V nedeľu bol Medzinárodný deň ľavákov, čo nám pripomenuli snáď všetky televízie v hlavnom spravodajstve. To poteší. Najmä nás, čo si musia raz za čas vypočuť neuveriteľnú otázku: „Ako to môžeš, písať ľavou rukou?“ Priznám sa, v takých okamihoch mám občas chuť dotyčnému vylepiť. Pekne od srdca ľavou. To vraj nikto nečaká. Je to tak, celý svet sa akosi vrtol napravo a my ľavoruční sa s tým nejako musíme vyrovnať. Nemám zábrany na úrade, kde je pero prichytené napravo, nahlas úradníčke zahlásiť: „Diskriminujete ľavákov!“ (Ale to len tak kondične rýpem. V skutočnosti si so sebou v taške nosím niekoľko pier.)
Čo je vľavo?
Povedať „ľavák“ je jednoduché. Ale napodiv, v praxi to tak nefunguje. Lateralita, teda dominancia jednej hemisféry sa určuje na základe – očí. Ľavákom je teda človek, ktorého ľavé oko je dominantné. Svoje vedúce oko určíte ľahko – zrolujte si list papiera alebo spojte palec a ukazovák do krúžku a cez tento improvizovaný ďalekohľad sa pozrite. Ktoré oko ste použili, to je vaše dominantné. Zhruba 80 % ľudí sa díva na svet prednostne pravým okom.
Lenže nič nie je také jednoduché. Možno aj medzi vami sa našiel niekto, kto použil pravé oko a pritom píše ľavou, a naopak. V tom prípade sa môžete pýšiť, že ste hrdým majiteľom skríženej laterality. Nie je to nič nebezpečné, pokiaľ nie ste lukostrelec a bojujete so zbraňou, ktorú nijako neviete uchopiť, aby to bolo prirodzené pre ruky aj pre oči. Mimochodom, strieľanie. Skúste učiť ľaváka strieľať čo len zo vzduchovky. Kým si lateralitu nevyjasníte, bude to veľmi vtipná situácia.
Kým medzi pravákmi je pomerne málo tých, ktorí na určitú činnosť používajú prednostne ľavú ruku, ľaváci sú v tomto originálnejší. Niektorí to dokonca dotiahli do takej dokonalosti, že keby sa nad tým zamysleli, asi by ich to prekvapilo. Po príklad si zájdem opäť k sebe: ľavou rukou píšem, či kreslím (aj keď moje kresby vyzerajú, ako keby sa pravák bavkal s ľavou rukou). Nôž však zásadne beriem do pravej ruky a mám ju citeľne silnejšiu ako ľavú. Počítačovú myš som si tiež nikdy neprekladal na ľavú stranu. Príbor držím ako pravák – teda vidlička vľavo, nôž vpravo. Pri jedlách, kde nôž netreba, však vidlička ostáva v ľavej ruke, takisto ako lyžica.
Zmätok? Tak ešte pridám, že lyžicu aj celý príbor si viem bez ťažkostí prehodiť a najem sa tak, že to nikto nespozná. Strelené? Tromfne ma môj vlastný synovec. Hoci pravák, príbor drží zásadne opačne a nikto nevie, čo mu to napadlo. Takže – ešte stále ste presvedčení o vašej jednoznačnej lateralite?
Prečo je vľavo?
Prečo sa niekto narodí ako ľavák? Ani divá sviňa nevie. Špekuluje sa o vplyve hormónov matky na vývoj plodu, svoju úlohu možno zohrávajú rozličné vonkajšie okolnosti. Stopercentne však dosiaľ nevysvetlil ľavorukosť nikto. Medzi nami – nikto doteraz nevie, prečo sa vlastne svet vydal cestou pravej ruky.
