Sedemnásty november. To bol deň, kedy sa všetko zmenilo. Pri menej dramatickom pohľade by sme povedali, že vtedy sa začal definitívny koniec vlády komunistov. Teším sa, že si to pamätám. Myslím, že eufóriu konca roku 1989 nič len tak neprekoná. Paradoxne, je mi však trochu ľúto nasledujúcej generácie, ktorá už pomaly vyrastá do dospelosti, že nezažila – a už žiadna, dúfajme, nezažije – časy predtým. A nielen preto, že na rozdiel od nás nezažili ten prudký skok vo vývoji, keď sme raketovým tempom začali dobiehať vývoj okolitého sveta. Hlavne ma totiž mrzí, že poznajú iba jednu realitu, kým my čo starší už vieme svoje.
Sú to klasické spomienky. Pre tieto deťúrence je nepredstaviteľné, že by južné ovocie bolo nedostatkovým tovarom. Nekrepovaný toaletný papier je pre nich rovnako absurdná myšlienka ako korčule, ktoré nemajú kolieska v jednom rade. Nepochopia, ako by ich niekto mohol uväzniť vnútri štátu a nemohli napríklad ísť robiť au pair do Ameriky.
Vyrastali v záplave bárbin, svietiacich a hučiacich plastových hračiek. Chŕlili ich na ne ich vlastní rodičia, nadšení, že im môžu dať to, čo sami nikdy nemali. Nová generácia vníma svet v zajatí dostatku až prežierania sa. A tým nemyslím len detičky zbohatlíkov. Okrem skutočne biednych ľudí z hladových dolín sa nemôžu dnešné deti na nič sťažovať.
Čo nám teda vyrastá z týchto nakŕmených a spokojných lariev? Máme tu budúcich schopných a aktívnych pracantov, čo okúsia napríklad prácu v zahraničí. Do kravát pomaly dorastajú budúci adepti na infarkt, nadčasujúci v práci na svojich pozíciách s anglickým názvom. Do krčiem už nazerajú budúci loseri, ktorí majú veľké sny a reči, ale nie sú schopní ničoho a končia nad pivom s presvedčením, že svet sa proti nim spikol. Vlásky si češú budúce blondínky, ktoré sa budú prevážať v terénnych autiskách na miesta, kde ich citlivý radar zachytí boháčov. Futbalovú loptu preháňajú chalani, ktorí o pár rokov skončia s guľkou v hlave, po tom, ako sami už pár ľudí nakŕmili olovom. Popri díleroch prechádzajú detičky z materskej školy v dvojstupe a o pár rôčkov sa s ním spoznajú znova…
Dívam sa na to a potichu som vďačný za 17. november. Vďaka nemu poznám aj inú realitu a viem, že sa z tejto nezbláznim. Mohlo byť aj horšie. Omnoho.
Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008