitosť. A odborári nemajú kongresy. Skúste si však na nejaký kongres zájsť (podľa možnosti v montérkach, lebo to je dress code každého slušného kongresu) a zažiadať o 200 eur. Namiesto ovácií sa dočkáte dosť udivených pohľadov a následne aj láskavej opatery pánov v bielych plášťoch.

Tatko elektrikár

Majitelia Škody Rapid sú najlepší otcovia. Pre narodeninovú oslavu svojich šestnásťročných dcér urobia maximum, aj keby stačilo omnoho menej. Nasadnúť do toho auta a odpratať sa niekam poriadne ďaleko, lebo neexistuje nič trápnejšie ako oslava šestnástych narodenín pod rodičovským dohľadom. Nuž ale náš tatko to nechápe – alebo chápe až príliš dobre a rozhodne sa strážiť svoju ratolesť pred nekontrolovateľnou intoxikáciou a možnou stratou panenstva. Možnou preto, že v šestnástich to už má holka zrejme dávno za sebou.

Je prekvapivé, že sa otec vôbec nechal ukecať, aby nepozýval na oslavu klauna!

Tatino teda vystrojí party, privlečie repráky a dozoruje celú masívnu oslavu, až kým neposedný pes nespôsobí rozliatie nejakého nealka (lebo kde by sa na takej oslave vzal alkohol?), následne skrat, vyhodené poistky a z toho plynúce ticho a tmu. Dcérenka na tatka uprie zúfalý pohľad, lebo však diskrétna tma je to posledné, čo by na oslave chcela, a ocinko nezaváha – pristaví škodovicu, zasvieti reflektory a zo systému v aute pustí hudbu.

Asi už tušíte, ako bude znieť jediná otázka: Prečo doprdele skrátka neodpojí skratovaný kábel a nezapne tie poondené poistky???

Až jeden výrobok!

Obchodný reťazec Lidl má rokmi overenú, svojskú obchodnú politiku. Zhromaždí lacné veci a nechá prevádzku na troch-štyroch ľuďoch, ktorí ako bez duše lietajú od vykladania prepraviek do pokladne a naspäť. Stabilný sortiment dopĺňa dvakrát do týždňa časovo obmedzená, tematicky zameraná ponuka. Kvalita tovaru osciluje od kečupov, ktoré hravo porazia drahé značky, až po mliečne výrobky s obsahom nepriateľských baktérií.

Reklamná kampaň sa až doteraz obmedzovala na nízke ceny. Čo je celkom logické, keď máte značnú časť tovaru vyrobeného v Poľsku (a zatiaľ v žiadnom nenašli posypovú soľ). Lidl sa preto v ponímaní slovenských zákazníkov rovnal lacnote. Až doteraz.

Reťazec totiž vyšiel s pomerne prekvapivou kampaňou. Obrátil núdzu na cnosť, a to doslovne.

V poličkách a chladiacich boxoch je totiž vždy len jeden druh danej potraviny. Jedna značka mlieka, jeden druh minerálky. Žiadna alternatíva. Ak sa vám nepáči zloženie vegety, tak nesiahnete vedľa po inú, lebo vedľa je už čierne korenie.

Oproti výdatne zásobeným hypermarketom je to konkurenčná nevýhoda. Ak ju, pravda, neprezentujete ako výhodu. Lebo to práve Lidl urobil. V reklame sa chváli, že namiesto nás rozhodol o našom výbere a tak nám umožnil nakupovať rýchlejšie. Nuž, rýchlejšie by to bolo iba v tom prípade, ak by zakázal vstup dôchodcom, ktorí napriek jednodruhovosti tovaru starostlivo v predklone študujú cenovky, s nákupným vozíkom dôkladne blokujúcim premávku.

Na strane druhej, aspoň ma tam nechytá vrcholný údiv pri regáli s ovocnými džúsmi. V ostatných obchodoch totiž tri štvrtiny zaberajú pomarančové a jablkové šťavy aspoň od piatich výrobcov. V tomto prípade už naozaj chápem, že niektorých ľudí chytá stres, ak si majú vybrať z viacerých ponúk…

Paralelná sporiteľňa

Slovenská sporiteľňa je zľahka posadnutá konceptom reklamnej rodinky. Kým dlho nás sužovala Veselými, teraz nenápadne pchá do televízorov novú, zatiaľ nepomenovanú rodinu ryšavých. Hlavnou postavou je roztomilý synátor, stretli sme jeho módne hrdzavú babičku na skútri, potom rodičov obhliadajúcich budúcu stavbu a najnovšie aj pôvabnú sestru.

