Volebná rukoväť 3: Kampaň

Ako sme si povedali minule, volebný program je taká povinná nepríjemnosť či nepríjemná povinnosť. Len úplní blázni si vyberajú stranu svojho srdca na základe toho, čo napíše vo volebnom programe. Iste, aj takí sa nájdu, ale je ich taká zúfalá menšina, že zvyšok elektorátu si strany musia hľadať inými spôsobmi. To je práve úloha predvolebnej kampane.

Kto by si myslel, že kampaň má nejaký začiatok alebo koniec, je na omyle. Každé verejné vystúpenie, každý prejav, každá fotografia je súčasťou kampane a to bez ohľadu na to, aký je dátum.

Ďaleko od/do volieb

Strany a ich predstavitelia v tomto období trochu poľavujú, pretože sa nevrhajú na voličov agresívne. Skôr tak temperujú, aby neprišli o voličov. Najaktívnejšia je v tomto čase opozícia, pretože zo zásady hlasuje opačne ako koalícia a potom zvoláva tlačovky a poskytuje vyhlásenia, ako to tí zmrdi vo vláde zase raz pokašľali a aké strašné katastrofy sa na nás chystajú.

 

Sú v tom takí dobrí, že Sv. Ján by s hanbou odišiel do dôchodku.
Sú v tom takí dobrí, že Sv. Ján by s hanbou odišiel do dôchodku.

Ale vládnuce strany nie sú voči tomuto prívalu ohňa a síry bezbranné. Bez mihnutia oka obvinia opozíciu z populizmu a snahy vytĺkať politický kapitál. To oni, vďaka ktorým prešiel onen zákon, sú zodpovední, uvedomujú si svoje záväzky voči Európe, svetu, ekonomike, trvalo udržateľnému rozvoju a babe Jage z perníkovej chalúpky. Povznesene a hrdo odmietnu lacné politické gestá. Pridajte k tomu ešte zo dvadsaťkrát zopakované slovo „zodpovednosť“ a obrázok je kompletný.

Je to vlastne celkom dobré usporiadanie, lebo koalícia vám priblíži výhody zmien, opozícia dá prehľad nevýhod a obrázok máte kompletný. Ledaže by ste sa zaujímali, čo z týchto zmien prinesie vyššie príjmy sponzorom strán. Tak to sa nedozviete.

Pred voľbami

Čím viac sa blíži termín volieb, o to väčšiu aktivitu strany vyvíjajú. Keby mali redakcie médií dosť pracovníkov, pokojne by ich mohli poslať kempovať na ústredia strán, pretože hocičo sa šustne, už je k tomu tlačovka. S hrôzou čakám, kedy Smer zvolá novinárov, aby Robert Fico rozčúleným hlasom obvinil vládu z dlhotrvajúcich mrazov a ľahostajnosti, akú prejavuje voči tým, ktorých mínusové teploty obrali o pitnú vodu a príbuzných.

Samozrejme, volebné tímy sa nespoliehajú iba na vonkajšie zásahy, aby im priniesli dobré témy. Prichádzajú s vlastnými. Nanešťastie, veľa fantázie nemajú. Mikuláš Dzurinda vzrušeným hlasom opíše, aké hrôzy na nás dopadnú vo forme Roberta Fica. Ten zase bude kuvikať o zotročení úbohých Slovákov, ak si vládu uzurpuje nejaký pravicový zlepenec. Ján Slota si zadelí príjem alkoholu tak, aby bol počas tlačoviek aspoň približne triezvy a z plných pľúc pindá na Rómov a na Maďarov a na rôzne medzinárodné sprisahania. SaS vyzlieka poslancov, KDH mobilizuje kňazov, aby nezabudli smerovať ovečky k tomu správnemu volebnému lístku. Obe maďarské strany sa potichu, ale zúrivo bijú na južnom Slovensku. A prirodzene, Igor Matovič sa debilne chichúňa a vyhadzuje z kandidátky známejších ľudí, aby panebože náhodou niekto nemal viac krúžkov ako on.

Zneistení ľudia zažívajú krušné časy, pretože nikdy nevedia, kedy vrazia do nejakého politika, ktorý je celý žhavý im podať ruku a pozorne počúvať ich problémy. Predsedovia strán sa zjavujú v najrôznejších výrobných podnikoch, školách, škôlkach či na úplne nečakaných podujatiach. Korunu tomu nedávno nasadil Mikuláš Dzurinda, ktorý v bizarnej snahe priblížiť sa k bežným ľuďom cestoval vo vlaku a strašil nič netušiacich cestujúcich. Nevedno, čo si od toho sľuboval a čo získal.

 

Možno aj zopár voličov z drevených sedačiek.
Možno aj zopár voličov z drevených sedačiek.

