Komu robím miesto v poličke

Niekoľko týždňov pravidelne v piatok do slovenských domácností vpadla súťaž, pre ktorú sa vžila skratka SHS. Slovensko tak intenzívne hľadalo Superstar a v tento piatok ju konečne našlo. Po burácaní publika v swingovom kole nijako neprekvapilo, že tou najväčšou hviezdou sa stala práve Katka Koščová. Ľud šalel teda pekných pár mesiacov, a približne rovnako dlhý čas sa niektorí intelektuáli a „vážni“ umelci vyjadrovali o SHS pohrdlivo ako o komerčnej sračke, ktorá s hudbou alebo kultúrou ako takou nemá nič spoločného. Škaredo sa mýlili.

Samozrejme, že formát SHS, pôvodne Pop Idol, je komerčný až jaj. Firmy platili sponzorské, pretekali sa o najvhodnejší vysielací čas svojich reklám. Občania platili za esemesky (vyše 70 melcov to vychádza, vážení!), kupovali singel s príšernou odrhovačkou a reklamné predmety. V týchto dňoch sa na pult chystá dokonca kniha o priebehu súťaže. Skrátka: peniaze, peniaze, peniaze.

Ale.

Pozrime sa, čo sme za svoje peniaze dostali.

Predovšetkým: Kilá a tony dobrej hudby. Aby bolo jasné – tým naozaj nemyslím instantné „hity“ Kým vieš snívať, Teraz je ten správny čas, Zasvieť a Najkrajšia SMSka. Ich autori zjavne súťažili o to, kto dokáže vyprodukovať najväčší grc a bolo mi trápne za všetkých finalistov, že toto musia podstupovať. Za rým „čas – v nás“ by už mali textárov vešať!

Ja však teraz hovorím o tom, čo všetko sme v podaní finalistov počuli – každé druhé vystúpenie Katky Koščovej, každé tretie vystúpenie Martiny Šindlerovej, Slnečná balada v podaní Zdenky Prednej, alebo Love of my life v dychberúcom nasadení Petry Humeňanskej.

Aj keď to nikto nepredpokladal, SHS mala aj edukačnú funkciu – priniesla staršie a ešte staršie štýly hudby, pričom jasne ukázala, že to nie sú muzeálne kusy, nad ktorými sa treba smiať.

Ďalším nečakaným prínosom boli moderátori. Adela Banášová a Martin Pyco Rausch priniesli na obrazovku verejnoprávnej televízie uvoľnený štýl, diametrálne odlišný od kŕčovitosti moderátorov STV aj infantilnej, prípadne vlezlej žoviálnosti ksichtov komerčných televízií. Perfektne zosúladená dvojica dokázala moderovať temperamentne, vtipne, pohotovo a pritom inteligentne a nevtieravo. Úroveň ich improvizácií je nedostižná. Dokázali byť sami sebou, výrazní, a pritom nezatieniť finalistov.

Najväčšiu radosť mal nepochybne bulvár, ktorý nás po niekoľko týždňov vytrvalo zásoboval škandálmi a škandálikmi okolo tejto súťaže. Finalisti nezliezali z titulných stránok a Miklov zadok i predok už pozná celá republika.

Mienkotvorné denníky na jednej strane v komentároch chŕlili oheň a síru na úpadok kultúry, hašterili sa o tom, či program tohto typu patrí na obrazovky verejnoprávnej televízie, pričom hneď na vedľajšej strane sa usmievali finalisti v rozhovore pre ten istý denník. Prvenstvo v tejto dvojtvárnej informačnej búrke si odniesol denník Národná obroda, u ktorého písačky prerástli do schizofrénie. Tlačená verzia Markízy nikdy nezabudla hľadať chyby, útočiť na STV a kritizovať, ale tiež neuplynul deň, aby súťaž vo veľkom nerozoberali a neprinášali správy o finalistoch.

No a last, but not least, súťaž narysovala štartovaciu čiaru pre jedenástich nádejných spevákov. Na nich (a na politike vydavateľstva) teraz záleží, ako si poradia v budúcnosti. Súčasných spevákov síce hryzie zelená závisť, a v niektorých prípadoch im naozaj neostáva nič iné, len závidieť, ale buďme úprimní: vo svojej poličke si už robím miesto na minimálne tri cédečka. A ani jedno z nich nebude od tých, čo pohŕdavo odmietli jednu televíznu súťaž.


Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008

Pridaj komentár