43. ročník medzinárodného filmového festivalu v Karlových Varoch sa práve skončil a ja opäť po roku prinášam súhrnnú správu o všetkých jeho lákadlách a nástrahách. Názvy filmov uvádzam v súlade s oficiálnym programom.
Piatok, 4. júla
Tento rok som sa poučil na vlastných chybách a transport na miesto konania festivalu som nepodcenil. Kritická situácia z vlaňajška sa teda neopakovala a v Prahe elegantne prestupujem na vlak do Karlových Varov, ktorý tam zdvorilo čaká. Začína to dobre.
Po príchode na miesto činu mierim priamo do hotela Thermal. Už z diaľky vidím jeho fasádu, ktorá tak výrazne kontrastuje so všetkými ostatnými stavbami, že si ho nemožno s ničím pomýliť. Výzdoba je tentoraz o niečo decentnejšia, dominantným prvkom je festivalová cena – Krištáľový glóbus. Ten je konieckoncov aj hlavným hrdinom tradične obľúbených festivalových zvučiek, ktoré sú tento rok štyri a musím podotknúť, že vynikajúce. Všetky sa zamýšľajú nad tým, čo vlastne so svojimi glóbusmi robia niektorí ich majitelia. Věra Chytilová ho nadávajúc lepí sekundovým lepidlom, Miloš Forman si ním pred užitím drví medikamenty, Harvey Keitel má vďaka nemu nohu v sadre a Danny DeVito ho priamo z postele používa ako praktický prostriedok k umlčaniu otravného telefónu. Koncept aj prevedenie zvučiek sú naozaj vydarené a ako sa neskôr dozvedám z Festivalového denníka, v budúcich ročníkoch v nich plánujú pokračovať s ďalšími držiteľmi ceny.
Po príchode do Thermalu kupujem program, vybavujem ubytovanie (ktoré je tento rok trochu vzdialenejšie od centra mesta, ale vďaka kyvadlovej a mestskej hromadnej doprave dostupné) a akreditáciu – festival pass, ktorý človek nosí zavesený na krku a má v rámci neho zaplatené tri predstavenia denne. Lístky sa získavajú opäť deň vopred od ôsmej ráno, ale spôsobov a možností je viac. Ale o tom neskôr.
Staviam sa k prvej pokladni a zisťujem, čo je na dnes, respektíve na zajtra ešte voľné. Zisťujem, že na dnes už nič, ale to sa dalo čakať. Na zajtra ale získavam lístky na dve predstavenia a neskôr ešte zhodou okolností aj na tretie – na beznádejne vypredanú svetovú premiéru Jakubiskovej novinky Bathory. Akýsi človek ich mal zrejme viac, než potreboval, tak ich predával za pôvodnú cenu 100 Kč. No nekúp to.
Tento rok vďaka svojej prezieravosti v oblasti transportu stíham aj slávnostné otvorenie o siedmej večer. Síce len z pozície čumila pri červenom koberci, ale predsa. Vstup na otvorenie je len na pozvánku a tie bohužiaľ nikto nerozdával. A v rifliach by ma tam aj tak nepustili.
Je pol siedmej a ja spolu s ďalšími asi troma miliónmi ľudí stojím na jednej nohe pri červenom koberci, ktorý je tento rok v súlade s výzdobou na priečelí Thermalu zelený. Tortúra sa ale vyplatila, lebo nakoniec asi s polhodinovým meškaním prichádzajú prvé autá s festivalovými hosťami. Tých pred vchodom vítajú dvaja „vtipní“ moderátori a vedú s nimi rozhovor. Zaujímavé je, že ľudia ako Donutil, alebo Zedníček sú spovedaní niekoľko minút, zatiaľ čo Armin Mueller-Stahl, Brenda Blethyn alebo Robert De Niro sú urýchlene vyexpedovaní do sály. Tento jav nakoniec pripisujem slabej jazykovej vybavenosti moderátorov, ich „lejdýs end džentlmens“ (áno, so zreteľným „s“ na konci) mi ako dôkaz stačí.