A tiež paralelný vesmír. Prípadne čosi omnoho zlovestnejšie.

 

Náš mládenec, o ktorom už vieme, s kým bankuje, sa na kolieskových korčuliach rúti za svojou sestrou, ktorú prepadne zo zálohy, až sa jej papiere rozletia na zem. Ale nič sa nedeje, lebo to sú len staré splátky, ktoré segra nesie do banky, aby sa ich zbavila. Asi tam majú výkonnú skartovačku. Pozbierať rozlietané papiere pomáha pani dohliadajúca na detičky, ktorá upadne do bezseba pri informácii, že ryšavá rodinka bude platiť menej.

O hodinu neskôr:

Náš mládenec, o ktorom už vieme, s kým bankuje, sa na kolieskových korčuliach rúti za svojou sestrou, ktorú prepadne zo zálohy, až sa jej papiere rozletia na zem. Ale nič sa nedeje, lebo to sú len staré splátky, ktoré segra nesie do banky, aby sa ich zbavila. Asi tam majú výkonnú skartovačku. Pozbierať rozlietané papiere pomáha psa dozorujúci pán, ktorý upadne do bezseba pri informácii, že ryšavá rodinka bude platiť menej.

Diváci ostanú zľahka zmätení: tak koho to vlastne naši červenovlasí mládežníci oblažili informáciou, s kým to bankujú? Tetu a jej deti alebo uja a jeho psa? Žeby teta nezafungovala dobre na divákov, tak dotočili uja so psíkom, lebo však psík zafunguje vždy? Ale nie, o hodinu je zase všetko po starom. Vysvetlení je niekoľko.

  1. Rozdielne cieľové skupiny
  2. Na niektorých ľudí lepšie pôsobí starostlivá mamička ako osamelý psíčkár a naopak. Preto banka starostlivo umiestňuje do vysielania jednu alebo druhú verziu podľa cieľovej skupiny programu.

  3. Paralelný vesmír
  4. V rôznych vesmíroch sa mládenec zráža so sestrou síce rovnakým spôsobom a rovnako reagujú, ale svedkom kolízie je raz mamička a v paralelnom vesmíre psíčkár.

  5. Rafinovaná pasca
  6. Reklamní súrodenci sú zmrdi vychcaní, platení bankou a zákerne lákajúci nič netušiace obete do spárov finančného ústavu. Na tom istom úseku si naaranžujú akože náhodnú zrážku a nevinné obete zmagoria reklamnými sľubmi a pošlú ich do najbližšej pobočky. Za každú dušu im banka odpustí desatinu promile z drakonickej hypotéky.

Alebo je všetko inak, ale na to ani naša bezbrehá fantázia nestačí.

Bývalo to lepšie

Možno ste sa niekedy zamysleli, čo robia nešťastní klienti istej banky, keď im ich blonďavý pracovník opakuje všetko, čo povedia. Alebo že čo robí nešťastná banka, keď si klient zaželá „pol majetku Penty na účte, dom v Karibiku a doživotné zásoby viagry“.

Ono je to inak. Ak si všimnete, blonďáčik nielenže všetko papagájuje, ale aj opakuje po klientke všetky pohyby. Ak vám niekedy prišiel do rúk ľubovoľný ženský časopis, viete, že to je súčasťou flirtovania.

Ale čo ten neúprimný, priam trpiteľský úsmev, ktorý jej venuje na záver? Nuž, zjavne si spomenul na predchádzajúci spot, kde ho to bavilo viac.

Jeden z piatich. Alebo aj nie.

Tak nám Béďo Trávníček odišiel do dôchodku, alebo ho konečne vzal niekto novučičkou lopatou po hlave a jeho zakrslé telíčko promptne zrušil v drviči konárov. Mountfield však naďalej láka prehnane dôverčivých zákazníkov na hazard. Teraz už nie uškriekaným trpaslíkom na kolese šťastia, ale Jánom Krónerom. Na pekelnom stroji si vylosuje, že nákup (aj keď vlastne vôbec nič nekúpil) má zadarmo a od radosti vyobjíma predavača. Keďže je z nepochopiteľných príčin odetý ako kovboj, hneď to pripomenie Skrotenú horu, ale problém je niekde úplne inde.

