Smrť problémového mýtu

My, čo sme vyrastali v zúriacom červenom šialenstve, sme boli denne v škole vystavovaní rôznym mýtom. Zo stránok kníh a plátna kín sa na nás valili hrdinovia socialistickej práce, statoční partizáni, oči topičove a podobná háveď. O to viac ma prekvapilo, že sme – aspoň v mojich súradniciach – ostali ušetrení Pavlika Morozova. Pritom ide o skutočný skvost komunistickej propagandy a jeho história geniálne ilustruje obludnosť aj slabé stránky onoho skvelého zriadenia.

Smrť pioniera

Ako nás presviedčajú dobové knihy, noviny, pesničky či dokonca opera, Pavka Morozov žil v tridsiatych rokoch minulého storočia v dedine Gerasimovka. Miloval komunizmus a bol nadšeným pionierom. Ako hlboko uvedomelý občan socialistickej vlasti nesúhlasil s praktikami svojho otca, ktorý ošklbával kolchoz zhromažďovaním obilia vo vlastných sýpkach. Porušovanie zákona sa Pavlika tak hlboko dotklo, že svojho otca udal.

Prirodzene, Trofim Morozov skončil vo väzení a následne v gulagu. Ďalšej zmienky o ňom niet, všeobecne sa predpokladá, že neprežil drsné podmienky a nedožil sa konca trestu. Ale iná tragédia sa stala – jeho rodičia, čiže Pavlikovi starí rodičia spolu s jeho strýkom a bratrancom z pomsty zavraždili Pavku aj jeho štvorročného brata!

Verejná mienka sa vzdula. Zo všetkých strán chodili listy a telegramy žiadajúce najprísnejší trest pre vrahov. I tak sa stalo. Organizátor vraždy Arsenij Kulukanov a vrah Danil Morozov boli zastrelení. Starí rodičia Morozovovci zomreli vo väzení. Zato sa však zrodil mýtus.

Na rôznych miestach Sovietskeho zväzu rašili sochy statočného martýra, popísali sa tisícky a milióny stránok o jeho hrdinskom čine, miestne roľnícke družstvo sa po ňom pomenovalo… Jeho obetavosť a komunistická česť, za ktoré zaplatil životom, sa dávali za príklad celým generáciám pionierov.

Nevhodný martýr

Pavlik Morozov nebol bezproblémový a vyhladený mýtus. Hoci ťažkotonážna propaganda jeho meno natrvalo vtisla do národného i medzinárodného povedomia, ľud ho v skutočnosti za svojho neprijal. Na príčine bolo neprekročiteľné tabu, ktoré porušil. Aj komunisti telom a dušou mali problém akceptovať, že Pavka udal vlastného otca, navyše za pomerne mdlý prečin hospodárskej kriminality, čo je určite menej závažné prekročenie zákona.

Ak by Trofim napríklad kolaboroval s imperialistami a bol vlastizradca tak, ako by to ľudia chápali, mali by s tým omnoho menší problém. Zhromažďovanie obilia však bol v prostredí „kto nekradne, okráda svoju rodinu“ prečin nehodný následného cirkusu. Hlboko zakorenené „cti otca svojho“ a realita, v ktorej občania žili, vyústili v pomerne laxný prístup k martýrstvu nebohého Pavlika.

Propaganda sa samozrejme nevzdala, ale viac úspechu napokon slávila s niečím omnoho menej kontroverzným: Timurom a jeho družinou. Fiktívny maloletý rytier bez bázne a hany a s červenou hviezdou na tričku bol literárne vyhladený do dokonalosti a nemal problematický biľag otcozrady.