Historické výskumy nesmierne sťažuje aj škaredá história potláčania ľavorukosti. Priväzovanie rúk, bitie po prstoch, len aby sa dieťa naučilo písať „tou správnou rukou“. Zdá sa nám to pritiahnuté za vlasy, ale nie je to tak dávno, čo sa istá kolegyňa pri pohľade na mňa píšuceho takmer rozčúlila, ako to, že mi rodičia dovolili písať ľavačkou. Ja naopak ďakujem pani učiteľke Homolovej, že ani minútu ma nenútila zababrávať sa atramentovým perom a pri diktátoch v snahe docieliť správny (čiže doprava, hm) sklon písma, velila: „Praváci zošity nakloniť smerom k dverám, ľaváci k oknu.“
Určitý vplyv na vývoj laterality má aj dedičnosť, opäť to však nie je také jednoduché. Ak sa dajú dokopy dvaja ľaváci, malého ľaváčika splodia s pravdepodobnosťou len na 26 %. Škoda, že tieto výskumy dosť nepochopiteľne nesledovali výskyt ľavákov v ďalších generáciach. Možno by o niečom mohlo svedčiť i to, že moja stará mama je ľaváčka. Všetky tri jej deti sú praváci ako hrom. V ďalšej generácii sa vyskytli dvaja ľaváci – ja a môj bratranec. Ďalšia generácia je opäť stopercentne pravoruká, až na ten príborový výstrelok môjho synovca. Teraz už len čakám, čo splodí nasledujúca generácia.
Je vľavo to pravé?
Vrahovia, géniovia, mentálne retardovaní, umelci, homosexuáli, pedofili, autisti. Štatistické percento ľavákov medzi týmito skupinami je znateľne vyššie ako v celkovej populácii. Mať ľavácky mozog je teda svojím spôsobom lotéria – môže sa vám stať, že sa medzi populáciou v pohode stratíte. A môže sa vám stať, že ste génius, prípadne sadistický vrah.
S väčšou pravdepodobnosťou sa však stanete nositeľom nejakých tých umeleckých vloh, ako napríklad Michelangelo. Všimol som si v niektorom semifinálovom kole Slovensko hľadá Superstar, že traja z desiatich súťažiacich boli ľaváci, prvá víťazka Katka Koščová sa vám tiež nepodpíše pravačkou.
Keď však hovorím o umení, myslím to doslovne. Maliari, spisovatelia, herci, hudobníci – ľaváctvo sa týka všetkých profesii. Skromne dodám, že aj medzi novinármi sa ich nájde požehnane. Zhodou okolností na nedávnej tlačovke sme vedľa seba sedeli štyria (!!!) zo zhruba desiatich prítomných.
Mozog ľaváka pracuje inak ako mozog praváka, toľko vieme. Pritom písmo ľaváka necvičené oko nemá šancu rozoznať od praváckeho, dokonca aj grafológovia by mali byť informovaní pred posudzovaním písma, že ho písal ľavák. Po správnosti by vlastne ľaváci mali písať zrkadlovo – a niektorí to aj dokážu. My ostatní sa od detstva boríme s pohybmi ruky, ktoré pre ňu nie sú prirodzené – písmo musíme tlačiť pred sebou, nie aby sme ho plynulo ťahali, zakrývame si práve napísané a u niektorých majú písmená sklony kymácať sa – sklon písma nie je jednotný, ale zvislá os sa vykyvuje raz tam, raz tam.
Nielen s písmom máme problémy. Do zúrivosti ma privádzajú stoličky v konferenčných miestnostiach, ktoré majú primontované skladacie stolíky – vpravo. Pre praváka vítaná praktická pomoc, pre ľaváka oštara. Od detstva som zúrivo bojoval s otváračom konzerv, kým som sa naučil, ako naň. Peňaženka, škrabka na zemiaky, nožnice, vývrtka, pravítko, nôž – to všetko sú predmety dennej domácej a školskej potreby. Pre pravákov.
V súčasnosti už aj na Slovensku existuje obchod pre ľavákov, no my, čo len trošku starší, sme museli s praváckymi predmetmi bojovať a zvládnuť ich. Aj za cenu, že na ne používame ruku, ktorú by sme sami od seba nepoužili. Keď sme pri tom – kto z vás ľavákov má skutočne počítačovú myš na ľavej strane? Môžeme byť teda radi, že pravácky svet pre nás už od detstva znamenal výzvu. A snáď to zvládanie ťažkostí, o ktorých sa pravákom ani nesníva, v nás podporilo kreativitu, schopnosť riešiť problémy, alebo jednoducho pocit vlastnej výnimočnosti.
Na to, že v niektorých častiach sveta je zaznávanie ľavákov stále na dennom poriadku, sme na tom ešte sakra dobre.
Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008