Sedím v kuchyni, strihám si nechty, dokorán otvoreným balkónom sa dnu vlieva omračujúce teplo. Na stavenisku pod oknami vreští rádio, kde komentátor ako zmyslov zbavený ručí čosi o tom, že v hokeji vyhrávame jedna-nula. A ja dumám, či som normálny. Čo príčetnejší človek by sa v tejto horúčave radšej vybral do Viedne v nádeji, že od ľadovej plochy predsa len trochu sviežeho chladu zavanie. Ale ja? Vyberám sa do kotla pekelného. Na koncert finalistov Superstar.
Sú na Pasienkoch kravy?
Aby sme si rozumeli – lístok som dostal, nekupoval. Najprv som sa tešil, ale plávajúc v dusivej horúčave tohto úchylného mája si už nie som taký istý. Idem osamotený na koncert detských a mládežníckych idolov? Na koncert? Ja? Auuu, šľak to traf! Prepotím sa k štíhlosti, utešujem sa.
Predstava, že by som mal sedieť v športovej hale dve hodiny pred začiatkom koncertu, sa absolútne nezlučuje s ničím, čo by som bol ochotný podstúpiť. Po pol šiestej preto prichádzam na Pasienky. Pred bránami niekdajšieho Mečiarovho chrámu sa rozložilo pódium istého mobilného operátora. Moderátor vykrikuje čosi o mobiloch, ale asi má úpal, lebo namiesto slov „mobil“ alebo „telefón“ zásadne používa anglický výraz pre isté ovocie.
Optimistická dievčina mi nanúti leták – reklamu na nejaký nový časopis konečne len pre baby. Vyzerá to desivo. Tomáško Bezdeda na titulke, všetko o móde a klebietkach zo života celebrít. Koncentrovaná tuposť. Letáková dievčina sa ešte ani neotočí a leták už hádžem do kontajnera. Veď som slušne vychovaný! Len rozmýšľam, prečo mi núkajú časopis určený pre sliepky a kravy.
Psychická predpríprava zabrala – do haly vchádzam hlboko vnútorne presvedčený o tom, že nemám fóbiu z davov. Vnútri je napodiv čerstvo a dýchateľne. Zatiaľ. Tribúny sú obsadené, jediné ako-tak voľné miesto je na prízemí vzadu. Na pódium odtiaľ nevidno, zacláňajú kamery. Nevadí. Aj tak by som z malých postavičiek veľký zážitok asi nemal a namiesto očí mi poslúžia veľkoplošné obrazovky. Zatiaľ na nich zúria reklamy sponzorov SuperTour.
Popri mne zdupoce asi tridsať detičiek, ktoré uháňajú pripojiť sa k uháňajúcim ďalším detičkám. Dôvod sa dozvedám len ústnym podaním – do haly vošli Pyco a Adela. Lovkyne a zberačky autogramov ich v momente obkľúčili. Moderátori majú na hlavách blikajúce červené rožky, ktoré tu podnikavci predávajú vo veľkom. Veľmi na odbyt nejdú. Keď priemerná výška autogramaniakov klesne pod meter dvadsať, na chvíľu zazriem Pyca. Vyzerá neuveriteľne čisto. Ako pripravený na reklamu na mydlo. Na tvári mu sedí štandardný príjemný výraz. Pôsobí trochu unavene a smutne. Zberačky zase podrastú a moderátorov už nezazriem.
A ide show…
O šiestej začína „show moderátorov rádia Expres“. A je to veľmi zlý začiatok. Trojica nepodstatných amatérov rozhadzuje tričká a snaží sa strhnúť divákov do tlieskania, spevu, dupotu a mexickej vlny. Škoda času, síl aj peňazí. Tých, čo sa nechávajú strhnúť, netreba rozohrievať. Ostatných necháva trápna trojica úplne chladných. Obzvlášť, keď v pravidelných intervaloch miznú a striedajú ich reklamy sponzorov. Vzduch už je nedýchateľný.
Utrpenie končí… Alebo len začína? Prvým vystupujúcim koncertu je Robo Mikla. Ešte stále sa mu nechce spievať, alebo definitívne stratil hlas. No a čo? Robí show, pobehuje, ryčí do mikrofónu a necháva ma úplne chladným. Nasledujú ďalší – Martin Kelecsényi potvrdzuje, že neprávom vyletel ako prvý. Petra Humeňanská takisto. Peter Kotuľa sa mi zdá úplne mimo. Vadí to niekomu? Nevyznám sa v audiotechnike, ale mám uši. Všetci speváci znejú, akoby si cucli hélia. V niektorých prípadoch je to naozaj nepekný útok na ušné bubienky.
Spevák za spevákom, lepšie i horšie výkony. Miro Jaroš takmer úplne rezignoval na spev, tancuje aj so slávnou zdochlinou okolo krku a spev zaňho ťahá vokalista. Martina Šindlerová spieva na svojej štandardnej úrovni, ale pôsobí omnoho odviazanejšie, mladšie a roztomilejšie. Zdenka Predná je Zdenka, naozaj nevyzerá zbláznená z davov. Katka Koščová prekročí svoj tieň a Alanis Morrisette si nielenže opraví, ale prekoná. Lieta po pódiu ako pravá rocková dračica a preslávené FUCK!!! zavalí takým hlasom, že Martina v zákulisí musí znepokojene zdvihnúť obočie. Publikum vyvracia módny názor Bratislava vs. zvyšok Slovenska a svoju Superstar odmeňuje búrením, za ktoré by sa nehanbili ani Tomáš s Robom dokopy.
Kotly a rohy
V druhej časti si dramaturgicky veľmi správne exfinalisti vzali za cieľ privádzať publikum do varu. A darí sa im, koťuhám! Jeden za druhým odpaľujú svoje osvedčené hity – a triafajú. Publikum buráca. Šalie. Plastikové čertovské rohy blikajú.
Martin Kelecsényi si trhá tričko a rozopína nohavice (nosí čierne slipy). Robo Mikla vylieza na konštrukciu, chŕli na divákov vodu z fľaše a samozrejme ukazuje holý zadok. Martina Šindlerová sa tiež zjavuje s prekvapivou zdochlinou okolo krku, zrejme v záujme francúzskej noblesy pre Je t’aime. K džínsom a tričku sa to fakt skvele hodí. Dievčatká za mnou vreštia spolu s ňou. Hrôzyplný zážitok. Dúfam, že nič z toho speváčka nepočuje, lebo by sa zosypala.
Prídavok nemôže byť nič iné, ako O, maňo. A vyzerá to, že spevácka jedenástka si to skvele užíva a naozaj sa baví. Publikum zjavne tiež. Ďalší prídavok, Rome wasn’t built in a day. A nasledujú poďakovania sponzorom.
Opúšťam kotol. Vonku prekvapene zaznamenávam kyslík. Čakám na spásonosný trolejbus a z haly sa ozve ďalšia pieseň – Katka dáva opäť k dobru You had me. Potom ešte čosi. Trolejbus nechodí a ja mám po sluchu. Nevadí, stálo to za to. Teraz si len počkať, keď to odvysiela televízia.
Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008