Prípad zmiznutej Agathy

Správna detektívka musí odhaliť vraha a objasniť všetky záhady a nejasnosti, ktoré sa do konca knihy vyskytli. Ale Agatha Christie mala v celej svojej literárnej tvorbe všetky pravidlá srdečne na háku. Preto nás vlastne ani nemôže prekvapiť, že svoju najväčšiu záhadu nikdy neobjasnila a rozuzlenie si vzala so sebou do hrobu. V decembri roku 1926 Agatha záhadne zmizla a vynorila sa až po jedenástich dňoch. Kam, prečo a ako sa stratila, nikdy neprezradila a napriek desaťročiam šialených dohadov nie sme o nič múdrejší ani dnes. A asi už ani nebudeme…

Ako Agatha zmizla a objavila sa

Ráno 4. decembra 1926 bolo daždivé a studené, ako sa na Anglicko patrí. Pochmúrne počasie tvorilo vhodnú kulisu nemenej hrozivému obrazu, ktorý sa naskytol mladému mužovi pochodujúcemu po ceste neďaleko Guilfordu. Povedľa vozovky stálo nabúrané auto. Opustené. Privolaná polícia vnútri našla dámsky kožuch a neplatný vodičák, ktorý znel na meno Agatha Christie.

Celé Anglicko tá správa doslova postavila na nohy. Agatha bola v tom čase už známou spisovateľkou a nález auta neveštil nič dobré. Z domu odišla večer tretieho decembra len s krátkym oznamom, že ide von. Odvtedy sa po nej zľahla zem. Noviny šaleli. A ešte viac, keď vyplávalo na povrch, že Agathin manžel Archibald nebol doma. Víkend totiž trávil s milenkou Nancy Neele. Keď vysvitlo, že manželia sa ráno pred Agathiným odchodom pohádali, Archibald sa ocitol v podozrení, že svoju ženu zamordoval, alebo spáchala samovraždu.

Množstvo ľudí prečesávajúcich okolie nemalo šťastie, nenašli vonkoncom nič. Polícia prehľadala Silent Pool – to isté jazero, v ktorom Agatha už skôr umiestnila mŕtvolu mladej ženy – vo svojej knihe, pochopiteľne. Ani v jazere, ani v okolitých mokradiach sa však nenašla ani Agatha, ani stopa po nej. Záhada vyzerala byť dokonalá.

Ako dni plynuli, personál a hostia kúpeľov Hydro v meste Harrogate, tristo kilometrov od miesta zmiznutia, si višmli nápadnú podobnosť medzi zmiznutou spisovateľkou a dámou z Južnej Afriky, ktorá sa zapísala ako Teresa Neele. Vysoká červenovlasá žena súhlasila, že sa na Agathu nesmierne podobá a spoločne sa tomu zasmiali. No podozrenie, že by mohlo ísť o tajomne zmiznutú spisovateľku, niekoho neopustilo a čoskoro do Harrogate pritrapovali novinári a polícia s Archibaldom, ktorý jednoznačne vyhlásil, že ide o jeho manželku.

Madam Teresa zrazu nepopierala, že je Agathou Christie, ale vyhlásila, že stratila pamäť a nevie, kým vlastne je. Archie ju odviedol domov. Ich manželstvo trvalo ešte dva roky. Rodina i samotná Agatha sa už k téme jej zmiznutia nikdy nechceli vyjadrovať. Dcéra Rosalind až do svojej smrti v roku 2004 neochvejne tvrdila, že jej matka pod vplyvom stresu naozaj stratila pamäť. Okolo tohto prípadu sa však vyrojilo množstvo nezodpovedaných otázok, ktoré úspešne amnéziu spochybňujú.

Podozrivá amnézia?

Agatha zmizla a zjavila sa. Tlač z toho žila niekoľko dní. Celkom zjavne jednoducho oddychovala v kúpeľoch. Prečo teda ide o takú záhadu? A prečo je amnézia oficiálnym, ale absolútne nepravdepodobným dôvodom? Strata pamäti mala byť spôsobená hromadiacim sa stresom – Agatha pred pár mesiacmi pochovala milovanú matku. Manželstvo s Archiem sa rútilo rýchlosťou hradu z piesku v povodni. Len pár dní pred zmiznutím sa jej priznal k milenke a údajne zažiadal o rozvod. Ten Agatha striktne odmietla.