Mountfield totiž klame.

 

Princíp je jednoduchý. Hodíte do bubna päť loptičiek, štyri biele a jednu červenú. Chvíľu ich prúd vzduchu obúchava o steny a následne vypľuje. Ak ako prvá vypadne červená, nákup máte zadarmo. Čiže zaplatený obnos vám vrátia. To je všetko v poriadku. Problém je však v názve samotnej akcie i v slogane, ktorým na túto akciu lákajú v televíznom spote. Hovorí totiž:

Jeden z piatich to má zadarmo.

Prečítajte si to ešte raz a zamyslite sa. Veľmi rýchlo potom prídete na to, že aby toto tvrdenie mohlo byť pravdivé, dá sa dosiahnuť dvoma spôsobmi:

1. Päť ľudí naraz si vytiahne po jednej loptičke, čiže červená sa ujde práve jednému z nich.

2. Päť ľudí si bude žrebovať loptičky postupne, pričom raz vytiahnutá loptička sa už do osudia nevráti.

Podmienky akcie však samozrejme určujú iný spôsob. Každý zákazník hrá o možnosť so všetkými piatimi loptičkami. Znamená to však, že ak si zoberieme päť ľudí, ktorí sa žrebovania zúčastnia, máme šesť možností ako to môže dopadnúť: zľavu získa jeden, dvaja, traja, štyria, všetci piati – alebo žiaden z nich. Čiže tvrdenie, že jeden z piatich to má zadarmo, neplatí. Nikto totiž nemôže určiť, koľko ľudí z piatich získa zľavu. To sa dá určiť až spätne, po skončení akcie a vypočítaním priemeru.

Keď ju miluješ…

Keď ju miluješ, nie je čo riešiť, presviedčala nás nedávno Kofola. V tomto trende asi pokračuje aj bez tohto sloganu. Len akosi… čo ja viem? Týka sa to aj učiteliek a ich (bohvie, či vôbec plnoletých) študentov?

Pridrzlý študentík si dovoľuje na mladú profesorku, ktorá ho príslušne schladí a odsúdi na zotrvanie po škole. V jej kabinete. Kde sme vzápätí svedkami vášnivého bozku. Áno, medzi učiteľkou a študentom. Strih, ale čo sa dialo potom, si môžeme len domýšľať. A netreba dúfať v nevinné pusinky.

Takto: vzhľadom na vekovú štruktúru mojich vyučujúcich som nikdy neupadol do erotického snenia s nimi, ale zdá sa, že inak je to pomerne bežné. Prísna profesorka s okuliarmi sa v takýchto snoch zmení na sexuálnu dračicu, ktorá splní vyhúkanému študentovi jeho najtajnejšie sny. Zaručene aj porno také nakrúcajú.

Ale… reklama?

Čo konkrétne má v nej osloviť koho? Sexuálne predátorky dychtiace po mladom mäsku? Študentíkov, ktorí sa nádejajú, že propagovaný nápoj im zabezpečí náhlu povoľnosť doteraz nedostupnej profesorky? Ľudí, ktorí… čo? Si myslia, že je v poriadku, keď si v kabinete užívajú so zverenými osobami, ktoré by mali učiť biológiu možno trochu menej názorným spôsobom?

Som asi posledný, kto by sa veľmi vzrušoval nad nemravnosťami v reklame. Napriek tomu sa pýtam – kde sú tie časy, keď prasa v reklamnom spote bolo štvornohé?

Super Judínyová

Nejakým zvláštnym spôsobom sa z preafektovanej blondíny stala kráľovná večierkov. Ak sa na vašej party neobjaví tancujúci Harabin ani Erika Judínyová s mikrofónom, máte po chlebe, ste úplne out a spoločensky mŕtvi. Užvatlaná persóna, ktorá si z neznámych príčin starostlivo pestuje imidž devy ľahkých mravov a ťažkého podnikateľského plánu, bola centrom pozornosti bulvárnych médií starostlivým zatajovaním svojho veku a dramatickým nárastom objemu pŕs. Teraz tvrdí, že vek už priznala a prsia jej narástli z akýchsi tajomných tabletiek.

