Náš pán prezident majú asi radšej lekvár, usúdil som, keď sa v médiách zdvihla ďalšia vlna kritiky proti Ivanovi Gašparovičovi. Tento vcelku nezáživný slovenský prezident konečne rozvlnil hladinu stojatých vôd prezidentského paláca. Už dva mesiace nedokáže vymenovať – alebo odmietnuť vymenovať – do funkcie viceguvernéra Národnej banky Slovenska. Hoci Vladimíra Tvarošku schválil aj parlament, čiže s ním súhlasila aj opozícia, našej hlave štátu tento kandidát akosi nevonia. Najprv sa tváril, že nič, najnovšie vyhlasuje, že si musí dôkladne overiť, či Tvaroška spĺňa všetky predpísané podmienky.
Nech sa však na to dívam z ktorejkoľvek strany, vidím v tom iba jedno: obštrukciu. Už dva týždne má náš ctený starý ujo na stole podklady, ktoré dosvedčujú potrebnú riadiacu prax schváleného, no nevymenovaného viceguvernéra. Ani tretí týždeň si však Gašparovič nenájde čas, aby sa na ten prekliaty papier pozrel. Je skrátka zaneprázdnený až hrôza.
Skutočne neviem, čo vedie nášho prvého občana k takémuto postupu. Jeho nechuť Tvarošku vymenovať je však viac než zjavná. Pritom prezident opakuje, že v tom nie sú osobné ani politické výhrady. Akosi o tom pochybujem. Čo je za tým, môžeme jedine hádať. Nejaká dávna krivda z čias Tvaroškovho novinárčenia, ktorú prezident dodnes neprežul? Nechuť k mladému schopnému človeku? Osobná antipatia?
Alebo nebodaj sa prezidentovi nepáči, že by na konci volebného obdobia nastúpil nový viceguvernér, ktorý nemusí byť po chuti nastupujúcej vláde? A že by mohol robiť problémy, keby sa nová vláda dajme tomu rozhodla odložiť prijatie eura? Ale – prečo by sa mal ako prezident o to starať? Hovorím, je to úplne nepochopiteľné.
Ale možno prezidenta chytil syndróm dôchodcu autobusového: dávať o sebe vedieť hoci aj trápnym spôsobom, len aby sa ním okolie muselo zaoberať a vnímať jeho prítomnosť. Nech je ako chce, to prezidentovo nechutenstvo je trápne. A hlúpe výhovorky v konečnom dôsledku nechutné.
Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008