Napätie, stres, depresia. Hoci inak rozumná a racionálna žena, ktorá bola síce vnímavá, ale určite nie precitlivená, vieme si predstaviť, že v danej situácii jednoducho skolabovala. Napokon, sama vo svojom životopise spomína epizódu z tohto obdobia, keď sa jej nepodarilo naštartovať auto, a tak sa vrátila do domu a rozplakala sa. Niečo podobné sa jej mohlo stať znova. Rozrušená Agatha nabúra auto. Zosype sa a bez toho, aby sa obliekla, sa vyberie rovno za nosom, hocikam, len nech je to čo najďalej od rozpadávajúceho sa domu aj manželstva. Enormný stres, ktorému nedokázala čeliť, jej spôsobil nervové zrútenie a vytesnila z hlavy svoju vlastnú osobu.

Potiaľto by to dávalo perfektný zmysel. Lenže len potiaľto. Ako sa totiž Agatha dostala do kúpeľného hotela na druhom konci Anglicka? Stopom nešla – mala dosť vlastných peňazí. Pri sebe, v bezpečnej skrýši v opasku. Taký opasok a hotovosť doň si ľudia nebrali so sebou len tak, ale na cesty.

V samotných kúpeľoch vzbudila Agatha pozornosť len svojou podobou, nie dezorientovaným správaním alebo inými prejavmi čerstvo nervovo zrútenej ženy. Nevyhýbala sa spoločnosti, chodila tancovať, do knižnice, štrikovala, lúštila krížovky.

Naplánovať nervové zrútenie sa nedá – a predsa Agatha pred odchodom napísala svojmu agentovi, aby zrušil jej celý program na najbližší týždeň, a takisto aj švagrovi, ktorému dokonca priamo písala, že mieri do kúpeľov kdesi v Yorkshire – kde sa napokon aj skutočne našla.

Nezanedbateľný je aj fakt, že toto sa na Agathu vôbec nepodobalo. Z jej kníh aj životopisu dýcha jej osobnosť – pokojná, realistická a odolná: napokon, počas vojny prežila bombardovanie a pôsobila ako ošetrovateľka. Sama spomína, ako nosila do márnice odtrhnuté ruky a nohy vojakov. Jej neskorší manžel Max Mallowan sa do nej zamiloval práve vo chvíli, keď sa výprave kdesi uprostred púšte pokazilo auto a Agatha sa namiesto hystérie alebo aspoň rozrušenia pokojne natiahla na sedadle a zaspala.

Smútok za matkou i blížiaci sa rozvod (v tom čase zaváňajúci škandálom a morálnym odsúdením) boli určite nápor na psychiku – ale žeby práve toto Agathu odrovnalo do takej miery? Samozrejme, mohlo. Ale vôbec to s ňou nejde dokopy.

Každá reklama dobrá?

Biznis je biznis a Agatha sa práve stala slávnou autorkou. V máji jej vyšla Vražda Rogera Ackroyda, detektívka, ktorá svojou originalitou vzbudila maximálny ohlas. Zo známej spisovateľky, zaujímavej najmä tým, že ako žena nepíše zamilované romány, ale detektívky, sa razom stala hviezda prvej veľkosti. Už počas zmiznutia i krátko po ňom sa ozývali hlasy, ktoré ju podozrievali, že celá aféra je len trikom, ktorý jej má zaručiť publicitu. Napokon, na trh sa chystal jej ďalší román, Veľká štvorka.

S pokojným svedomím môžeme túto hypotézu škrtnúť. Agatha síce rozumela zákonitostiam propagácie a jej nový vydavateľ o to viac, no táto hypotéza neobstojí. Neružová rodinná situácia a smútok po matkinej smrti boli reálne a v tom čase by Agatha sotva mala chuť púšťať sa do podobných dobrodružstiev. A sotva by bola ochotná niečo podobné vyviesť aj za šťastnejších okolností.

Pretože Agatha síce nebola plachá, ale z duše nenávidela byť stredobodom pozornosti. Neznášala verejné vystúpenia a novinárom sa vyhýbala na sto honov. Predstava, že sa zapojí do tejto hry, je úplne absurdná. Napokon, táto jej povahová črta jej znemožnila hudobnú kariéru. Mladá Agatha bola nadaná klaviristka a mala pekný soprán. Jej kariéra pri klavíri sa však skončila skôr, ako sa začala – Agatha nedokázala verejne vystupovať, ruky aj hrdlo jej zviazala tréma.

Prepieranie súkromia, palcové titulky, výpovede susedov a známych – novinári boli na koni. Jej vydavateľ si mohol mädliť ruky, ale tento scenár sa dá sotva navliecť na samotnú spisovateľku. Bola spisovateľkou, ktorá sa najlepšie cíti za písacím strojom, nie hviezdou vyhrievajúcou sa v žiari reflektorov. Povaha, a vlastne ani viktoriánska výchova, ktorú absolvovala, by jej čosi také jednoducho nedovolila…


O tajomstve izby v tureckom hoteli a o možnom Agathinom zločine si prečítajte v pokračovaní.


Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008

Pridaj komentár