Je rizikom spýtať sa niekoho, ako sa má. Najčastejšie totiž povie pravdu. A nejde len o ten tradičný slovenský zvyk, za nič na svete neuznať, že mi je vcelku dobre. Toť minule mi jeden známy na diaľku neprozreteľne položil tú ošemetnú otázku: „Ako sa máš?“ Popravde som odpísal: „Príšerne. Niečo na mňa lezie, cítim sa ako prepraté hovno a navyše mám pocit, že budem grcať ako šteňa.“ V tej chvíli som sa zarazil, pretože som si nebol istý, či používam v tomto prirovnaní to správne zviera. Nemá tam byť náhodou kôň? Mozog sa vzápätí naštartoval a začal z pamäti vyťahovať rozličné zvieracie frazeologické jednotky. A bolo to zaujímavé premýšľanie!
Najčastejšie totiž používame zvieracie frazeologizmy na základe ich reálnych či predpokladaných vlastností. Prirovnania potom operujú s tým, že líška (a takisto mačka) je falošná alebo prefíkaná, pes je oddaný a podriaďuje sa (zaobchádzať s niekým ako so psom), včela je pracovitá až do úmoru, osly sú hlúpe a rovnako ako barany tvrdohlavé. Proti takýmto klasifikáciam sa nedá nič robiť. Mám s tým svoje skúsenosti, viete, koľkokrát som už vysvetľoval, že hyeny na smrť uráža predstava, ktorú o nich majú ľudia? A čo úbohé svine?
Prirovnania a analógie ľudí k zvieratám sa pomerne často zakladajú aj na známych vzorcoch ich správania – niekto sa má ako prasa v žite, správa sa ako slon v porceláne, prípadne je cap záhradníkom, ak, pravda, nezaspí ako medveď. Ošípaná je vo všeobecnosti obľúbeným zdrojom rečových obratov – krváca ako podrezané prasa, niekto kvičí ako prasa na porážke.
Čo mi však spôsobuje skutočný úžas, sú prirovnania a idiómy, ktorých pôvod je nejasný a keď sa nad nimi bližšie zamyslíte, zistíte, že sú načisto absurdné. Napríklad keď sa niekto potí ako somár v kufri. Odhliadnuc od toho, že netuším, ako je to s potnými žľazami u oslov – komu by už napadlo zatvárať somára do kufra??? Alebo keď je niekto ožratý ako doga. Alkoholické zvyky psov sa od seba príliš nelíšia, čím si práve doga vyslúžila takýto biľag?
Rovnako nepochopiteľné je, ako niekto mohol prísť na to, že je adekvátne o niekom povedať „šťastný ako blcha„. Možno je to tým, že blšie skákanie považoval za prejav radosti. Ale čo s tým, keď niekto čuší ako voš pod chrastou? Veď tá predstava je negustiózna! Ako sa dostala voš pod chrastu? A keď tam zaschla, je prirodzené, že čuší. Aj keď taká voš ani mimo chrasty nie je príliš hlučný tvor…
Čo bolo dôvodom vzniku niektorých prirovnaní, sa už nanešťastie nedozvieme. Nikto sa totiž neprizná, že skúšal napchať somára do kufra. A čo vy? Zachytili ste vo vašom okolí nejaké ťažko pochopiteľné zvieracie obraty?
Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008