Po skončení zeleného červeného koberca odchádzam do 15 minút chôdze vzdialeného Divadla Karlovy Vary, ktoré slúži ako jedna z premietacích sál festivalu (je ich spolu 12, z toho 4 sú priamo v Thermali). O pol ôsmej večer sa dostávam prostredníctvom osvedčeného Radu zúfalcov (ľudia s festival passom sa asi hodinu pred začiatkom predstavenia posadia pred sálu, dúfajúc, že zostanú neobsadené miesta, ktoré prepadajú 5 minút pred začiatkom predstavenia) na starší film môjho obľúbeného Roberta Altmana McCabe a paní Millerová (McCabe & Mrs. Miller, USA, 1971, sekcia Nový Hollywood). Snáď je to spôsobené únavou z dlhej cesty a skorého vstávania, alebo nepohodlným sedadlom, v každom prípade približne o 20 minút z divadla odchádzam smer posteľ.
Sobota, 5. júla
Ráno namiesto nervózneho postávania pred pokladňou volím taktiku dlhého spánku. Rad zúfalcov to istí. Nakoniec to nie je až také zlé a darí sa mi získať lístky na dve nedeľné predstavenia. Po raňajkách a kávičke nasleduje prvý dnešný film a vlastne aj môj prvý film festivalu – Napsáno (Written, Južná Kórea, 2007, sekcia Fórum nezávislých). Ide o vizuálne zaujímavý študentský film, ktorého dej nie je ľahké opísať. V zásade sa jedná o experiment, kde hlavný hrdina príbehu prichádza do interakcie s autormi filmu (scénáristkou, filmovým štábom a dokonca aj s hercom, ktorý ho stvárňuje) v snahe vzoprieť sa svojmu osudu. Dejová linka a čiastočne aj vizuál pripomínal vlani uvedený Inland Empire Davida Lyncha, film ale našťastie trval len 87 minút. Uviedol ho režisér Kim Byung-Woo spolu s kameramanom a po jeho skončení odpovedali na otázky divákov v sále. Na otázku, či nejde o inšpiráciu (rozumej plagiát) spomínaného Inland Empire, režisér odpovedal záporne zdôvodnením, že film vznikol ešte pred premiérou Lynchovho diela.
Je 5 hodín popoludní a ja spoločne s ďalšími vyše 1 200 ľuďmi usadám na svoje miesto v zrekonštruovanej veľkej sále Thermalu. Rekonštrukcia je najviac viditeľná na oveľa pohodlnejších stoličkách (ktoré, ako sa neskôr dozvedám z tlače, sú tŕňom v oku autorky hotela, mojej zadnici ale urobili nesmiernu radosť). Na toto predstavenie som obzvlášť zvedavý, nakoľko sa jedná o vyššie spomínanú svetovú premiéru veľkofilmu s nemalými ambíciami Bathory (Bathory, SR / ČR / GB / Maďarsko, 2008, sekcia Pocta Jurajovi Jakubiskovi). Film uvádza početná delegácia tvorcov, k slovu sa dostáva ale len manželsko-režisérsko-producentský pár. Hlavná predstaviteľka Anna Friel sa kvôli pracovnej zaneprázdnenosti nemohla dostaviť, nakrútila ale aspoň krátky pozdrav. Ešte nasleduje montáž z predošlých Jakubiskových filmov a krátko po nej začína film samotný, ktorý je ale pre mňa sklamaním.
