Boj proti fajčeniu je nesporne dobrá vec. Ale už ma trochu desí. Nielen pre znepokojivý prísvit v očiach zapálených bojovníkov. A teda že tí sú desiví – organizovaný a urputný boj berú ako svoju osobnú záležitosť, a to nikdy neskončí dobre. Navyše majú vážnu poruchu vnímania reality: nedokážu odhadnúť, kedy sa ich svätý boj mení na kontraproduktívnu činnosť, ktorou v tom najlepšom prípade ničomu nepomôžu, v tom najhoršom prípade urobia viac škody ako osohu.
Byť bojovníkom proti fajčeniu je radosť, najmä keď máte dočinenia s tupými novinármi, ktorí bezducho zopakujú vaše vyhlásenia a údaje a nevšimnú si pritom, že si navzájom odporujú, prípadne už samé osebe sú posiate logickými dierami. Mojou hrdinkou sa stala Alexandra Beljajevová, ktorá pôsobí na TA3.
Pani redaktorka sa zjavne dala na dráhu televízneho spravodajstva, lebo jej nešla matematika. Včera pokojne zreprodukovala, že na Slovensku je pasívnym fajčením ohrozených 70 percent obyvateľstva. Lenže pokiaľ je (podľa informácií Úradu verejného zdravotníctva) na Slovensku podiel fajčiarov 34 % z celej populácie, vychádza nám z toho, že 4 % ľudí sú zároveň fajčiari aj nefajčiari.
No dobre, štyri percentá hore alebo dolu, však to je len pár tisíc ľudí. Ibaže slečna Beljajevová pokračovala v objavnosti svojho príspevku. Začneme tým, že počet fajčiarov statočne klesá. Logicky, počet nefajčiarov musí stúpať. Správny bojovník za čisté ovzdušie to interpretuje ako nárast počtu pasívnych fajčiarov. A správna redaktorka to bezducho odpapagájuje v telke, vzbudzujúc dojem, že nefajčiari sú ohrození viac. Pritom je to práve naopak – znižuje sa množstvo ľudí, ktorí ohrozujú zdravie nefajčiarov a zároveň sa stále sprísňujú pravidlá pre fajčiarov.
Účel svätí prostriedky, povieme si. Vybudovať oficiálny postoj verejnosti k fajčeniu ako negatívnemu javu, je celkom kóšer. Napokon, negatívnym javom je, aj keď štatistiky o počtoch chorôb a úmrtí spôsobených aktívnym či pasívnym fajčením beriem veľmi skepticky. Používať však pritom demagógiu podľa mňa kóšer nie je. A redaktorku formátu Beljajevovej už vôbec nie. Nejde jej matematika, ale má problém aj so slovenčinou. Inak by sotva odznela jej veta: „Cieľom (novely zákona o ochrane nefajčiarov) je znížiť počet nefajčiarov u detí a mládeže.“ Uhmm. Takže nefajčiace deti sú prúser, ktorý musíme vyriešiť, aby ich hulilo čo najviac!
Úplne ma zaklincovalo, keď tému nikotinizmu rozoberala TA3 aj v relácii Téma dňa. Vrchný bojovník proti dymu Róbert Ochaba nenútene priznal, že po zákaze fajčenia v írskych reštauráciách sa konzumenti alkoholu aj nikotínu stiahli so svojimi koníčkami do domácností na veľkú radosť svojich detí. Moderátor Pavol Bielik to chcel nejako uzavrieť, a tak vytresol čosi neuveriteľné, čo si zaslúži plný citát:
„No, samozrejme pre tie deti, ak vidia rodičov, ktorí doma fajčia, konzumujú alkohol, zrejme je to pre nich zlým príkladom, na druhej strane, ak tí rodičia to naozaj vykonávajú doma, neohrozujú tým nefajčiarov a ostatných ľudí.“
Bum. Takže deti nie sú nefajčiari, ani ostatní ľudia? A je úplne v poriadku, ak fajčiari dymia pod nosom deťom, hlavne nech si nezapália medzi ostatnými fajčiarmi v krčme. Blahoželám TA3 k skvelému výberu inteligenčne neuveriteľne vybavených redaktorov a moderátorov!
Téma dňa v tej chvíli skončila. Škoda. Jej pokračovanie sa malo dostať k problematike, ktorá je potichu obchádzaná: do akej miery sú prijaté opatrenia skutočne účinné? Ochaba pomenoval v Írsku nie bezvýznamnú lapáliu, ale zásadný problém. Fajčiari sa nevzdali cigarety, ale prestali chodiť do krčiem. V nich je tak teraz čistejší vzduch a čašník si nemôže zapáliť za barom, ale musí si odskočiť von. Klientela v reštauráciách sa vymenila a krčmy nekrachujú. Super.
Ale aký to malo vplyv na zníženie počtu fajčiacich? Podotýkam: skutočný vplyv? Pretože ak začneme fajčenie posúvať smerom ku kriminalizácii, dôsledkom bude, že fajčiari sa budú iba skrývať – môžeme potom pyšne mávať štatistikami o ich klesajúcom počte. Lenže štatistiky sú nanič. Skúste urobiť výskum, koľko ľudí vám pokojne povie: áno, som aktívne pijúci alkoholik. Ak na túto úroveň budeme násilím tlačiť aj fajčiarov, bude ich stále všade rovnako, akurát na papieri to bude dobre vyzerať. Rovnako, ako zvyšovanie cien vedie k zvyšovaniu predaja lacného tabaku plného sajrajtu a k pašovaniu, mali by sme sa držať reality. Nie nariaďovať pomery a stavebné úpravy v krčmách. Skôr posmeliť (daňovo motivovať) prevádzkovateľov v budovaní celých nefajčiarskych reštaurácií.
Žiaden boj sa nevyhrá hlúposťou. Ani boj proti fajčeniu. Toľko môj príspevok k dnešnému Svetovému dňu bez tabaku. A idem si zapáliť.
Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008