Fóbie a úchylky naše každodenné: Strach z davov
Pamätám si to s hrozivou presnosťou, akoby to bol bohvieaký traumatický zážitok… Ako čerstvý stredoškolák som si na zastávke autobusu Gaštanový hájik sebavedome zrátal, že autobus číslo 109 je ten, čo ma odvezie ku škole. Dotyčný spoj zabrzdil, otvoril dvere… A ja som ostal stáť ako soľný stĺp, neschopný sa pohnúť. Vnútri totiž stáli ľudia natlačení na seba v takej miere, že to môj mozog takmer odmietal vzať na vedomie. Držali sa každého a všetkého, stlačení k sebe spôsobom, ktorý by určite inšpiroval výrobcov sardiniek.
Zo zlisovanej masy sa oddelilo pár jednotlivcov, ktorí sa predrali von. Ich miesta však vzápätí zaujal dvojnásobný počet nastupujúcich. Cestujúci zjavne porušili fyzikálny zákon o nestlačiteľnosti pevnej látky. Znútra sa ozvalo jajkanie a úpenie. Autobus vydal hrozivé zazvonenie a dvere sa s námahou zavreli. Vozidlo odfrčalo zo zastávky – a ja som na nej ostal stáť.
Neviem, či ste niekedy zažili, aby vám nohy ostali stáť. Žiadne vedomé príkazy nepomáhali, moje nohy skrátka ostali vrastené do asfaltu a odmietli sa pohnúť. Až keď nehrozilo, že vnesú telo medzi ľudí, uvolili sa pohnúť a odtransportovať ho na zastávku električky. Akosi som mal šťastie, prišla síce plná, nie však natrieskaná a mohol som sa odviezť do Krasňan.
Počas pár nasledujúcich týždňov som radšej chodil tie dva či tri kilometre do školy pešo. Veľmi rýchlo som si však uvedomil, že pokiaľ chcem v Bratislave prežiť, nemôže to byť trvalé riešenie. A tak opäť nastúpil tvrdý tréning s postupnou imunizáciou. Úspech bol čiastočný: vo väčšine prípadov sa mi podarí dostať sa do prostriedku MHD bez problémov. Odporu k davom na ulici sa mi však zbaviť nepodarilo.
Niektorí ľudia sú skrátka na svoj osobný priestor citlivejší ako druhí a pri uzavretí do davu chytajú paniku. Má to svoje výhody – nehrozí im komplex stáda. 🙂
Z davu sa ešte dá ako-tak vymotať, aj preplneným autobusom vyhnúť. Horšie je to však s ľuďmi, ktorí pri rozhovoroch pociťujú intenzívnu túžbu sa svojho náprotivku dotýkať – búchať po pleci, chytať za rameno, klopkať po nohe. Už dôverné nakláňanie mi je nepríjemné, a keď ma niekto začne ťapkať, to už mám chuť vyliezť na stenu. Nechápem, ako to, že nevidia moju odmietavú reakciu, necítia podvedome napnuté svalstvo…
Preto úprimná prosba ťapkáčom: neobchytkávajte ľudí pri rozhovore! Okrem toho, že je to neslušné, niektorým to môže vadiť viac, ako si myslíte!
Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008