Na úvod treba povedať, že režisér a scénárista v jednej osobe sa úplne dištancuje od známej Nižnánskeho knihy a tým aj od legendy, ktorá čachtickú pani preslávila. Cesta realistického pokusu o rekonštrukciu udalostí nemusí byť v zásade zlým nápadom, v tomto filme ale zlyháva. Zabíja ju nevierohodnosť situácií, telenovelovská priamočiarosť dialógov a zbytočné vizuálne exhibície (rýchle obrazové prelínačky využívané hlavne vo filmových upútavkách pôsobia v pokuse o historický film prinajmenšom čudne). Najhoršie ale je, že film nemá žiadnu gradáciu. Jedna scéna strieda druhú a máloktorá trvá dlhšie ako minútu. Ak aj sa objaví náznak niečoho pôsobivého, nemá šancu to poriadne doznieť, nasleduje ďalšia scéna, kde sa postavy ocitajú rovno uprostred dialógu bez akéhokoľvek pokusu o expozíciu, tú nahrádzajú otravné vysvetľujúce titulky typu „Čachtice“, alebo „Pressburg“. Vyložene nevhodne pôsobia komické postavičky dvojice mníchov, ktorí sú poverení vyšetrovaním udalostí (podobnosť s Menom ruže čisto náhodná?) a stihnú popritom v štýle Cimrmana vymyslieť kolieskové korčule, gramofón, alebo padák. Bizarne pôsobí aj logika, s akou Jakubisko do filmu vnáša hádam všetky súdobé historické postavy (Cavaraggio, kráľ Matej II., ktorý s korunou na hlave chodí hádam aj na záchod) a v neposlednom rade aj logika samotného filmu (na viacerých miestach som mal problém s kontinuitou deja). Jednou vetou by som film charakterizoval ako televíznu rozprávku, v ktorej je zhodou okolností dosť krvi, násilia, nahoty a sexu. Pozitívne môžem hodnotiť miestami zaujímavú výpravu (s osobitným prihliadnutím na Alžbetino afro, ktoré asi nie je veľmi dobové, ale páči sa mi) a niektorých hercov. Anna Friel, ktorá medzitým stihla byť nominovaná na zlatý glóbus (nie za Bathory) bola rozhodne dobrou voľbou s nevyužitým potenciálom a zrejme má pred sebou úspešnú kariéru. Zaujímavý je aj Hans Matheson (seriál Tudorovci) a z iných, smutnejších dôvodov je zaujímavý aj dabovaný Bolek Polívka (videl som anglickú verziu, v tej českej snáď bude hovoriť sám za seba). A aj plagát sa vydaril.
Pred ďalším filmom mám kopu času a tak sa akýmsi nedopatrením (naozaj) zmocňujem VIP pozvánky na párty k filmu Bathory, ktorá sa koná na terase Thermalu. Keďže sa to tam známymi tvárami priam hemží, využívam príležitosť a robím pár exkluzívnych fotografií pre HyeNoviny. Všimne si to jeden z prítomných českých fotografov a nevedno prečo mi začne ukazovať svoje úlovky v podobe fotiek De Nira a Muellera-Stahla. Pri pohľade na jeho asi 5 kilogramov vážiaci objektív nevdojak vkladám svoj smiešny foťáčik do vrecka. Ešte jeden pohár vína a rýchlo preč.
Posledným dnešným filmom je hodinu pred polnocou zaujímavý hudobný počin Martina Scorseseho New York, New York (New York, New York, USA, 1977, sekcia Nový Hollywood) s Robertom De Nirom a pre mňa prekvapivo zábavnou Lizou Minelli. Prekvapením bolo aj to, že De Niro film osobne uviedol (pôvodne sa mal zúčastniť len zahájenia a piatkovej premiéry svojho nového filmu What Just Happened). Osviežujúce.
Nedeľa, 6. júla
Prvým dnešným predstavením má byť blok hudobných videoklipov nazvaný Jiné tělo, napriek zakúpeným lístkom skúšam radšej šťastie v nafukovacom kine Espace Dorleans, kde sa prostredníctvom Radu zúfalcov pokúšam dostať na kladne hodnotený nórsky film Mannen som elsket Yngve. Dokonca mám dobrú pozíciu hneď na začiatku radu, takže nádeje sú vysoké napriek tomu, že minulý rok som práve v tomto kine neuspel. A situácia z vlaňajška sa ako napotvoru opakuje. Kvôli odlišným bezpečnostným nariadeniam vzťahujúcim sa na nafukovaciu kinosálu nepustili dnu vôbec nikoho z čakajúcich, čím termín Rad zúfalcov získava nový význam. Nech ich šľak trafí. Opäť sa potvrdilo, že človek sa učí na vlastných chybách – do nafukovačky odteraz len s platným lístkom.
Pri ďalšom filme už je mi Šťastena naklonená a dostávam sa na projekciu filmu Gomorra (Gomorrah, Taliansko, 2008, sekcia Otvorené oči), ocenený Veľkou cenou na festivale v Cannes. Ide o drsný, realisticky natočený mozaikový film o praktikách neapolskej mafie, formálne pripomínajúci Traffic Stevena Soderbergha. Film predstavil jeho režisér Matteo Garrone za asistencie Jiřího Macháčka, ktorý film odporučil deťom známych karlovarských mafiánskych rodín a nezabudol pripomenúť, že bude premietaný na plátno.
