Fóbie a úchylky naše každodenné: Strach zo zmeškania
Tvrdý autopsychotréning je vecou, ktorá ma drží v stave ešte ako-tak prijateľnom pre fungovanie v spoločnosti. Ešte šťastie, že nie som jediný, čo trpí panickým strachom, že zmešká vlak, lietadlo, a tak ďalej. Dokonca môžem smelo povedať, že som na tom ešte celkom dobre, pretože sú prípady, pri ktorých si ešte aj ja ťukám na čelo.
Ako to funguje: obeť trpiaca týmto syndrómom je schopná vyraziť na dohodnutú schôdzku alebo dopravný prostriedok skôr, ako normálnym ľuďom vôbec napadne, že by sa už mali baliť. Pre neznalých je to možno vtipné, ale neviete si predstaviť tú hroznú úzkosť, ktorú postihnutý prežíva.
Ľahšie prípady, ako som ja, sa snažia byť všade aspoň o desať minút skôr. Niekedy to napodiv pomáha pretože tak človek získa časovú rezervu a tá sa zíde pre nepredvídateľné prekážky, ako je dopravná zápcha, štrajkujúca hromadná doprava a podobne. Pomoc pre tieto prípady je jednoduchá – uistite sa, že svet nezastane, keď prídete na poslednú chvíľu. Ba dokonca si môžete dovoliť meškať. Znie to síce kacírsky, ale napodiv je to pravda.
Ťažšie postihnutí, ktorí by už mali vyhľadať odbornú pomoc, sú schopní prísť na určené miesto o hodinu skôr a pritom sa ponáhľať. Veru, sú aj takí.
Ako však určite viete, sú aj prípady presne opačného postihnutia. Takí ľudia totiž nedokážu nikdy a nikam prísť načas. Tento jav občas hraničí s paranormálnymi javmi. Dotyčný človek totiž môže vyraziť načas, ale nikdy včas nedorazí. Vskutku, mám kamaráta, pre ktorého nie je hodinové meškanie ničím výnimočným. Viete si predstaviť, ako to vyzerá, keď si my dvaja dáme niekde zraz? Ja tam stepujem o desať minút skôr a hodinové čakanie mi spríjemňujú hovory s meškajúcim, ktorý ma uisťuje, že je „už na ceste“.
Nedá sa robiť nič iné, len potichu strpieť, že skrátka to inak nebude a ľudia sme rôzni.
Ale pre istotu: na stretnutie so mnou sa neopovážte meškať viac ako desať minút!!!
Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008