Musím si sebakriticky priznať, že hoci mám zdravotníctvo na programe každého dňa, moje znalosti sú zväčša teoretické, týkajúce sa všeličoho, len nie praktickej stránky.
Na jednej strane je to dobre – v nemocnici som bol naposledy v pozícii pacienta, keď som sa narodil, aj to len tak pro forma. Ani len novorodeneckú žltačku som nedostal, tak ma na tretí deň šupli domov.
Návštevu pohotovosti som si síce absolvoval čoby pacient nedávno, ale s výsledkom som bol taký spokojný, že mi ani nenapadlo si myslieť, že to nie je až taký obyčajný stav.
Ako človek, čo je doma v zdravotníctve, som bol logickou a prvou voľbou, keď sa môj kamarát Peter vyrýpal na schodoch a ľavý ukazovák začal meniť rozmery aj farbu. „Máš to zlomené. Smer špitál!“ nariadil som kategoricky, keďže už bolo po pracovnom čase.
Chaos, stres, panika
Ak máte úraz alebo čosi podobné, s čím vám na pohotovosti nepomôžu, vyhľadáte najbližšiu nemocnicu. V našom prípade to bolo pracovisko fakultnej nemocnice v Ružinove. Na naše mierne prekvapenie nás chlapík na vrátnici neodoslal na chirurgickú ambulanciu, ktorá by logicky mala fungovať, ale na všeobecnú príjmovú ambulanciu. Nuž dobre.
Pridali sme sa teda k hŕstke podobne postihnutých na chodbe. A začalo strastiplné čakanie. Ružinovský príjem je totiž skutočne centrálny, takže prednosť majú pacienti privezení sanitkou. Vrátane agresívneho opilca, ktorému sa personál musel vyhrážať políciou. To všetko sme počuli cez dvere. A to boli tiež jediné informácie, ktorých sme sa dočkali.
Organizácia žiadna, o pacientov na chodbe nikto ani len pohľadom nezavadil, nikto s nimi nekomunikoval. Na dvere klopali vystresovaní príbuzní, ktorým hlásili, že ich blízki sa dostali do špitála, a vypytovali sa, kde ich vlastne nájdu.
Po hodine čakania sa situácia na chodbe nijako nezmenila, donútra sa neprebojoval nikto. Jeden z pacientov už stratil trpezlivosť a dobyl sa dnu. Vyletel ako raketa, sprevádzaný vreskotom lekárky, že ona má teraz troch pacientov naraz.
„Ako dlho čakáte?“ overuje si Peter u chlapíka so zranenou nohou.
„Asi dve hodiny,“ dostane rezignovanú odpoveď. Vonku pristáva sanitka. „A dosť. Kým tu budeme čakať, tá zlomenina ti aj zrastie,“ vstávam.
Nemilosrdní
Fialový prst nie je takou vážnou udalosťou, aby sme sa nemohli presunúť inam. Odhadujem, že nemocnica Milosrdných bratov je umiestnená tak nešikovne, že sanitky sa asi nejdú pretrhnúť, aby tam dovážali zranených a akútne chorých. Môj odhad sa potvrdí. Vestibul zíva prázdnotou a chirurgická ambulancia je hneď poruke.
Ale háčik sa nájde. Muž v bielom, čo okupuje recepciu (nevedno, či je to administratívna sila, sanitár, lekár, miestny zlý duch alebo upratovač), sa pýta na bydlisko. Keď zistí, že pacient nie je z okresu Bratislava-vidiek, posiela ho do štátnej nemocnice. A to mi už stúpa tlak. Beriem telefón a na vyšších miestach si overujem, či sa náhodou zákon nezmenil a stále platí slobodná voľba lekára a jeho povinnosť poskytnúť akútnu zdravotnú starostlivosť bez ohľadu na čokoľvek.
Zlý duch si všimne môj vražedný výraz a telefón a prichádza s novou informáciou. Nezmeneným arogantným tónom oznamuje, že chirurg operuje a môžeme ho počkať, ale to bude na dlho. Veľmi mu záleží na tom, aby sme povedali, či budeme čakať, alebo odtiahneme do inej nemocnice. Trpezlivosť je preč, ideme do štátnej.
Do tretice všetko dobré
Fakultná nemocnica na Mickiewiczovej nemá dobrú povesť, zrejme kvôli svojmu neústupne pestovanému imidžu zrúcaniny, do ktorej sa ešte aj potkany sťahujú len v prípade sociálnej núdze. Pacienti ju neobliehajú, sanitky sem nevozia ľudí. To nám hrá do karát.
Teta na informáciách nás nasmeruje do pokladne po šesťdesiatkorunový poplatok za pohotovosť, pokladníčka nás skasne a môžeme sa vybrať rovno k chirurgickej ambulancii.
Kde nasleduje čakanie. A čakanie. A čakanie. Vnútri hrkocú nástroje, ozývajú sa hlasy. Ale pacienta nemajú. Po zaklopaní sa na pacienta personál pozrie a odošle ho na röntgen. Ten je, prosím, hotový do desiatich minút! Niečo také expresné som teda ešte nezažil.
Nasleduje ďalšie čakanie pred prázdnou ordináciou, keďže sa intenzívne hľadá stratený lekár. Napokon prichádza, milý, ústretový. A s dobrou správou: nie je to zlomené, iba škaredo narazené. Zafačovanie, poučenie, odchod.
Záverečné poznatky:
Ak by som mal zhrnúť návštevu troch nemocníc, môžem svoje poznatky rozdeliť do niekoľkých bodov. Ide o generalizáciu, ktorá nie je stopercentná, keďže nakoniec sme sa ošetrenia dočkali.
- Zdravotnícky personál nevidí pacienta, ale prácu. Všetky tie razantné zdravotné sestry, nervózne lekárky a zlí duchovia sa pohybujú vo svojom svete, kde každý človek je len prípad. V lepšom prípade sú k vám ľahostajní. V horšom na vás nakričia.
- Organizácia je nulová. Pacoši čakajú natisnutí v chodbe, nevediac, čo s nimi bude. Nevedia, na koho sa majú obrátiť, čakajú, ako teľce na porážku. Ak sa ozvú, trest ich neminie. Zdravotnícky personál je len defilé anonymných neprívetivých tvárí.
- Personálne obsadenie je nedostatočné. Jediná posádka má zvládnuť urgentné stavy privážané sanitkou, čakajúcich ľudí a ešte podávať informácie príbuzným. O bezpečnosti škoda hovoriť – sanitka privezie agresívneho opilca a ak ho nezvládnu, pokojne môže zdemolovať ambulanciu a niekomu ublížiť.
Niečo z toho je samozrejme o peniazoch. Ale mnoho ďalších vecí jednoducho o ľuďoch. Viem si živo predstaviť, ako budem počúvať, prečo sa podmienky zlepšiť nedajú. A viem, ako sa zlepšiť dajú. Na začiatok by stačila ochota zbaviť sa prevádzkovej slepoty a pozrieť sa na vec zvonka.
Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008