Informácia, že maskotom Kresťanskodemokratického hnutia bude veľký vták, vyvoláva poriadne obveselenie. Teda až do chvíle, kým sa nad tým bocianom nezamyslíme a nepríde nám zle, ako napokon z väčšiny výmyslov, ktorými sa kresťanskí ehm-ehm-demokrati vytiahnu. Ich bocian Kristián totiž nereprezentuje rodinné hodnoty, na ktoré sa kádéháci tak horlivo odvolávajú. Realita je omnoho surovejšia a absurdnejšia: bocian predstavuje to, po čom títo tmári túžia najviac: po bezpečnom a romantickom mýte o tom, že detičky nosí bocian.
Aj bociany sa pária…
Hysterický odpor kádéhákov ku všetkému sexuálnemu už zaváňa kadečím, no všetko pochádza zo stredoveku (a tým pádom si viete predstaviť to zaváňanie, fuj). Skutočne netuším, kde hľadať pôvod takého neuveriteľne vyhraneného postoja k ľudskej sexualite. Pritom je jasné, že ide výhradne o verbálnu (no o to vášnivejšiu) rovinu. Do praxe totiž extrémizmus „sex len za účelom rozmnožovania“ prenáša iba minimum ľudí. Aj to pravdepodobne ide iba o asexuálov, utajených gayov a ženy trpiace chorobným odporom k sexu.
Verbálne vyhlásenia a postoje KDH teda prudko nesúhlasia s realitou aj tých najsilnejšie veriacich. Po príklad netreba chodiť ďaleko. Samotný minister Daniel Lipšic žil niekoľko rokov „na hromádke“, žiadne manželstvo sa nekonalo. O viac či menej ukrývanej homosexualite známych členov KDH a ich príbuzných sa rozprávajú hotové legendy, ale buďme seriózni a nevšímajme si ich.
Čo si však musíme všímať, sú dôsledky rigidného postoja cirkvi a KDH. Keby si totiž určovali pravidlá iba v rámci svojej komunity, nech sa im páči. Lenže: presne v súlade s dávnou tradíciou obracania na vieru (hoci aj ohňom a mečom, keď treba) sa snažia donútiť celý okolitý a ostatný priľahlý svet, aby sa podriadil ich názorom, predstavám a zvyklostiam. A to už v poriadku nie je.
Zbožný fetišizmus
Súčasťou PR cirkvi a jej politického legislatívno-exekutívneho orgánu, KDH, je hrdé hlásanie slobodnej vôle jednotlivca. Akosi už zabúdajú dodať, že iba v niektorých prípadoch, v presne vymedzených hraniciach. Oni totiž milujú príkazy a zákazy a vyžadujú poslušnosť, poslušnosť, poslušnosť. Dokonca nad rámec desiatich základných prikázaní, keď sa montujú ľuďom do spálne a tam im nariaďujú, čo majú a nemajú robiť.
Ideálne, samozrejme, je, keď po nevyhnutnom počte pohlavných stykov (medzi manželmi!) zameraných na splodenie potomstva pohlavná aktivita ustane. Lenže, toto je už tak odtrhnuté od života, že z tejto pozície jednoducho ustúpili a zakopali sa na ďalšej. Sex áno, aj bez účelu splodenia, ale len medzi manželmi – a o antikoncepcii sa ani nebavíme…
Manželstvo a rodina sú pre KDH fetišmi, na ktoré je strana fixovaná tak pevne, že by si to naozaj žiadalo sexuologický rozbor. Pretože rodina v ponímaní KDH je utópiou komunistického formátu – otecko, hlava rodiny, milujúca, oddaná mamička (najlepšie v domácnosti a bez vlastných ambícií), a k tomu kŕdeľ detí a ďalšie na ceste.
Silná téma „ochrany tradičných hodnôt, ako je manželstvo a rodina“ je hlavným obsahom rétoriky kádéhákov. Pred voľbami. Po nich, keď zasadnú vo vláde, plynulo, ako pri použití lubrikantu, prejdú zo slov o ochrane manželstva na konkrétny činy: zmluvy s Vatikánom, financovanie cirkevných škôl, namiesto ministerstva sociálnych vecí sa objavia na čele rezortu vnútra…
Bondage á la KDH
Cirkev – a s ňou aj bocianofilní kádéháci – sa svojím postojom k sexu ocitla so zviazanými rukami. Keby opustili aj túto pozíciu, asi by sa cirkev samotná rozpadla. Jeden zo svojich kľúčových postulátov si preto kŕčovito držia pred sebou ako štít. V skutočnosti to však nie je pevný pancier, ale iba pestro pomaľovaný papier.
