Témou nedeľného večera boli slzy v obrovských množstvách a neúmerné naťahovanie prenosu… Aha, vlastne nie, témou boli hudobné legendy – chvíľu som musel premýšľať, čo pod tým dramaturgovia mysleli. Samostatne som na to ani neprišiel, musel som si počkať, s čím sa to zvyšní finalisti predvedú.
Napokon z tej záhady vyšlo to, že pôvodný interpret predvedenej piesne musel byť legendou, dlhoročným spevákom, ktorému už miesto v hudobnej histórii nik nevezme.
Na úvod nám dievčatá predviedli Abbu aj v dobovo príslušných overaloch a konečne na nás dýchla spomienka na strašlivé bizarnosti, ktorých sme boli svedkom vlani. Tým chcem povedať – Křováková spieva Abbu? Svet sa rúti do záhuby. Pánska polovica finalistov sa nenechala zahanbiť a odpálili vo veľkom štýle Beatles a teda bavili ma viac, aj keď nemali premyslenú choreografiu v štýle vľavo bok.
Legendy:
Adam Kukačka – Karel Gott: Lady Carneval – Adamovi opäť na javisko vyslali chatrne odeté devy. Zjavne ho to motivuje. Ale mohol by si dať pozor na tie vydychované konce slov. Už minule ho na to porotcovia upozorňovali, a nepoučil sa. Dosť to ťahalo uši. Ale inak to bolo zábavné, a najmä si to Adam strihol po svojom a nesnažil sa šplhať za originálom. To by naozaj nemuselo dopadnúť dobre.
Tereza Mandzáková – Robbie Williams: Angels – Toto sme už párkrát v rôznych reinkarnáciách Superstar mali, tuším. Avšak prvý raz so sypaním peria speváčke na hlavu. Vďaka svojmu našuchorenému účesu po skončení vystúpenia vyzerala, akoby sa zúčastnila hromadnej bitky v kuríne. Spev bol milý, ale predstavoval by som si, že sa do toho viac oprie, trochu dá zabrať hlasivkám, trochu to precíti.
Martin Šafařík – Bon Jovi: You Give Love a Bad Name – Bolo zaujímavé počuť v tejto pesničke niečo iné ako kozí hlások Jona Bon Joviho. Znelo to trochu zvláštne, lebo toto sa Šafovi veľmi nehodilo. Aj porota bola z jeho výkonu v rozpakoch a z ich siahodlhého hodnotenia tuším nikto nepochopil nič. Vrátane ich samotných. Nebolo to vyslovene zlé, ale niečo tam škrípalo, nesedelo.
Kristína Debnárová – Cher: Believe – Tu nastalo prekvapenie večera, pretože namiesto počítačom skreslenej obstarožnej divy nám Kristína trochu zvláštnou angličtinou naservírovala čosi emotívne, jemné a krehké. Nie je to práve moja šálka kávy, ale celkom chápem, prečo zbavila porotcov slov a Ewu ešte aj rozplakala.
Jaroslav Smejkal – The Police: Every Breath you Take – Viete čo, pozrite si niekde na nete jeho vystúpenie a názor si urobte sami. Už ma nebaví stále sa opakovať.
Sabina Křováková – Queen: Show Must Go On – Duo Sabina & kvíliaca gitara nám dalo pozoruhodný zážitok. Sabča vyzerala ako pomätená rocková veštica Kasandra a bolo to veľmi pôsobivé. Tak mi napadlo, že ona je fakt z iného sveta – okolo nej tie decká predýchavajú popularitu a už sa vidia na svetových pódiách, zatiaľ čo Křováková dumá, že teraz by za vystúpenie dostala viac pív.
Veronika Stýblová – Marika Gombitová: Vyznanie – Toto je zrejme najošemetnejšia pesnička storočia. Už mnohé si na nej zuby vylámali. Ono totiž na jej zaspievanie nestačí veľký rozsah a pozícia rezidentnej sirény v Superstar. Pretože to potom dopadne presne tak: ako poplašná siréna. Veronika síce poctivo odjačala príslušné tóny, ale v konečnom dôsledku zaostala napríklad za Terezou, ktorá má oproti nej polovičný rozsah aj silu hlasu.
Štefan Pčelár – Pink Floyd: Wish You Were Here – Pekné, slušné, neurážlivé, čo je však už trochu problém, pretože z toho vyšla celkom nuda. Fakt o tom nemám čo viac napísať.
A naťahujemeeeeee…
Prenos sa naťahoval neuveriteľne, dokonca až tak, že ešte počas súťažnej časti odznela hymna. Pri tej príležitosti som si ju opäť vypočul – ten text nedáva absolútne žiaden zmysel. Vyzerá to, ako keby si niekto zobral slovník a nahádzal jednotlivé slová dokopy tak, aby sa aspoň zhruba rýmovali a vyzerali ako text. Ibaže v skutočnosti to nemá hlavu, pätu, ani nič medzi tým.
V rámci toho úmorného predlžovania sme si v rámci nezaujímavých dokrútok užili aj špeciálny segment o tom, ako randia Tereza so Šafom. Jediné, čo stálo za zmienku, bol následný záber na zúfalú Ewu, ktorá si nad toľkou mladosťou búchala hlavu o stôl.
A naťahujeme ďalej… Mdlé rozhovory bez akejkoľvek hodnoty, čo i len zábavnej. Poďme radšej k špeciálnym oceneniam.
Špeciálne ceny:
- Máme opäť Katastrofu večera: Zorkin účes. Skvostne zdôraznil, ehm, všetky mierne nedostatky na jej tvári.
- Hlod večera: Tereza na otázku, čo by Šafovi urobila na romantickú večeru: „Hemendex.“
- Cenu za najodvecnejší komentár získava Ondřej Soukup, ktorý prehováral neborku Stýblovú, aby si prestala hovoriť „Verča“.
- Cena za odolnosť voči zubu času: Petr Janda. Aj keď mu trochu vypadol text, ale:
- Titul Sklerotik večera putuje Zorke, ktorá zabudla zastaviť hlasovanie, kým začala vyzvedať, koho by porotcovia poslali domov.
Emócie!
Opakovať sa už nebudem musieť, lebo zjavne viacero ľudí nemalo na Jarda zodpovedajúcu reakciu. A tak sa Jaroslav Smejkal rozlúčil so súťažou v zrejme najemotívnejšom vypadnutí, aké si pamätám. Zosypali sa Šafo aj Tereza a Ewa plakala, ako keby namiesto vypadnutia z televíznej súťaže Jarda postihla smrteľná choroba.
Aj Zorka sa namiesto moderovania venovala revaniu – a predpokladám, že si to ešte zopakuje, keď moderátorom nasolia pokutu za to, že neobdarovali vypadnutého sponzorskými slúchadlami.
Ach, emócie! Slzy ronili hádam všetci okrem Juraška – myslime si o ňom, čo chceme, ale odo mňa má bod za profesionalitu. Už sme zažili aj emotívne reakcie moderátorov, ale ešte žiaden z nich sa tak dôkladne nezrútil ako Zorka. Nejaký som na ňu dnes zlý. No a čo, ona je zlá už niekoľko týždňov každú nedeľu.
V tom prívale sĺz sa pozabudlo aj na oznámenie témy budúceho kola. Tak to aby sme začali trnúť hrôzou.