Poznáte ten pocit, keď ráno vstanete ako po flámovačke a zdá sa vám, že rozlepiť oči bola najvyššia možná miera zaťaženia organizmu? Viete, že všetko ďalšie bude rovnaké trápenie a ledva čakáte, kedy bude posteľ zase v dosahu… či skôr v doľahu. Tak to som mala včera. O pol desiatej sa mi konečne podarilo zaliezť do postele s novinami, ktoré nosím so sebou po byte od začiatku decembra a snažím sa dočítať, ako zmení sťahovanie vojakov v Afganistane smerovanie našej vlasti.
Verila som, že dnes sa už konečne aj ja dozviem o najvnútornejších pohnútkach nášho premiéra a tiež to, aké bude ďalšie smerovanie Európy. Napokon – aj tak to už všetci vedia. Priložila som pod hlavu ešte jeden vankúš a otvorila časák. Zvonenie telefónu malo najväčší vplyv na môj srdečný rytmus. Skoro som skolabovala.
„Ahoj. Ideme k tebe. Už sme pri obchode. Sme u teba za päť minút.“
„Som už v posteli,“ márne som sa snažila oponovať. Na druhej strane telefónu kričalo ticho.
„Chceš povedať, že sa mám obliecť?“ opáčila som ešte.
„Nie. Som s Peťom. Radšej áno.“
A tak som sa prehovorila, vstala, obliekla sa a šla presurfovať televízne kanály. Kým som sa znovu dostala do postele, bolo po jednej. Ráno som sa došuchtala do práce a vtedy prišla pointa.
Perom, ktoré som včera dostala, sa mi nepodarilo podpísať faktúru. Nepísalo. Rozobrala som ho na kúsky. Malo aj vnútorné časti. Keď sa mi podarilo takmer prederaviť poznámkový blok, konečne sa rozpísalo. Hurá – prebehlo mnou radostné vzrušenie. Stačilo ho len poskladať a v pohári, ktorý familiárne nazývam cintorín pier, by pribudlo jedno živé.
Rozložila som drobnosti po stole a aha – tento kúsok sa odlomil. Pozorovala som závit a zdanlivý protikus a bolo mi to jasné – odlomila som to. A tak som sa vrhla na prehrabávanie šuflíkov, niekde musí byť sekundové lepidlo. Bolo, ale nešlo otvoriť. Ešte som opáčila stolíky kolegov a nakoniec som sa rozhodla: musím ho rozstrihnúť. Píšuce pero za to stojí!
Vzala som nožnice, nababrala pero lepidlom, priložila, pritlačila, vzala ďalšie súčiastky a vtedy mi to došlo – ak to rýchlo nerozlepím, už nikdy dovnútra pera nedostanem tuhu a ostatné kúsky. Odlomila som špičku, napchala dnu futro, zašróbikovala som závit na miesto – protikus bol súčasťou zmieňovaných vnútornosti písadla – a hurá, mala som pero. Pozbierala som ostatky zo stola, vyhodila prestrihnuté lepidlo a chcela som zatvoriť a odložiť nožnice. Chyba lávky – boli zalepené v polootvorenej polohe.
Po chvíľke skúšania som zistila, že ostanú pripomienkou dnešného rána. Ukázala som ich kolegynke, ktorá sa popri smiechu dožadovala značky toho skvelého lepidla. Chcela som jej ukázať, ktorý závit je toho príčinou – ale ten už nikto neuvidí… pero je totiž zalepené. Ale píše a to je hlavné. Dnes s ním už budem asi iba kresliť a ničoho zmysluplného sa radšej nechytím. Potichu vyčkám na chvíľu, keď bude posteľ znovu v doľahu.
Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008