Smrť mýtu

Ktokoľvek sa pokúsil v prípade Morozova hrabať, aby napríklad ozvláštnil ďalší jeho životopis, narazil na tvrdú bariéru mlčania a jednoznačnej výstrahy ústredných orgánov, aby do toho nestrkal nos. Po páde komunizmu Pavlikova pamiatka ticho zarástla trávou. Gerasimovka, komunistické pútnické miesto, opäť spustla do špinavej diery, ktorou bola v tridsiatych rokoch. Konečne sa však mohlo aspoň začať nahlas hovoriť, že kauza Morozov v skutočnosti vyzerala trochu inak.

Archívy však boli neprístupné, prípadní pamätníci neochvejne obhajovali obraz Pavlika ako pioniera telom a dušou. Keď sa jedna autorka konečne dostala k jeho spisu, jej zistenia boli šokujúce: v podstate jediné, čo na celom príbehu je skutočne pravda, je, že Pavka Morozov skutočne existoval a bol zavraždený.

Obraz svetlovlasého modrookého pioniera so šatkou sa zošúveril na podvyživeného, sotva gramotného podpriemerného žiaka. V Gerasimovke napokon ani pionierska organizácia nebola. Ľudia mali iné problémy – chudobu a hlad. Trofim Morozov svoju rodinu opustil a nechal manželku Tatianu, aby sa o päť detí starala sama. Žila v nepriateľskom prostredí, pretože s manželovou rodinou sa neznášala, sama bola chudobná ako kostolná myš.

Slávne udanie, ktoré mal takmer negramotný chlapec napísať na svojho otca, ani neexistuje. Vyšetrovanie Trofima začalo bez akéhokoľvek podnetu člena jeho rodiny, no Tatiana a Pavlik pri ňom výdatne napomáhali. Najmä pre pani Morozovovú muselo byť zadosťučinením pomstiť sa manželovi, ktorý ju nechal v štichu.

Pravda v nedohľadne

Ako to však bolo s Pavlikovou vraždou? Skutočne boli schopní starí rodičia zavraždiť vnuka a dokonca aj jeho brata Fjodora (ktorý mal dokonca podľa niektorých zdrojov deväť rokov, nie štyri), nezúčastneného na predpokladanom udaní? Nános rokov a svojské vyšetrovacie metódy nám to už dnes neumožnia zistiť.

Vyšetrovateľ totiž napochodoval do Gerasimovky, ukázal na dotyčných a celé „vyšetrovanie“ sa uberalo jediným smerom: dokázať im vinu bez ohľadu na pravdu. Komunisti vycítili možnosť vytvorenia mučeníka a chopili sa jej. Mašinéria propagandy zomlela štyroch ľudí, ktorí v skutočnosti nemuseli mať s vraždou Pavlika a Fjodora nič spoločného. Pavlikov bratranec Kuzma do konca života čelil podozreniu, že sa na vražde takisto podieľal.

Pavlikov brat Alexej po rokoch povedal, že v skutočnosti na celej rodinnej dráme nebolo nič politického. Pavlik nemal o komunistických ideáloch ani poňatia, ani nevedel, kto vlastne bol Stalin.

Tatiana však nasadla na roztočené kolesá a do konca života sa na nich viezla. Z Gerasimovky sa odsťahovala a nikdy viac sa tam nevrátila, ani navštíviť hroby svojich detí. Z piatich jej ostal nažive iba jediný syn, Alexej, ktorého však počas vojny podozrievali z úmyslu zbehnúť a vzdať sa Nemcom. Po vynútenom priznaní strávil desať rokov vo väzení.

Koniec svojho života napokon Tatiana strávila v opatere Kuzmu, 150 kilometrov od Gerasimovky. Napriek jeho prosbám nikdy nepovedala pravdu o dráme Morozovovcov. Dôrazne odmietla sa Gerasimovke čo len priblížiť. Ako matka legendárneho pioniera poberajúca dôchodok mlčala do konca života. Nádej na odhalenie pravdy zomrela spolu s ňou a po desiatkach rokov napokon biedne schátral aj mýtus pioniera telom i dušou.


Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008

Pridaj komentár