Je to v nás a nič s tým nenarobíme. Pristavujeme sa pri nehodách. Zhromažďujeme sa pred budovou, kde na okne balansuje nádejný skokan. Hlceme v televízii a v novinách správy o nešťastiach, tragédiách. Televízie nám priniesli veľmi dlhé zábery na rútiacu sa vdovu po Karlovi Svobodovi. Žiada sa krv, slzy, násilie, odtrhnuté ruky, hlavy, do podrobna rozpitvané telá aj emócie. Dívame sa na cudzie utrpenie s akousi perverznou radosťou. Najmä, nech je to cudzie.
Rozhorčovať sa nad tým je rovnako pekné ako zbytočné. Nikto sa nebude dívať na správy, v ktorých budú samé pozitívne správy, ako sa všetko darí, slniečko svieti a vtáčiky spievajú. Nie je spravodlivé viniť z toho médiá – ľudia chcú vidieť všetko to utrpenie, keď už nie na vlastné oči, tak aspoň cez sklenený filter. A médiá to svojim konzumentom doprajú.
Až do minulého týždňa ma to nijako netankovalo – mnoho ilúzií o svete a ľuďoch mi neostalo, žalúdok mám silný. No v posledných dňoch sa to akosi zmenilo. Ibaže nezmenil som sa ja. Atak médiami servírovaného utrpenia prerazil môj pancier a azda po prvý raz som ostal zarazený. Na príčine bol, ako inak, denník Nový Čas a jeho až pornograficky detailné spravodajstvo o explózii v Novákoch. Samotné obvyklé kecy by som rozdýchal, ale dorazila ma jediná veta. Nový Čas písal, že na mieste tragédie sa našlo desať deka pľúc.
Presne tak, ako v mäsiarstve. Skutočnosť, že to tkanivo vyletelo z ľudského tela, zjavne roztrhaného výbuchom, akoby ani nehrala nejakú závažnú úlohu. Ja byť jedným z príbuzných doteraz nezvestných nešťastníkov, toto by bol moment, kedy by som sa načisto zosypal.
Bulváru však nestačilo s rozkošou napísať o náleze desať deka pľúcok. Odvšadiaľ sa na nás valia výpovede pozostalých a príbuzných nezvestných. Všade vidno tváre, ktoré už nikdy viac neuvidíte, lebo ich nositelia sú v lepšom prípade na cintoríne. Televízie v siahodlhých reportážach prinášajú neznesiteľne dlhé zábery na plačúcich rodinných príslušníkov, ktorí často sotva dokážu vypraviť zo seba súvislú vetu. Ani si neuvedomujú, že to vlastne hovoria do médií a ich tváre, slzy a príbehy budú do dvadsiatich štyroch hodín rozlezené v každej domácnosti krajiny. Pornografia utrpenia slávi svoj veľký deň.
Hnusné, povieme si a prepneme na ďalší kanál, kde budú zase iní plačúci príbuzní. Lenže obludnosť televízneho utrpenia má ďalší rozmer, ktorý ju posúva do nepochopiteľných a hádam až nepomenovateľných sfér.
Pred nováckym výbuchom totiž v slzavej pornohitparáde kraľovali prípady dvoch detských obetí: podrezanej Nikolky a Jakuba Ringoša, ktorý prežil explóziu ich rodinného domu. Najmä ten druhý prípad zapĺňal stránky a obrazovky. V pondelňajšom spravodajstve sa Jakub znova objavil: ako ho pustili z nemocnice domov, išiel pozrieť ruiny domu, v ktorom našli smrť jeho matka a sestra… Bolo to všade. Jakub s popálenou tvárou a veľkými očami, poslušne opakujúc každé slovo, ktoré mu do ucha šepkal otec.
Pri sledovaní tohto obrazu mi napadla desivá asociácia s bruchomluveckou bábkou. A v hlave sa mi vyrojili spomienky na všetky reportáže a správy o tejto udalosti. Prepínal som, na druhý deň som listoval novinami – bolo to všade! Jeho kroky musela sledovať aspoň dvadsiatka novinárov. Spomenul som si na tlačovú konferenciu… Tlačová konferencia deväťročného dieťaťa! A v pozadí stále onen starostlivý tatino, šepkajúci vhodné slová, ktoré Jakub slušne papagájuje. Tak skvele vyznejú v televízii a ešte krajšie vyzerajú na papieri, kde ich novinári hojne obložia srdcervúcimi vetami! A na papieri nevidno, kto tie skľúčené, rozjatrené vety vymyslel…
Spomenul som si na jednu matku, ktorá trúchlivo a veľmi dojemne opisovala do kamier, ako prišla o svoje dieťa. Utierala si slzy v kútiku očí, ale mejkap sa jej nerozmazal. Spomenul som si, ako sa nenápadne pýtala novinárov, odkiaľ sú a kedy ich správy vyjdú. Spomenul som si, ako pozorne počúvala, čo diktujem pisárke v redakcii. Až v tej chvíli mi prišlo zle. Nie z novinárov. Z istého druhu ľudí. Exhibicionisti svojho vlastného utrpenia. Pornohviezdy sĺz. Asi ide o svojský spôsob, ako sa vyrovnať s bolesťou, ktorá je nepochybne skutočná, ale…
…aj tak mi je stále zle.
Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008