O siedmej večer absolvujem posledné nedeľné predstavenie na svetovej premiére dokumentu Nick Nolte: No Exit (Nick Nolte: No Exit, USA, 2008, nesúťažná sekcia hlavného programu). Dokument uviedli režisér Thomas Thurman a editor prestížneho časopisu Variety Steven Gaydos. Mal sa dostaviť aj samotný hlavný protagonista, problémový Nick Nolte, ale nakoniec neprišiel.
Film samotný bol realizáciou zaujímavej myšlienky o rozhovore herca so sebou samým, pričom si mal klásť otázky, „na ktoré by sa ho žiadny novinár nespýtal“. Bohužiaľ, nie všetky otázky boli zaujímavé a ak aj nejaké boli, namiesto odpovede sme sa nezriedka dočkali len akejsi „rafinovanej“ protiotázky. Dokument bol navyše dosť statický, s minimálnym využitím archívnych materiálov. Nič moc. Po skončení sa k delegácii pridal aj ďalší Nolteho známy, režisér Paul Mazursky, ktorý ale film nevidel, a tak v úvodnom 20-minútovom monológu zopakoval väčšinu toho, čo vo filme odznelo. Bol som síce zvedavý na divácke otázky, ale už som na ne nevydržal dlhšie čakať.
Pondelok, 7. júla
Je 11:30 a ja sa prostredníctvom Radu zúfalcov chystám absolvovať jeden z príjemnejších filmových zážitkov. Ide o film Michaela Gondryho Prosíme přetočte (Be Kind Rewind, USA, 2008, sekcia Horizonty). Dej filmu je jedným slovom absurdný. Dvaja chlapi z videopožičovne omylom zmagnetizujú všetky videokazety a v snahe vyhnúť sa odhaleniu sa rozhodnú filmy nakrútiť videokamerou sami. Začnú Krotiteľmi duchov a sú samozrejme odhalení, ich film ale získa v mestečku kultový status a tak postupne na zákazku „švédujú“ (geniálny výraz, ktorý si hrdinovia filmu sami vymysleli) aj ostatné filmy z ponuky. Ako som už naznačil, film je naozaj podarený a švédované filmy sú neskutočne zábavné a svojím prevedením originálne.
O pol piatej mám lístok na ďalší „mafiánsky“ film Jdi v pokoji, Džamile (Ma salama Jamil, Dánsko, 2008, sekcia Iný pohľad). je to film o pomste, odohrávajúci sa v moslimskej komunite v Kodani. Film okrem režiséra a hlavného predstaviteľa opäť uvedie Jiří Macháček, pričom znovu počujeme vtip o karlovarských mafiánoch a o premietaní na plátno. Tentoraz sa ale už nesmejem.
Rad zúfalcov opäť žne úspechy. Film Srpen (August, USA, 2007) s Joshom Hartnettom o siedmej večer je vcelku pozerateľná dráma o dvoch bratoch, zachraňujúcich krachujúcu spoločnosť. Názov filmu evokuje blížiaci sa 11. september, vo filme samotnom tento fakt ale nehrá žiadnu rolu, pôsobí na mňa skôr ako marketingový trik. Režisér Austin Chick po premietaní odpovedá na viaceré otázky divákov a názov svojho filmu zdôvodňuje významnou zmenou spoločensko-politických pomerov, ktorá sa v závere príbehu neodvratne blíži, ale ktorú, paradoxne, neuvidíme. Mňa neoblafne, jasný marketingový chyták.
Utorok, 8. júla
Týmto dňom si kompenzujem rozpačitý piatok, nakoľko stíham až štyri predstavenia. Najprv je to o pol jednej dokument Dušana Hanáka „pre pamätníkov“ Obrazy starého sveta (Obrazy starého sveta, Československo, 1972, sekcia Pocta Dušanovi Hanákovi). Film zachytáva poväčšine ťažký život jednoduchých dedinských ľudí a obstojí aj v súčasnej konkurencii . A naučil ma nové slovo. Viete, čo sú to „kapitále“?