Chvíľu sa na tom všetci bavili, ale Erika trvala na svojom. A zrazu – tabletky sú na svete, dokonca pod názvom Super prsia (a štíhla línia ako bonus). Na billboardoch ich propaguje samotná držiteľka čivavy, tentoraz síce bez nej, zato opäť v outfite, póze a s výrazom vyslúžilej herečky filmov pre dospelých.

Je nejasné, na koho tá reklama mieri. Nie som si totiž istý, koľko žien by naozaj chcelo vyzerať ako osoba na reklamnej ploche. Nie sú totiž Judínyová, nemôžu vysvetliť celému Slovensku v bulvári, že za svoj výzor Adult Barbie nevďačia liposukcii a silikónu, ale zázračným tabletkám.O to viac, že opäť vďaka bulváru už vieme, ako vyzerá Judínyová pod omietkou.

A muži? Tí nie sú na hlavu padnutí a vedia, že keby svojej drahej polovičke dali pod stromček dózu magických pirúl, v najlepšom prípade skončia s celou dávkou napchatou v otvore, kde to najviac bolí. „Chceš tým povedať, že som tučná? Že som tučná a mám malé prsia?“ zneli by posledné vety pred narušením ich telesnej integrity.

Ale buďme úprimní: kým budú ľudia žiadať o vyplatenie výhier v holandskej národnej lotérii a nezištne poskytovať svoje účty nigérijským vdovám, Super prsia sa o odbyt nemusia báť.

Zahodená šanca

Slovenské firmy preukázali pri majstrovstvách sveta v hokeji neuveriteľný nedostatok invencie. Všetky sa totiž snažili identifikovať sa s hokejom, splynúť s národom, vopchať sa všade, aby ľudia, ktorí milujú hokej, milovali aj ich. Väčšie firmy vo veľkom skupovali lístky a rozdávali obchodným partnerom či zákazníkom. Spolu maľovali obraz krajiny úplne zmagorenej hokejom. Špeciálnou kategóriou sú reštaurácie, ktoré čo najväčšími písmenami hlásajú, že u nich môžeme pozerať hokej na stometrovej obrazovke.

 

Nikomu však nenapadlo odlíšiť sa vymedzením proti hokeju. Nikde som nezachytil ponuku obchodu, reštaurácie alebo čohokoľvek iného, ktoré by hlásalo: „Príďte k nám. My vás hokejom obťažovať nebudeme. Chcete sa stretnúť s priateľmi a porozprávať sa, namiesto toho, aby ste fixovali pohľadom televízor, vrešťali a skákali ako besné mačiaky zelené? Príďte k nám!“

Majitelia reštaurácií, ktoré nemajú aspoň päťdesiatpalcovú telku, radšej zahanbene čušia, namiesto toho, aby urobili z núdze cnosť. Prípadne si tú telku dokúpia, zvýšia ceny piva a budú lákať hostí. A skupina ľudí, ktorým je srdečne jedno, či sa niekde na ľade mlátia hokejové hviezdy z NHL, družstvo z Ghany alebo uškatce hrivnaté, utrie hubu. Cez zapchaté mesto sa bude dve hodiny trmácať domov a modliť sa, aby sme preboha nič nevyhrali, lebo policajti chcú byť v takom prípade tolerantní k rušeniu nočného pokoja.

Ako predať jogurt

Keď sa istý druh baktérií dostane do mlieka, začne sa tam množiť a robiť kadejaké neprístojnosti, až sa z mlieka stane kyslomliečny výrobok, tzv. jogurt. Keďže len tak v neupravenom stave je to potravina vhodná len pre zdravožijúcich maniakov, ktorým nevadí, že čosi pochybne zaváňa a chutí dosť smutne, výrobcovia jogurty sladia a dochucujú. Čím sa trochu stráca zdravý aspekt, ale kto by to inak žral, žeáno. Ale vylepšenie chuťových vlastností nie je všetko. Treba tú vec v kelímkoch predať https:/..ichische.at/cialis/.

 

Výrobcovia sa sústreďujú najmä na zdravotné benefity a skvelú chuť. Zdraviu prospešné jogurty občas propagujú tak zanietene, až uletia do ríše fantázie. To je prípad Danone a jeho nehorázne zavádzajúcej reklamy. Predstavovali svoje produkty ako takmer zázračné, ktoré by zahanbili živú vodu. Fascinujúce je, že neprestali s tým ani po vynútenom priznaní, že všetky tie reči brali z brucha zjavne neovplyvneného živými kultúrami. A s inou kultúrou to taktiež nemalo vonkoncom nič spoločného.

