ČSS 2.1: Vkusná diéta idolov

Je zaujímavé, že v podstate sa semifinálové a finálové kolá Česko Slovenskej Superstar až tak neodlišujú. Trochu sa pomenil spôsob vyraďovania a už sa neprihliada na národnosť a pohlavie vypadávajúceho. Pribudli samozrejme tematické zadania kôl, ale ako to už býva v úvodnom kole, zloženie je také pestré, akoby to ani žiadna téma nebola. Len Tina je z kola na kolo smutnejšia a nedokáže ju rozveseliť ani tvrdohlavosť, s akou jej Leoš hovorí Tííína. Uhm, no dobre, mne keby potvoril meno, asi mi to tiež nebude pripadať veľmi vtipné.

 

Finálová dvanástka samozrejme naspievala spoločnú pieseň, ktorou nás bude oblažovať týždeň čo týždeň. Aj na ňu už musí byť manuál z centrály Freemantlu. Stavím sa, že jej charakteristika je: hymnická, vznosná, na jedno použitie. Hoci má tento rok o niečo zrozumiteľnejší text, stále mi pripadá nesmierne dlhá. Ale nesmierne. Čo už, pár týždňov pretrpíme a potom ju už nikdy nebudeme počuť.

Veľmi som bol zvedavý na súťaž Hlod týždňa a kto mu bude dominovať, keď tu Adelu nemáme. Pochlapili sa najmä Gábina Osvaldová a Tina (ehm, pochlapili…). Porotkyňa sa nadchla Lukášom Adamcom tak, že „Po vás už může přijít akorát Godzilla.“ Nebohú Klaudiu, ktorú snáď aj reflektory vypískali, ušetrila ďalšieho komentára, i keď s odôvodnením „Není nutno kousat mrtvýho do nosu.“ Amen. Tina si neodpustila bulvárom slastne prežúvaný vzťah-nevzťah Alžbětky a Michala: „Vy ste si spojili postele s Mončou, plno plyšákov… Kam dáš Šepsa?“ Obvinenie z falošného spevu zachraňovala tvrdením: „Falošná je in, ja som v skutočnosti beloška.„

Samozrejme, bez nominácie nemohol ostať ani Pali Habera, ktorý nám predostrel víziu Šepsovej budúcnosti na Jamajke: „A raz ráno, keď si nedáš svoju obľúbenú cigaretu, zistíš, že si sa oženil s jamajskou ženou a budeš dojiť a spievať si vemeno cry.“ Toľko k Michalovej angličtine. Trofej si však odnáša moderátorka, ktorá sondovala u ktorejsi speváčky jej vkus na chlapov a po zložitej odpovedi si len tak povzdychla: „Nám, popovým speváčkam, stačia pokerkovaní hajzli.„

Keď sa tak na to pozerám… Nuž, Hlod týždňa bude tuším tento rok nie až takou zábavnou súťažou, ako sme boli zvyknutí.

Diétne idoly

Tucet finalistov nám teda predstavil svoje verzie známych či menej známych pesničiek svojich idolov. Zažili sme tri dobré vystúpenia, dve príšerné a zvyšok bol vkusný, viacmenej podarený, ale… diétny. Moje poznámky k jednotlivým výkonom sa na seba znepokojivo podobali: Fajn, ale neveľmi zaujímavé. Väčšina vystúpení bola pozerateľná aj počúvateľná, ale jednoducho nezapamätateľná.

Lukáš Adamec (Lenny Kravitz – Are U gonna go my way) – Vystúpenie Lukáš poňal energicky, spev OK, ale asi potrebujem väčší televízor, aby ma to nejako chytilo.  Stále mi to nejako pripadalo, že to nebolo ono. Pravdu povediac, netuším, čo by som mal vlastne chcieť.

Monika Povýšilová (Christina Aguilera – Beautiful) – Monika sa priznala, že je prirodzená blondína, čo bol šok na štrnástu. Možno to bola chyba, viď výsledok. V pesničke samotnej mi chýbal výraz, naliehavosť, čosi, čo by ma zaujalo. Bolo to pekné, ale nie silné – a táto pesnička si vyžaduje, aby v nej bolo čosi silné. Ale teda na vypadnutie to nebolo.

Klaudia Pappová (Alicia Keys – Doesn’t mean anything) – Klaudia mumlala ako nevrlý zombie a ešte k tomu falošne. Návrat divej svine v plnej sile. Au. Au. Au.

Martin Kurc (Seal – Crazy) – Pripadlo mi to akési neusporiadané a spievať po Sealovi nie je práve jednoduché. Pôsobilo to trochu neisto, akoby to Martin nestíhal nacvičiť.

