Fóbie a úchylky naše každodenné: roztržitosť
Neustále nás presviedčajú, že ľudský mozog je najúžasnejším orgánom na tomto svete. Jeho aktivita nás vyčleňuje spomedzi zvierat ako čosi unikátne. Vďaka mozgu sa urodila všetka dobrá i zlá činnosť človeka na tejto planéte. Mozog dokáže prísť aj na úplne nepravdepodobný nápad. Tiež na oboch stranách spektra dobrého a zlého. Ale ľudia sú schopní trpieť aj duševnými chorobami, poruchami, prípadne výstrednosťami rôzneho kalibru. Ja som si najnovšie zmyslel, že chcem svoj mozog reorganizovať.
Dôvod je jasný: môj mozog by fungoval skvele, keby jeho jednotlivé časti dokázali spolupracovať. Nanešťastie, väčšinou sa im to nedarí. Výsledky sú potom krušné, pretože neurobím, čo spraviť mám, a čo je horšie, spravím niečo, o čom ani neviem.
Hoci to znie ako z príručky Ľahko a rýchlo k duševnej chorobe, nie je to také zlé, že by som po nociach chodil po temných uliciach a v stave nepríčetnosti páchal nekalé skutky. (Aspoň dúfam!!!) Problém skôr začína pri činnostiach, ktoré si vyžadujú absolútne minimum duševných schopností. Môj úslužný mozog túto potrebu redukuje na minimum. No a potom sa stane, že zúfalo hľadám veci, ktoré som bezmyšlienkovite kamsi odložil. Vôbec si totiž nepamätám, že som to spravil!
A tak nachádzam čiapku zavesenú na vešiaku, aj keď si nedokážem spomenúť, kedy som ju tam umiestnil. Cigarety sa vytrvalo objavujú vedľa mikrovlnky, aj keď ich zúfalo hľadám vo vreckách, netušiac, že som ich už doma vyložil. Toto je teda ten lepší prípad, pretože veci sa dostávajú na svoje miesto.
Horšie je, keď niečo spraviť zabudnem, čo pri mojej učebnicovej roztržitosti nie je vôbec niečo nezvyčajné. V tej chvíli vstupuje do hry môj mozog, ktorého jedna časť vie, že som niečo zabudol. Snaží sa to oznámiť tej menej inteligentnej časti, ktorá je však nanešťastie riadiacou zložkou. Výsledkom je nečakané hlboké znepokojenie, keď viem, že som niečo zabudol, ale netuším, čo vlastne.
Aj minule, idúc po tlačovke z parlamentu, som si spokojne sadol do trolejbusu, keď ma zrazu prepadol ten nepekný pocit, že čosi tu nesedí a niečo som niekde zabudol. Prehľadal som si vrecká, či mám všetky propriety, skontroloval som, či mám kabát, čiapku, rukavice a ostatné zvršky (nesmejte sa, raz som sa skutočne vybral do práce v papučiach!). Výsledok žiaden.
Zrazu mi zaplo a hrôzou som až vrástol do sedadla. Ja som zabudol napísať správu! Našťastie sa nič vážne nestalo a celkové meškanie bolo asi päť minút. Ale ten pocit, že zabúdam na takéto základné veci, bol hrozný.
Teraz už, dúfam, chápete, prečo chcem zreorganizovať svoj mozog. Bolo by fajn, keby tá jeho bystrejšia časť mala väčší dosah na riadenie mojej činnosti. Pretože raz sa stane, že zabudnem ísť do práce, a to si asi viete predstaviť, že pochvalu by som si nevyslúžil!
Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008