„Veresová, Phobos, prosím,“ zdvihla som slúchadlo, ktoré mi opäť odpovedalo mlčaním.
„Veresová, Phobos, prosím,“ spýtala som sa na tretí raz rovnako trpezlivo ako predtým. Nevyhnutnosť zarobiť na chlieb človeka nepustí, ani keď sa úsmev mení na grimasu.
„Dobrý deň, pani Veresová. Ja viem, že ma nepoznáte, ale ja vás už áno. Je to stále zlé číslo. Vy mate tiež 7707009?“
„Áno, číslo máte dobre. Je moje. Kam sa snažíte dovolať?“
„K mame. Má rovnaké číslo,“ vysvetľoval príjemný hlas na opačnom (prečo sa to tak vraví?) konci linky.
„Nemôže mat rovnaké číslo,“ oponovala som
„Ale áno… Počkajte, prečítam vám… 7709007… Vidíte?“
„Je naopak,“ usmiala som sa
Pán na druhom konci linky sa usmial tiež. „Naozaj. Vidíte, predsa ste mi pomohli.“
Prešlo pol minútky a zazvonil znovu.
„To som opäť ja. Asi mam zlý telefón.“ Začínal smútiť.
„Vyvesím bokom? Skúste znovu. Možno je chyba niekde na ceste.“
„Ďakujem. Skúsim,“ odpovedal s novou nádejou.
Crrrrrn – ozvalo sa však vzápätí.
Zdvihla som už s úsmevom.“ „Veresová, Phobos, prosím.“
„Dobrý deň, pani Veresová, to som zase ja. Nehnevajte sa, nejde to a skúšal som 7707009,“ zúfalo konštatoval milý hlas.
„Dobrý… Nič sa nedeje, to je v poriadku… Skúste to znovu opačne.“
„Vidíte a ani ma nepoznáte.“
„Predstavte sa mi a budem vás poznať.“
„Ale, ja som už starší pán.“
„Na tom predsa nezáleží. Už by sme sa potom poznali,“ navrhla som.
„Hm, skúsim to znovu. 700…“
„Nie. 9007.“
„Aha, dobre… Takže sedmičkou to začína.“
„Nie, sedmičkou to končí.“
„Aha, takže to končí deviatkou?“
„Začína deviatkou.“
„Viete čo, prinesiem si papierik a vy mi to nadiktujete, dobre?“ zaznelo prosebne.
„Samozrejme.“
„Ďakujem,“ povedal zdvorilo
Na druhej strane nastala chvíľa šušťavého ticha a ja som staršiemu pánovi s milým hlasom nadiktovala číslo jeho mamy na papierik. Až mi bolo ľúto, že ďalších par minút ostal telefón nemý a on sa úspešne dovolal svojej ešte staršej mamine.
Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008