Simona Fecková (Elena Paparizou – My number one) – Vyjsť na javisko s neznámou pesničkou (ak len nie ste pomätený fanúšik Eurovízie) je sakramentský risk, ale Simone sa to vyplatilo. Jednoduchá tanečná vec na hranici dobrého vkusu vypálila napodiv lepšie ako ťažké pecky, ktorými skúšali zabodovať predchádzajúci aj nasledujúci speváci.

Martin Harich (Robbie Williams – Come undone) – Piskot kačičiek (Leošom operatívne premenovaných na Sedemnásť blondín pod javiskom) rozbíjal repráky. Pesnička opäť vkusná, dobre zaspievaná, ale nijako zvlášť zaujímavá.

Alžběta Kolečkářová (Janis Joplin – Cry baby) – Aha, áno, TOTO mi chýbalo u všetkých ostatných. Alžběta vyzerala a znela viac spevácky ešte aj pri recitatíve. Nenechala sa strhnúť do vrešťania, ale spievala ako odušu a vymietla javisko so všetkými ostatnými.

Petr Ševčík (Ewan McGregor – Come what may) – Uh… Nie, ten účes á lá šmajdakýbeľ bol totálny omyl. Ani tá pesnička nebola práve zásah do čierneho. Petr nebol až taký katastrofálny, ale stačilo to na rozčúlenie poroty, ktorej dve ženské členky ho dokonca nominovali na vyhodenie. Bolo by inak dosť blbé, keby sa nechal ostrihať a vzápätí vypadol.

Gabriela Gunčíková (Pink – U and your hand) – A sme tam, kde sme boli. Fajn, pekné, podarené, nevzrušujúce. Márne má Gabriela super hlas, márne má pesničku od Pink – teraz, 24 hodín po jej prednese, si z nej nepamätám vôbec nič. Akoby nikdy nebola.

Matej Piňák (Jamiroquai – Virtual Insanity) – Bol som veľmi zvedavý, ako toto dopadne, pretože moja predstavivosť jednoducho zlyhala. Prekvapenie z toho bolo príjemné, i keď trochu udýchané – neviem si predstaviť, ako to ktokoľvek zaspieva naživo.

Celeste Buckingham (Joss Stone – You had me) – Nesúhlasím s porotou, výber tejto piesne bol veľmi, veľmi vedľa. Aj keď dokážem zabudnúť na Joss Stone, aj na Katku Koščovú v prvom ročníku SHS… Ale toto bola Katastrofa večera. Zlý výber, falošný spev, neprirodzený, teatrálny pohyb na javisku – tam bolo zle úplne všetko.

Michal Šeps (Bob Marley – No woman no cry) – Bol niekto výberom prekvapený? Nie. Bol niekto prekvapený niečím iným? Jazyk vzdialene podobný angličtine, prejav zhulenejší než zhulený, nuž ale aspoň to bolo vtipné. Prekvapil niekoho postup ďalej? Sedemnásť blondín pod javiskom určite nie.

A dve idú z kola von

Porota má tento rok zaujímavú právomoc – jeden jediný raz v celom finále môže podržať v hre vypadnuvšieho súťažiaceho. Aj na tom sa musia zhodnúť traja z kvarteta. Ak sa záchranná operácia nepodarí, porota si aj tak môže do konca súťaže len krútiť palcom na nohe. A ak sa vojaka Ryana spasiť podarí, nemusí to byť na dlho – o ďalší týždeň totiž vypadnú dvaja.

Podobne ako tento týždeň. Porota svoje záchranné kompetencie nevyužila, a tak sa domov pobrala okrem všeobecne odsúdenej Klaudie Pappovej aj Monika Povýšilová. Nebolo to príliš prekvapivé, ale ani celkom zaslúžené. V pamäti tak aspoň ostane jej semifinálové „Stay in my arse.“

Klaudiin záverečný prejav pôsobil ako ďakovná reč za Oscara v krematóriu. Až po mojom treťom výkriku „Choď už!“ sa konečne pobrala, i keď s temnou vyhrážkou, že jej pôsobenie v hudbe týmto nekončí. Dosť ma tým znervóznila.

Na budúci týždeň bude opäť také tematicko-netematické kolo, keď sa súťažiaci budú musieť popasovať so slovenčinou alebo češtinou. To bude zaujímavá výzva pre Celeste, ktorá buď hanebne skončí, alebo vypadne ďalšia jej spolubývajúca. Ďalej môžeme čakať, aké české reggae vytiahne Michal (zívam od nudy už v predstihu), či sa Petr po minulotýždňovom prepadáku spamätá a či niektorý zo súťažiacich prekročí svoj tieň, aby aspoň bolo o čom písať.