Problém so zdravým jogurtom je okrem iného aj ten, že obsahuje pridané cukry a prirodzené tuky. Teda veci, ktoré zaprisahaným anorektičkám a zapáleným diétárkam spôsobujú záchvaty paniky. A tak začali producenti tieto veci zo svojich výrobkov odstraňovať. Výsledkom boli odtučnené sračky s umelými sladidlami. Chuť to má takú odpornú, že ešte aj doktor Bukovský by to vyhlásil za zdravú potravinu.

Ťažkosti nastali, keď sa množstvu ľudí tie riedke srágory nepozdávali. A tak sa novým fetišom zakrátko stala hustota jogurtu. Cieľom tej malty je vzbudiť dojem, že jogurtík je plný smotany. Stojí v ňom lyžička, taký je hustý! Ibaže si radšej nečítajte zloženie výrobku, lebo sa cez všetky tie prídavné látky zabezpečujúce smolovitú konzistenciu neprehryziete ani bagrom. Podobne ako cez ten jogurt.

Všetko ide bokom, keď zákazníkom napriek stoporenej lyžičke a množstvu zdravých baktérií predávaná hmota jednoducho nechutí. A preto je chuť dôležitou súčasťou kampaní. Základom je neurčitý kríženec Veselej Kravy a Mamičky, ktorý si pooomaaaliiičkyyy naberá hustohustý jogurt na lyžičku, ešte pooomaaalšieee si ho kladie do úst – a na jej tvári sa rozleje taký slastný výraz, že by zaň dotyčná dostala Pornooscara.

A keď už nezaberá nič, treba vymyslieť veršovanky. Rajo by mohlo rozprávať. Vlastne aj rozpráva: „Základom je základ. Príchute nápad musia mať!“ Úžasné. Najmä v reklame, kde sa hrdo predstavuje jahodový jogurt. Áno, žiadna originálnejšia príchuť jogurtu neexistuje. Nápad za všetky drobné, čestné slovo. Ešte prídu s originálnou myšlienkou, že jogurt je vhodné jesť lyžičkou a Zlatý klinec je ich.

Ale zase aby sme im nekrivdili – na trh priniesli niekoľko skutočne zaujímavých a originálnych príchutí. Napríklad taký banán v čokoláde. Chutí ako veľmi nechcený vedľajší produkt zo Slovnaftu. Alebo punč, pre skutočne hardcore masochistov.

Nie, výrobcom jogurtov niet čo závidieť. V horšej situácii sú už len ich zákazníci, bezradne stojaci nad nekonečnými radmi chladiarenských boxov, z ktorých na nich pozerajú tisícky jahodových jogurtov a stovky ďalších príchutí, všetky zdravé, husté a chutné.

Predavači vzduchu

Viete, čo si musíte kúpiť, keď chcete najdrahší vzduch? Nie, teraz nehovorím o emisiách, ale o skutočnom, reálnom vzduchu, ktorý si môžete kúpiť v obchode. Stačí, keď siahnete po ľubovoľnej bonboniére. Dlhé a široké škatule po otvorení odhalia obrovskú zlatavú plastovú plochu, sem-tam prerušenú nejakým akoby zablúdeným bonbónom. Ak by ste ich zoradili k sebe, ani dotýkať sa nemusia, dostanete plochu sotva polovice z masívnej škatule. Ak si vypočítate cenu jedného kúsku čokolády, zaručene vás obídu mrákoty.

Tiež som sa tak ojebabral. Konečne som narazil na čokolády plnené ozajstným chlastom. Teda nie slizkým krémom, ktorý má mať údajne príchuť vaječného likéru, ale spoločné s ním má akurát obsah cukru. Aj som chvíľu váhal, lebo škatuľa to bola nespratná, tridsať centimetrov do šírky a pätnásť na výšku. A keď to otvoríte… Deväť kusov! Okrem zdvorilých rozostupov výrobca pridal aj päťcentimetrovú paspartu po celom obvode. Matematicky povedané, obsah tvoril ledva-ledva dvadsať percent objemu obalu.

