Raz to prísť muselo. Len nikto nevedel, kedy. Ale už je to definitívne. Denník Národná obroda končí. V utorok 31. mája 2005 vyšlo jej posledné vydanie. Tristný príbeh tohto denníka začal v roku 1990 s myšlienkou pokračovať v tradícii rovnomenných novín vychádzajúcich v štyridsiatych rokoch. Dokonca si uchovávali živú relikviu, ozajstného redaktora z tých čias, pána Sliuku.
Pôvodne Národnú obrodu vydával Úrad vlády, neskôr prešla do vydavateľstva Nofra, ktoré bolo sčasti zamestnaneckou akciovkou. Kedysi najčítanejší denník však začal svoj zostup ku dnu. Potichu sa ho časom zmocnili VSŽ a šéfredaktorkou sa stala Tatiana Repková. Dala si ambiciózny cieľ – konkurovať Hospodárskym novinám v podobe akýchsi slovenských Financial Times, vrátane lososovoružovej farby papiera.
Dovoľte malú osobnú odbočku: keď Obroda prvý raz vyšla s novou grafikou, nebol k dispozícii lososovoružový papier, takže vyzerala dosť bezútešne, všetko len čierne na bielom. Prvý ohlas čitateľa som mal tú česť prebrať ja: keď zvonil telefón na výrobnom sekretariáte, ktosi sa ma celkom vážne pýtal, čo sa deje. „Dostal som totiž do schránky akési úmrtné oznámenie.“
Paradoxne, napriek klesajúcemu počtu čitateľov túto fázu existencie denníka mnohí označujú za jeho zlatý vek. Práve, keď sa podarilo stabilizovať čitateľov, Repková odišla/bola prinútená odísť. Snahy pokračovať v jej diele končili v chaose a prišla opäť zmena vydavateľa.
Národná obroda sa vrátila k modrej hlavičke a k staronovému konceptu všeobecného denníka. Tým si nad sebou podpísala rozsudok smrti, pretože nedokázala konkurovať Pravde a SME, ktoré ju počas jej odbočky k filozofii ekonomického denníka predbehli. Držala sa však zubami-nechtami (až jej to vynieslo prezývku Náhodná odroda, naznačujúcu, že ide o zvláštneho mutanta). Mnohokrát ju pochovávali, ale stále to akosi prežila. Zanechala však po sebe niekoľko zadlžených vydavateľstiev. Vyprofilovala sa ako tlačový servis ANO a príjemca celostranových inzerátov televízie Markíza. Až máj 2005 znamenal zaslúžený koniec kedysi slávneho denníka.
Treba povedať, že ide o koniec-nekoniec. Akoby virtuálny. Na leto si denník dáva prestávku, aby vzápätí povstal „nový“, pod (zatiaľ pracovným) názvom NO 1. Uvidíme, ako dlho potrvá jeho cesta.
Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008