Selektívna pamäť je krásna vec. Pamätáte si len to príjemné, prípadne si udalosť zapamätáte úplne inak, než sa v skutočnosti stala. Krásny exemplár predviedol arcibiskup Ján Sokol vo svojom nostalgickom povzdychu, ako skvele bolo počas vojnového slovenského štátu. No, nepochybne bolo dobre Sokolovi podobným, ktorým radšej nebudem dávať spoločného menovateľa, aby to nevyústilo do žaloby pre urážku na cti. Škoda, že nikto nezažaluje samotného Sokola.
A tak sa nám zrazu otvára ten zahnisaný vred tohto národa. Vždy raz za čas to urobí. Nenápadná, len trochu pobolievajúca hrčka čas od času vyhúkne nad povrch vo forme krátera, z ktorého sa prúdom rinie všetko nechutné. Asi si musíme zvyknúť, že tých erupcií bude viac a budú takmer na dennom poriadku.
Haló okolo nedotknuteľného Sokola ešte nestačilo utíchnuť, a už to tu máme znova – SNS v ďalšom výbuchu hnisavého vredu vypľula svojho kandidáta na post Ústavu pamäti národa. Je ním Peter Mulík. Podľa toho, ako sa prezentuje, ide o dosť ukážkový exemplár historika Matice slovenskej, inštitúcie, ktorej existencia v posledných rokoch je asi ako perforovaný apendix – zbytočná vec, ktorá akurát spôsobuje problémy. So samotnou Maticou by bolo treba naložiť ako so spomínaným slepým črevom – vyoperovať, a to čo najrýchlejšie. Lenže, s SNS vo vláde je to viac ako nepravdepodobné. Keď prežila osemročnú Dzurindovu vládu…
Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že obdivovateľ Tisoštátu je vcelku vhodným kandidátom na šéfa úradu dokumentujúceho zločiny komunistov. Lenže to by tento národ musel mať selektívnu pamäť. A úlohou UPN nie je byť selektívnou pamäťou, práve naopak. Tento národ by si mal pamätať nielen červené šialenstvo, ale aj hnedo-čiernu zbesilosť. Aj keď sa to mnohým nepáči.
Hlásenie sa k odkazu neľudského režimu vojnového štátu, velebenie Tisa ako záchrancu životov (!), zľahčovanie zverstiev, ktoré sa v tom čase diali – to všetko vyvrhuje ten hnisavý vred. Liečba však neznamená zahladenie a dermakol. Vredu sa treba zbaviť tak, aby po ňom ostala len jazva. Aby sme si zapamätali, že ten vred tu kedysi bol.
Myslím, že takého stavu sa dožijú možno tak naše pravnúčence. Ak vôbec. Korene toho vredu totiž nespočívajú v hlučnej nostalgii Sokola. Tie siahajú ďalej, k deduškom a babičkám, ktorí svoju tichú nostalgiu odovzdali svojim deťom, tie zase svojim deťom. Hádajte, ako vychová Kotleba svoje deti?
Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008