Keď už hovoríme o percentách… Všímate si v jednotlivých výrobkoch percentuálne zloženie? Keď vidím párky, ktoré deklarujú obsah mäsa 20 %, obchádza ma hrôza pri pomyslení, z čoho všetkého pozostáva zvyšok. Treska v majonéze deklaruje obsah pár percent. piplete sa v tom a uvažujete, čo dočerta je tá ostatná hmota a prečo ju pchajú do tresky, kde nemá čo robiť.

Kupujeme vzduch v škatuliach a nepredstaviteľné veci, ktorých cieľom je len vzbudiť dojem, že výrobku je viac, než ho v skutočnosti je. Prečo tresku, ktorá naozaj obsahuje rybu, nazveme exkluzív? Prečo je exkluzivitou Granko, kde je okrem nahnedo nafarbeného cukru aj ozajstné kakao? Prečo sú nechutné, rozplizlé veci štandardom a exkluzívne to je, keď to má mať chuť a byť to naozaj tým, za čo sa to vydáva?

Spasiteľ?

Písal som na ministerstvo životného prostredia, kedy už konečne začnú vydávať poľovné lístky na všetkých, čo nám zasierajú poštové schránky nevyžiadanými a vrcholne nežiaducimi letákmi. Neodpovedali. Možno si myslia, že si robím srandu. No nerobím. A už vôbec nie teraz, keď sa do schránok po tonách sypú letáky kandidátov na rôzne funkcie v blížiacich sa komunálnych voľbách.

 

Všeobecne, politické reklamy sú jedna veľká nuda. Komunálne voľby sú hádam ešte o stupeň horšie, lebo nám ukazujú všetkých tých mastných úradníkov, ktorí už na svojich postoch nakradli za desiatich a teraz sa nás snažia presvedčiť, aby sme ich volili, lebo však nech kradnú tí sympatickejší. To sa, prirodzene, netýka Magdy Vášáryovej, ktorá už dosiahla vrchol nesympatickosti a ešte chce ísť ďalej. No veľa šťastia.

Ale ani pani Magda dnes nezíska nejaké dôležité ocenenie redakcie HyeNovín. Aj Alojz Hlina obíde naprázdno, aj keď sme mu už pomaly hotovili Rád zvieracej kazajky. Špeciálna cena si počkala na košického kandidáta za SDĽ Cyrila Betuša. Áno, to je ten, čo voličom sľubuje zrušiť a následne zbúrať preslávený Luník IX.

Nielenže nikto nevie, ako to vlastne chce docieliť a čo s obyvateľmi tohto bizarného sídliska. Najohromujúcejšie je, že je to kandidát SDĽ, teda strany, ktorá ešte v inkarnácii KSS stvorila Luník IX aj s jeho filozofiou a obyvateľmi. Pánovi Betušovi patrí špeciálna cena a želanie, aby sa teda všetci obyvatelia toho sídliska nasťahovali k nemu domov.

Ocenenie mesiaca: Najväčšia drzosť.

Šírme chrípku!

Je jeseň. Reklamy na rozličné liečivá útočia na ľudí zúrivejšie ako samotné chrípkové vírusy. Poznáte to: utrápení ľudia v záchvatoch kašľa, s pretekajúcim nosom a výrazom pacienta v paliatívnej starostlivosti sa potácajú hore-dolu v úspešnej napodobenine zombíckeho hororu. Chrčia ako Ľudevít Štúr svoje posledné slová a ich farba by hravo tromfla ľubovoľne dlho nemŕtveho upíra.

 

Stačí však nejaká pilula/sirup/sprej do nosa/magické zaklínadlo a zdochliak v poslednom ťažení sa premení na žiariaceho šťastného hopsajúceho človeka, ktorý radostne nastúpi do autobusu… Aby svoj zdomácnelý vírus štedro rozdal všetkým spolucestujúcim.

Farmaceutické firmy poctivo povedia, že ich výrobky len potlačia príznaky choroby, ale umne to zakamuflujú tak, až neboráci pacoši nevyhnutne získajú dojem, že si stačí lognúť v teplej vode rozpusteného práškového paracetamolu s príchuťou aloe vera a sú zdraví ako rybičky. No – nie sú. Šíria chrípkového bastarda úplne spoľahlivo. Našťastie pre výrobcov spomínaných chemikálií. Čím viac chorých ľudí, tým vyšší predaj. Také je to jednoduché.