Vďaka za vrany

Ráno sa mi sníval príjemný sen. Vážne. Ale bola to posledná príjemná časť dnešného rána. Pokazil to budík a fakt, že sa mi podarilo z postele vyliezť  až po desiatich minútach, aj to hore riťou a ľavou zadnou. Káva sa síce podarila, ale pri nakladaní obeda som sa umastila a koláče zo včera stvrdli. Decká si zmysleli, že päť minút pre štandardnou minútou odchodu je správny čas spomenúť si, že ich bolia zuby.

„Čo vám bráni ísť zubárovi?“ spýtala som sa naštvane, stále iba v župane a ničom.

„To tam mám ísť SÁM???“ vyvalil oči mladší, o mesiac štrnásťročný syn.

„No a? Veď si veľký. Máš štrnásť rokov.“

„Mám iba trinásť!“ zahlásil, bohorovne sa spoliehajúc na to, že neviem, ako už v lete vyhlasoval, že má štrnásť.

Naštvane som mávla rukou a nechala ho odísť do školy s víťazstvom. V jeho veku je posledné slovo omnoho dôležitejšie ako v mojom. U mňa je dôležitejšie dopnúť nohavice a prísť načas do práce. A v tejto oblasti som ráno prehrávala na celej čiare.

Tak som aspoň zabŕdla do staršieho, ktorý sa škľabil nad šálkou kávy:
„Mazaj do detskej otvoriť žalúzie,“ vrčala som v túžbe po troške súkromia pri prezliekaní.

„Načo? To sú tvoje blbé kvety…“ a s anglickým pokojom chlipkal ďalej. (Kto vlastne prišiel na to, že Angličania sú kľudnejší ako ostatní? Bol k tomu riadny prieskum?)

Obliekla som si podprsenku a siahla do skrine po tričko. Obliekla som sa a chvátala na chodbu. Natiahla som si kabát a zohla sa po topánky. Vtedy sa mi to stalo. Tričko sa mi vytiahlo z nohavíc a oslobodilo najprv kríže a potom pupok. Sakra! Neznášam pipky, ktoré potrebujú odhaľovať brušká a v prípade tých menej kritických aj pupky. Moja podráždenosť pomaly stúpala až k výške 177 cm a naznačovala, že mi vyrazí dekel.

Pri zaväzovaní šnúrok v hlbokom predklone a maximálnom odhalení mojich precitlivelých krížov som si spomenula, že neznášam aj drobné štíhle babuľky. Prečo? Pretože vždy vychytajú všetkých vysokých chlapov, ktorým sa potom skrývajú pod pažu do bezpečia. A nám vysokým potom ostávajú tí, čo nám pri objatí dýchajú na prsia a naše slzy im kvapkajú do vlasov. Prípadne sa môžeme skrčiť až na plece, a tým znovu trpia naše ťažko skúšané kríže. Jednoducho krivda krivdovitá. Dudrala som ako starý moriak.

Medzitým sme prišli až po parčík a chvalabohu, vyhli sme sa deckám kráčajúcim do školy, motkajúcim sa pod nohami, tárajúcimi hlúposti a učiteľom s povýšeným nadhľadom.

V parku v tráve sa motkali vtáky a hľadali niečo na zobák.

„Aha, mladé vrany,“ hodil do pľacu starší v snahe zastaviť u mňa prebiehajúci samonasierací proces.

„Hm, vážne. Ešte sú šedasté. To sú asi tohoročné,“ chytila som sa hodeného lana.

„Vlastne nie vrany… havrany,“ podotkol.

„Há alebo Bé… nie je to jedno?“ snažila som sa doplaziť k príjemnému ránu skôr, než prídem do práce.

„Ani nie.. Havran bol okom Odina,“ skrútil debatu k mytológii a neskôr k literatúre.

Tak mu to teda vyšlo. Kým som prišla do práce, bola som pripravená na ďalší nápor rozbušiek v podobe poznámok kolegov a tíško som si priznala, že deti sú predsa na niečo dobré. Sadla som za stôl a odhodlane som sa dala do zarábania peňazí na ďalšie ich blbé nápady, rozbité harddisky a počítačové hry.


Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008

Pridaj komentár