O druhej popoludní sa (opäť) vďaka Radu zúfalcov dostávam na film, ktorý spätne hodnotím ako to najlepšie, čo som tento rok na festivale uvidel. Paříž (Paris, Francúzsko, 2008, sekcia Horizonty) je mozaikou osudov ľudí, žijúcich (prekvapivo) v Paríži. Voči francúzskej kinematografii som dosť skeptický. Až na výnimky považujem humor francúzskych filmov za násilný, herectvo sa väčšinou nezaobíde bez preexponovaných gest, situácie a dialógy bývajú absurdné. Paríž je práve tou výnimkou. Ide v podstate o drámu, ťažiacu z reálneho prostredia, z reálnych situácií a z reálnych postáv. Vtipných miest nie je veľa, ale stoja za to, často je to dokonca „humor cez slzy“. Podľa oficiálnej stránky slovenského distribútora sa film už u nás hrá, ja som si ho ale doteraz nikde nevšimol. V každom prípade jednoznačne odporúčam.
Pokračujem o pol siedmej filmom Dobrý den, smutku (Riprendimi, Taliansko, 2008, sekcia Fórum nezávislých). Ľuďom v sále sa príbeh o rozchode manželov, ktorých v rámci akejsi reality show celý čas snímajú kamery, evidentne páči. Mne však nie. Platí tu presný opak toho, čo som napísal o Paríži. Síce ide o ľahší, komediálny žáner, mal som ale pocit, že film sa snaží byť vtipný za každú cenu. Kedykoľvek napríklad postavy riešili nejakú „závažnú“ situáciu, bol prestrih na obézneho kameramana, ktorý ich s prihlúplym výrazom sníma, prípadne sa popritom niečím napcháva. Prvých 20-krát to možno bolo vtipné, potom už nie. Po filme nasledujú otázky a odpovede s režisérkou Annou Negri, ja ale radšej odchádzam čakať do najbližšieho Radu zúfalcov na posledný dnešný film.
Tým je Ať vejde ten pravý (Lat den rätte komma in, Švédsko, 2008, sekcia Iný pohľad) o desiatej večer. Ak by mala byť udelená cena za originalitu námetu, tento film by bol vážnym kandidátom na víťazstvo. Vo svojej podstate je to komorný príbeh dvoch asi 12-ročných detí, chlapca a dievčaťa, pričom dievča je upír. Hoci vo filme nie je núdza o krvavé, brutálne a strašidelné scény, zdráham sa zaradiť film do škatuľky „horror“. Je to v prvom rade film o kamarátstve dvoch ľudí, ktorí (každý z iných dôvodov) nezapadajú do spoločnosti. Výsledný dojem je teda pozitívny, predovšetkým vďaka presvedčivým hereckým výkonom a originálnemu vizuálnemu prevedeniu.
Streda, 9. júla
Dnes mám na takmer všetko lístky a môžem sa povýšene pozerať na tých úbožiakov sediacich na zemi. Prvý film absolvujem o jednej popoludní. Vlani na mňa veľmi zapôsobil dokument českej režisérky (a krátkodobej ministerky kultúry) Heleny Třeštíkovej Marcela, preto som si nenechal ujsť jej ďalší počin v žánri časozberného dokumentu, nazvaný René (René, ČR, 2008, sekcia Súťaž dokumentárnych filmov). Film zaznamenáva 20 rokov zo života charizmatického kriminálnika-recidivistu a spisovateľa Reného Plášila. Svoje knihy napísal väčšinou vo väzení, tak trochu z popudu režisérky, ktorá tu vstupuje do deja o niečo viac, než vo svojom predošlom filme. Dvadsať rokov je ale dlhý čas a zachovať si profesionálny odstup je asi o niečo ťažšie, než pri „bežných“ dokumentoch.
O piatej poobede sa vydávam na oslavovaný film Karamazovi (Karamazovi, ČR / Poľsko, 2008, Súťažná sekcia) zastúpený početnou delegáciou. Český herecký súbor v ňom prichádza do krakovskej fabriky odohrať v rámci festivalu svoju adaptáciu Dostojevského románu. Film sa rozbieha sľubne, ale postupne začne klasika na môj vkus až príliš prevažovať. Osobne by som uvítal menej Dostojevského a viac dôrazu na vzťahy v hereckom súbore, ktoré sú v úvode zaujímavo rozohrané. V každom prípade je to ale pozoruhodný a na české pomery dosť netradičný film.