Konkurenčnú výhodu majú tí, čo sú v danom období pri moci. Vo veľkom sa totiž začnú zjavovať na odovzdávaní najrôznejších projektov – diaľnic, kanalizácie, spevneného svahu, kultúrneho domu, cintorína alebo hocičoho iného. Štádium rozostavanosti, v ktorom sa daná stavba nachádza, je úplne irelevantné. Zatiaľ ešte musíme čakať na reálnu scénku z filmu Bílá paní, ale určite ten čas nie je ďaleko.

Multimediálny útok

Ak sa vám zdá, že všetko, čo ste doteraz čítali, nie je presne to, čo si predstavíte pod pojmom „predvolebná kampaň“, nemýlite sa. V štandardnom ponímaní si totiž asi predstavujeme reklamné nosiče, ktoré namiesto pracích práškov a telekomunikačných operátorov zaberú politici. Možno by to tak malo vyzerať, ale povedzme si úprimne, že na takúto propagáciu voliči skrátka nezaberajú.

Ale ani túto stránku zvoleniachtivci nezanedbávajú. Na billboardoch sa objavujú gigantické usmievajúce sa tváre lídrov, ktoré grafici musia vyretušovať tak, aby boli čo najpríťažlivejšie. Zároveň to však nemôžu prepísknuť, ako sa im to podarilo u Vladimíra Mečiara blahej pamäti. Tak žehlia vrásky, zahusťujú vlasy, bielia zuby, rozjasňujú oči a špeciálna eskadra prirába Lucii Žitňanskej vierohodný úsmev.

Reklamné agentúry plienia fotobanky a vyťahujú idylické krajinky so zelenými pastvinami a idylických ľudí, ktorí pod vládou propagovanej strany žijú v hojnosti a šťastí, lebo nič zlé sa nemôže stať. Roja sa heslá, ktoré pozostávajú zo štyroch slov náhodne pospájaných (spolu, ľudia, istota, prosperita). Teda okrem SNS. Tá má totiž útočné slogany tak hlúpe, až to vyzerá, že jej cieľová skupina je negramotná a teda akýkoľvek billboard vyjde nazmar.

Akoby nestačili billboardy a obcami vztýčené plochy na plagáty, kandidáti sa hrnú aj do televízie.

Čo nerobí dobre divákom ani televíznym prijímačom.
Čo nerobí dobre divákom ani televíznym prijímačom.

Na televíznu propagáciu majú strany vyčlenený vysielací čas. Pravda, ak práve nejde o obskúrne hnutie 99 %, ktoré sa tvári ako strana z ľudu, ale zato má dosť peňazí, aby si zaplatilo reklamu v hlavnom vysielacom čase. A ostane ešte aj na pokuty, ktoré za nedovolenú propagáciu vyfasujú médiá, cez ktoré inzeruje.

Predvolebné šoty sú háklivá vec, lebo urobiť z politikov televízne hviezdy nie je med lízať. Musia totiž nahodiť úplne iný register, než na aký sú zvyknutí, a výsledkom je, že sa po obrazovke potácajú v strašnom kŕči a neveríte im ani nos medzi očami. Čo je síce správny dojem, lenže úplne opačný, než chcú strany dosiahnuť. Preto reklamné agentúry radšej nedovoľujú týmto hercom otvoriť ústa. Stačí, keď pózujú a tvária sa dôveryhodne. To im ide. Keby si Dzurinda s Ficom dali battle, kto vzbudzuje dôveryhodnejší dojem, trvalo by to tak dlho, že by zmeškali aj budúce voľby.

Je po voľbách

Čas bezprostredne po voľbách zaberajú iné veci než kampaň. Musia sa rýchlo stanoviť čo najpevnejšia koalícia a čo najhlučnejšia opozícia, aby voľby neboli priskoro po tomto úspechu. Na voličov sa urýchlene zabudne, pretože priority dostanú iné veci. Rozdelenie korýt, vyšetrovanie svinstiev spáchaných predchádzajúcou garnitúrou, organizácia nových svinstiev, presmerovanie finančných tokov k netrpezlivým sponzorom, vyhadzovanie úradníkov dosadených predchádzajúcou vládou a inštalácia svojich verných.

Postupne sa však spamätajú a začnú nové kolo nekonečného cyklu predvolebnej kampane.

A voliči sa medzitým dívajú, ako sa na tých krásnych zelených pastvinách, ktoré im ukazovali na billboardoch, spokojne pasú svine.

 

A aby to sklamanie bolo úplné, prasačie výkaly sú na hnojenie nevhodné.
A aby to sklamanie bolo úplné, prasačie výkaly sú na hnojenie nevhodné.

 

Pridaj komentár