Názor na telesné pôžitky ich tak výrazne odtrhuje od života a dokonca ústi do vyslovene nehumánnych postojov. Rezolútne odmietanie antikoncepcie je ešte tým najmenším problémom. Nevedno ako, ale ľudia si to nejako so svojím svedomím bez väčších problémov vykonzultujú. Radikálny postoj k prezervatívom je už trochu horší – aj keď paradoxne majú cirkevníci pravdu, jedinou zaručenou prevenciou pred pohlavnými chorobami je úplná zdržanlivosť. Nanešťastie, veľmi dobre vieme, že v praxi je zdržanlivosť asi taká pravdepodobná, ako pápežovo požehnanie homosexuálneho partnerstva.
Pretože to, ako vieme, nikdy nenastane. Cirkev nikdy nevezme na milosť a KDH teda nikdy nepripustí iné formy partnerského zväzku, ako je tradičné manželstvo. V súčasnom tlaku na dodržiavanie ľudských práv (už len toto slovné spojenie spôsobuje Vatikánu alergickú reakciu) cirkev pripustila aspoň toľko, že homosexuál je možno skutočne od prírody a nečaká ho automaticky večné zatratenie. Ale bacha, bociany nech ostanú v nohaviciach, zveriť so svojou orientáciou (v podaní KDH liečiteľnou chorobou) sa môže svojej rodine a najbližším, ale tým jeho aktivity v tejto oblasti majú skončiť. Žiadne uzatváranie zväzkov, a už vôbec nie žiadne práva takýchto spojení!
Pevne verím, že cirkev by sa sama rada zbavila svojho nechutného postoja ku gayom. Aspoň časť z jej predstaviteľov chápe, že s tou chorobou to nie je celkom kóšer a v záujme lovenia lebiek a duší je vždy lepšie niekomu vyjsť v ústrety, ako mu v predstihu sľúbiť plamene pekelné a zákaz vstupu k spáse. Nanešťastie, potkýna sa o jeden zo svojich extra skamenených základných kameňov: v zväzku osôb rovnakého pohlavia ide o sex bez možnosti množenia. Je preto absolútne neakceptovateľný.
Prečo je tento bocian plyšový
Náboženský život bude vždy priťahovať istú skupiny ľudí: dôchodkýň, ktoré nič iné nepoznajú a nepotrebujú poznať. Duševne nevyrovnaných a extrémne neistých ľudí, ktorí potrebujú silné vedenie, jednoznačnú odpoveď na každú otázku a pevnú istotu, že keď nikto iný, tak Boh ich určite miluje. Zapálených mladých ľudí, zhnusených zo škaredej, drsnej a absurdnej stránky života, ktorí hľadajú niečo pekné, čo dáva za každých okolností význam a zmysel a odlišuje ich od tých druhých – malátnych sídliskových slamených sirôt, ktoré nič nechcú a o nič sa nesnažia. Alebo ich staršie verzie, ktoré potrebujú svoje desatoro a snažia sa podľa neho žiť.
Až na tú poslednú skupinu sú všetci hore vymenovaní potenciálnymi voličmi KDH. Nepotrebujú sexuálnu revolúciu vo svojej viere. Samotná katolícka cirkev nepotrebuje sexuálnu revolúciu – možno len kvôli škandálom v kňazských seminároch, kde chlapcom už hrabe z toho, že nemajú ventil a riešia to svojskými radovánkami.
Problém však nastane vo chvíli, keď do hry vstupuje tá nekonečná chuť cirkvi a KDH vládnuť, rozkazovať, ovládať, poraziť a ponížiť oponenta. Všetko má byť po našom, lebo len my máme pravdu, hlásajú, efektne sa dopúšťajúc smrteľného hriechu pýchy. A práve tá je ich najväčším hriechom – to neuveriteľne drzé privlastnenie si Toho Jediného Správneho Morálneho Kódexu. A čo je horšie, neodolateľné nutkanie vnútiť ho všetkým. Zabudnite na slobodnú vôľu. Že to znie rovnako, ako učenie komunistov? Ale samozrejme. Slová sú iné, princíp rovnaký.
Strana, ktorej hlavnou ideológiou je kresťanská dogma, je najlepšou ilustráciou rozpolteného duševného stavu samotnej cirkvi. Chcela by sa rozširovať, sama sa však zväzuje. Modernizovala by sa, ale jej samotné základné stavebné kamene ju ťahajú naspäť. Veľa možností preto nemá. Buď upustiť od snahy vplývať na svetský život, alebo zmeniť svoj postoj v niekoľkých zásadných sexuálnych otázkach, čím však riskuje, že po vytrhnutí základného piliera sa zrúti.
Netreba ani dodávať, že neurobia ani jedno. A tak sa obe tieto roztomilé organizácie budú v stave duševnej choroby naďalej potácať v tomto chorom svete. A mávať pritom vtákom, bocianom Kristiánom. Je veľmi príznačné, že je to plyšová hračka. Štylizovaná umelina, ktorá sa na skutočného bociana iba podobá…
Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008