O desiatej smerujem do maličkého divadla Husovka na film, ktorý som v nedeľu oželel – sériu videoklipov Jiné tělo (Music Video – Another Body, GB / USA / Island / Švédsko, 2008, sekcia 2008: hudobná odysea). Videoklipy protagonistov ako Björk, Peaches, The Knife a ďalších tematicky spája snaha o akési vymanenie sa z tradične vnímanej predstavy o mužoch a ženách. Kvalita videoklipov bola premenlivá, našli sa aj zaujímavé kúsky, v zásade by som ale dojmy zhrnul ako niečo, čo sa vysiela na hudobnej stanici o tretej ráno. Možno sa na mne už prejavila únava.
Štvrtok, 10. júla
Ďalší nadpriemerne úspešný deň. O pol jedenástej predpoludním sú ešte návštevníci festivalu v stave hibernácie, a tak mi nerobí problém dostať sa bez lístka na film 14 kilometrů (14 kilómetros, Španielsko, 2007, sekcia Horizonty). Názov filmu predstavuje vzdialenosť, ktorú musia prekonať severoafrickí imigranti na ceste do Španielska. Sledujeme príbeh dvoch takýchto imigrantov v pekne natočenom, ale herecky veľmi slabom filme (plač sa najlepšie hrá tak, že zakryjete tvár rukami, kričíte a trasiete pri tom ramenami).
O druhej popoludní sa dopúšťam omylu, keď dávam prednosť režijnému debutu Helen Hunt Konečně spolu (Then She Found Me, USA, 2007, sekcia Horizonty) pred novinkou medzi sprievodnými podujatiami nazvanou Master class – stretnutie s tvorcami, kde údajne exceloval predstaviteľ Sarumana z Pána Prsteňov, Christopher Lee. Spomínaný film nebol zlý, ale nijak nevybočoval z priemeru drám o žene v stredných rokoch, ktorá po smrti adoptívnych rodičov a rozpade starého vzťahu hľadá nejaký nový a popri tom sa zoznamuje so svojou biologickou matkou. Zato tú neúčasť na Master class dodatočne ľutujem. Možno nabudúce.
O siedmej večer je na rade Můj přítel z Fara (Mein Freund aus Faro, Nemecko, 2008, sekcia Iný pohľad). K nemeckej kinematografii pristupujem s podobnou opatrnosťou, ako k francúzskej. Ale aj v tomto prípade sa ukazuje, že výnimky sa nájdu. Príbeh vzdialene podobný filmu Chlapci neplačú (len s menej tragickým vyústením) je pútavý, decentne natočený a nechýba v ňom humor.
Na záver sa vydávam na film Dracula (Dracula, GB, 1958, sekcia Polnočné filmy). Už fakt, že film z polnočnej sekcie je premietaný o desiatej v noci dáva tušiť, že ho zrejme uvedie hlavný predstaviteľ Christopher Lee, tak dúfam, že napravím aspoň symbolicky svoj omyl. Bohužiaľ ale úvod filmu obstará len akýsi človek z Britského filmového inštitútu, ktorý film reštauroval a pridal doň štyri sekundy krvavých záberov. Neskôr sa z tlače dozvedám, že Lee sa touto kapitolou svojej filmografie príliš nepýši, a to je aj možným dôvodom jeho neúčasti na premietaní. Ako vraví moja mama: u mňa zmaturoval.
Piatok, 11. júla
Pre mňa posledný deň festivalu. Ráno o desiatej plánujem ešte pomocou Radu zúfalcov stihnúť dokument o známej americkej feministke nazvaný Kdo se bojí Kathy Acker? (Who’s Afraid of Kathy Acker?, Nemecko / Rakúsko, 2008, sekcia Dni kritikov Variety), nakoniec sú ale voľné lístky, takže sedenie na zemi nie je nutné. Vo vcelku zaujímavom dokumente o rozporuplnej osobnosti mi ale trochu chýba pohľad z druhej strany, autori sa zamerali takmer výlučne na výpovede z radov spisovateľkiných priateľov a obdivovateľov.
Mojou poslednou ambíciou v rámci tohtoročného festivalu je dostať sa na tlačovú konferenciu k filmu Gitara, ktorého projekciu už nestihnem. O druhej teda striehnem spolu s bandou fotografov pred miestnosťou, kde sa konajú tlačovky. Dnu sa mi ale nepodarí dostať, podarí sa mi akurát odfotiť herečku Saffron Burrows (Trója, Frida) a sledovať dianie z tlačovky na veľkoplošnej obrazovke pred Thermalom.
O pol tretej odchádzam na vlak.
Dovi o rok!
Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008