Dôchodca autobusový

Mestská hromadná doprava je neuveriteľne bohatým miestom prieskumu prírodovedcov. Okrem známych druhov, ako je napríklad plecniakovec vrtivý, sa tu nesmierne často vyskytuje závažný škodca – dôchodca autobusový.
Rozdiel oproti štandardnému dôchodcovi spočíva vo fascinujúco unifikovanom správaní. Dôchodca autobusový sa vo svojom prirodzenom prostredí, teda v prostriedku mestskej hromadnej dopravy, správa jeden ako druhý a veľmi zriedka sa stáva, že by sa ich prejavy líšili.

Tohto nebezpečného škodcu rozoznáme veľmi ľahko už pri nastupovaní. Postavia sa ku dverám príduvšieho autobusu a čakajú, kým cestujúci vystúpia. Zároveň im to však neumožňujú, stoja im v ceste, pretože sa panicky boja, že by mohol niekto nastúpiť skôr ako oni. Nebezpečnejšie jedince dokonca ani nečakajú na výstup, hneď sa začnú hrabať do autobusu a je im šumafuk, či niekto nevystupuje.

Hoci dôchodca je nezvyčajne čulý pri behu na autobus a veľmi agilne si počína aj pri nastupovaní, na sedavé druhy hneď po nástupe doľahne slabosť a za každú cenu sa snažia ukoristiť si miesto na sedenie. Pri jeho získavaní sú schopní počínať si agresívne a vyhodiť zo sedadla kohokoľvek, vrátane osôb so zlomeninami či matky s deťmi. Najväčší zálusk však majú na svojho prirodzeného nepriateľa, flegmatika pubertálneho, ktorý pokojne sedí a s prehľadom ignoruje roztrasených stojacich dôchodcov naokolo. Často sa dokonca útoku dôchodcov ubráni a sedadlo neopustí. Či už v tom boji podľahne alebo nie, už len svojou prítomnosťou odštartuje hlasové prejavy dôchodcov autobusových – pozri nižšie.

Sedavý druh dôchodcu je voľným okom nerozlíšiteľný od stojatých druhov, ktoré sú omnoho škodlivejšie. Poddruh dôchodkyňa taškofilná totiž, ako už jej názov napovedá, sa zaoberá predovšetkým pohodlím svojej batožiny. Spoznať ju ľahko, pretože aj v preplnenom autobuse stojí, zatiaľ čo jej taška spočíva na sedadle.

Problémové bývajú aj druhy dôchodkýň stojacich zanovitých. Poddruh mladica je schopný uraziť sa, keď jej niekto uvoľní miesto. Samu seba totiž nepovažuje za starú a odkázanú na také prejavy. Poddruh vystupujúca podobne odmieta všetky pokusy usadiť ju, pričom vydáva typický zvuk transkribovaný asi ako: „Ja hneď vystupujem.“ Pre stojaté druhy je typické, že si zvolia miesto pri dverách, pričom je im úplne jedno, koľkým ľuďom a ako dlho prekážajú pri nástupe a výstupe.

Sedavé druhy sú nesmierne komunikatívne a družné, najmä medzi sebou. Aj úplne neznámemu jedincovi sú schopní zverovať sa. Ich prejavy sú hlasné a zreteľne počuteľné v celom dopravnom prostriedku. Obmedzujú sa na niekoľko tematických okruhov:

1. „Kedysi bolo lepšie“, resp. „za našich čias také nebolo“
2. „Dnešná mládež je hrozná, nevychovaná, príp. hrozne nevychovaná“
3. neustále sa zvyšujúce ceny; pričom sa vzájomne informujú o akciách a lacnejšom tovare
4. choroby chronické i akútne; navzájom sa snažia jeden druhého tromfnúť
5. jedinci, ktorí sa poznajú, sa s gustom navzájom informujú o ďalších spoločných známych, ktorí v poslednom čase zomreli (aj v prípade, že dotyčný zosnulý mal osemdesiat rokov, ho označia za „mladého“, pričom ho poľutujú, že zomrel tak skoro – neprepočuteľný je zlomyseľný podtón, že dotyčný dôchodca, hoci aj starší, je ešte stále na tomto svete)

Práve v poslednom hlasovom prejave treba hľadať korene správania sa dôchodcu autobusového. Potreba dať najavo, že ešte stále je nažive a je na tomto svete. A keď sa s ním nedá rátať nijako inak, svet sa ním musí zaoberať na základe zatarasenia uličky v autobuse, alebo hlasných oznamov o úmrtiach známych.

Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008