Eufória, ovácie, chvály, potlesky… Takto vyzeral deviaty finálový večer SHS. A zaslúžene, treba povedať. Spievajúci finalisti súťaže dupli na plyn a konečne neboli moderátori tou absolútne najzábavnejšou a najvýraznejšou súčasťou večera. Pritom skutočne nemožno povedať, že by boli mimo formy, naopak. Rovno poviem, že titul Hlod týždňa neudeľujem, dúfam, že si v komentároch pospomínate na to najlepšie, čo odznelo. Odporúčam výrok božského Laca Lučeniča v záverečnej talkshow, kedy chvály na Ivana zavŕšil: A čo by sme ešte povedali, keby sme ho počuli!
Čo sa vizuálneho zážitku týka, myslím, že ďaleko v histórii i v budúcnosti nenájdeme nič, čo by tromflo moderátorov, opekajúcich si klobásku nad sviečkami (Pyco: Fuj, mŕtve zviera!). A tiež by sme márne hľadali čosi také, ako bola ich pesnička o prestávke či ováciách počas rekapitulácie relácie. Človek by skoro uveril, že sú obaja hluchí ako poleno.
Kolo Unplugged, čiže akustické, bolo až nečakane podarené. Najmä po tých pár skutočne rozpačitých večeroch, čo sme mali tú česť zažiť. Ale podarilo sa. Moderátori a režisér mali ťažkú úlohu, ako tematicky poňať večer. Napokon to vyriešili najsprofanovanejšie otázky novinárov a tradičné nečakanosti, ako už spomínaná safaládka. Ale vráťme sa k tomu spevu…
Trio malých černoškov ráno chlebík krája…
Ivan Štroffek: Don’t look back in anger – Už mi teda veríte, že spieva falošne, keď to aj všepočujúca porota povedala? „Mierne nedokonalé“ bol podľa mňa zbytočný eufemizmus. Štroffek a Oasis si nesadli, viac sa k tomu asi dodať nedá.
Mária Bundová: Another Day in Paradise – No, pochvala sa tentoraz nekoná. A to bezvýhradne súhlasím s hodnotením poroty o osobitosti Márie, jej farbe hlasu, hudobnom sluchu a prejave. Táto pieseň má však aj ďalší rozmer, a to text. Ono je to totiž smutná pesnička a Mária si to pekne odnôtila, ale bez onoho negatívneho podtónu, ktorý mi tam v tomto prípade chýbal.
Peter Cmorík: Hotel California – Zaujímavé, že som presne vedel, ako bude znieť Peter v tejto pesničke. A on znel presne tak. Teda žiadne prekvapenie. A Peter si môže oddýchnuť – keby sa tento pocit rozmohol v širokej verejnosti, prišiel by o hlasy. Možno je príliš dobrý, aby mohol ešte niečím prekvapiť.
Ivan Štroffek: Come As You Are – Štroffek, Nirvana a sláčiky – človek by povedal, že SHS vyprodukuje čosi bizarné. A ajhľa, ono to padlo echtovne ako Kurt Cobain do rakvy. Nemám čo vyčítať. V tomto prípade je skutočne jedno, či to zaspieval presne podľa nôt alebo nie.
Mária Bundová: The Real Thing – Už som tŕpol, či náhodou Mária nemá nejaký extra zlý deň, ale našťastie nemala. Išla naplno, zapojila všetky svoje energetické vyžarovače, v zatemnenej sále Incheby z ničoho nič vyšlo slniečko a moderátori tancovali. Potrebujete niečo viac? Ja nie.
Peter Cmorík: Nothing Else Matters – Metalická hitovka sa zdala byť dobrým výberom, no opak bol pravdou. Priznávam, že chyba je jednoznačne na mojej strane – v ušiach mi stále znel Hetfieldov drsný, surový hlas produkujúci jedinečný zážitok, ktorý z tejto pesničky urobil hit. Petrova interpretácia sa mi jednoducho nepáčila.
Ivan Štroffek: Chci zas v tobě spát – Ja si snáď toho Ivana nakoniec obľúbim či čo… V tejto pesničke sa moderoval, forma neprevážila obsah, moje uši neprotestovali, ale zaujato počúvali a bolo im dobre. Hoci si to určite nebudem púšťať stále dokola, opäť raz nemám námietok. Možno len k nepodarenej češtine…
Mária Bundová: Black Horse & The Cherry Tree – Fíha, tak toto bola pecka, ktorá temperamentom a energiou tromfla asi väčšinu z toho, čo sme v celom tomto ročníku videli. Prirovnal by som ten pocit nečakaného zážitku k vlaňajšiemu vystúpeniu Katky Koščovej – zhodou okolností tiež v predposlednom kole, keď odrovnala Národné tenisové centrum swingovou Sing, sing, sing. Toto bolo podobné, skvele zaspievané, dokonale precítené, speváčka akoby vyrástla priamo z orchestra. Paráda!
Peter Cmorík: Soldier of Fortune – Pesnička, v ktorej ma nič nerušilo a nič ma neblokovalo. Peter sa opäť predviedol, no akosi mi to znelo ako oddychovka na koncerte medzi dvoma vypaľovačkami. Možno je problém v tom, že Mária aj Ivan mali slušnú šancu vypadnúť a dali do svojich vystúpení to najlepšie, čo v nich je. Peter išiel vo svojom štandarde, ktorý je akokoľvek vynikajúci, už neprekvapí. A to ani spodnou hrudnou rezonanciou, ktorú by drvivá väčšina divákov vrátane mňa nespoznala, ani keby ich práve postihla…
…jeden z nich sa dorezal, ostali len dvaja.
Hoci väčšina analytikov dávala väčšie šance na postup Ivanovi, napokon zostal pred bránami finále. Síce ma teší, že postúpila Mária, treba uznať: Ivan sa so svojím pôsobením v súťaži rozlúčil viac ako dôstojne. Keby postúpil, ani by som protestovať nemohol. Ale realita bola iná, od kábla ho diváci defitívne odrezali.
Moderátori vzali predposledné vyraďovanie takmer hororovým štýlom – trojica mala zaviazané oči a moderátori nechali postúpiť troch imaginárnych finalistov, kým sa skutočne rozhodlo. Šoková terapia mimochodom postihla aj Adelu, keď ju nečakane pred rozhovorom s Tomášom Bezdedom Pyco zákerne nechal na pódiu samu. Samozrejme, Adela si poradila aj s týmto. Aj pusa bola.
Tak, a máme to. Finálová dvojica je známa. Peter a Mária sa pobijú o titul druhej slovenskej Superstar. A hoci sa zdá, že Cmoro to má isté, nikdy nehovorme nikdy. Napokon, Márii nikto nepredpovedal, že by vo finálovej trojici porazila sedemtisícovým rozdielom hlasov Štroffeka…
Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008