Čo nám ukázal pápež

Ja viem, ja viem. O pápežovi sa vyjadruje každý. (Na druhej strane – prečo by som teda nemohol aj ja?) Ale nebudem sa vyjadrovať k tomu, čo pre tento svet znamenal a aký to bol človek – to som neštudoval, osobne som ho nepoznal a priznám sa úprimne, veľa pre mňa neznamenal. Budem mu však vďačný, aj keď oneskorene (inak to nejde), pretože ma svojou smrťou upozornil na niekoľko zaujímavých vecí.

Vec prvá: Kauza Markíza

Akože inak. Ešte stále najsledovanejšie spravodajstvo TV Markíza som si nenechal ujsť ani ja. Nečakal som, že uvidím to, čo uvidím: neuveriteľne amatérskeho redaktora, ktorému sa hlas triasol tak, že som čakal, kedy hodí mikrofón o zem a hystericky sa rozrumádzga. Podotýkam, že nebol tak zmožený žiaľom, ale jednoducho vynervovaný z priameho prenosu. Čo dodať – zlatá TA3!

Po tomto pobavení však prišlo zdesenie – ten absurdný človek začal celkom vážne rozprávať o tom, ako pápeža dočasne konzervujú formaldehydom, že sa tomu venuje jedna rímska rodina a že jedného z predchádzajúcich pápežov zabalzamovali tak profícky, že keď ho nedávno kvôli prevozu exhumovali, vyzeral ako nový!

Markíza, ktorá doteraz nevynechala (a ani naďalej nevynechá) jedinú príležitosť rýpať do cirkvi a ministrov z KDH, pripravila po dva dni srdcervúce spravodajstvo, pričom svoj slizký vrchol dokazuje najtragickejšia postava spravodajstva – Ján Tribula. Uslzené poľské babičky prekladá opisom smútku Poľska. Samozrejme, svojím profesionálne stíšeným hlasom, ktorý má inak vyhradený na stand-upy nad mŕtvolami.

Vec druhá: Štát smúti?

Slovensko nad smrťou hlavy katolíckej cirkvi nevyhlási štátny smútok, pretože nemá ako.

Táto informácia vo mne vyvolala rozporuplné pocity. Na jednej strane je to fajn. Už aj tak ma štát dostatočne diriguje a predstava, že by mi nariadil trúchliť, vo mne vyvoláva anarchistické sklony.

Na druhej strane – naša večne mladá republika nemá zaužívaný inštitút štátneho smútku. Využívaný je najmä v prípadoch, ako bola nedávna vlna tsunami, prehnane upratujúca pobrežie Ázie. Je to forma, ako ukázať spolupatričnosť. Pekné gesto, ktoré nech je akokoľvek iba gestom, má svoj význam.

To by sme sa mohli ešte naučiť. Keď vyhlásili v Európe minútu ticha za obete spomínanej tsunami, ľudia, podotýkam, ľudia to vzali vážne, zastavili sa a zmĺkli. V skutočnosti to nebolo vzdanie úcty mŕtvym, skôr odkaz tým, čo ostali nažive: cítime s vami.

Netreba hádam ani dokladať, že Slovensko sa nestavilo a nezmĺklo.

Nech sa na to pozerám z akejkoľvek strany, vychádza mi z toho jediné: je dobre, že teraz nemáme inštitút štátneho smútku. Priviedol by ma do veľmi nemilej situácie – zomrela hlava katolíckej cirkvi, s ktorou nemám a nechcem mať nič spoločné. Prečo mám smútiť?

A do budúcnosti? Nuž, viac ako štátom nariadený smútok by som privítal, keby sme sa pri podobných príležitostiach zastavili a zmĺkli.


Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008

Smrť je škaredá, nedívajme sa na ňu!

Niektoré veci sa nemenia. Až je z toho človeku zúfalo. Spomenul som si na to pri čítaní článku o tom, ako sú obyvatelia Prievozu šokovaní a pobúrení z toho, že v ich susedstve má vyrásť pohrebná služba. Neďaleko nich majú uschovávať mŕtve telá! Budú tam nosiť mŕtvoly v rakvách a, panebože, vo vakoch!

Všetko tu už bolo. Pred piatimi rokmi som napísal čosi, vyprovokovaný pobúrením obyvateľstva z toho, že im v susedstve stavajú hospic…

Poznáte to. Krásna bledá mladá žena leží obklopená vankúšmi v honosnej izbe. Okolo nej zhromaždenie rodiny. Pri posteli kľačí uslzený mladý muž. „Vždy ťa budem milovať!“ šepká. Ona sa jemne usmeje, zovrie mu ruku… a vydýchne naposledy.

Strih.

Prepneme na akčný príbeh. Hrdina sa práve vrhol do dráhy strely a zachránil tak život svojej milovanej alebo hocikoho iného. Ležiac na zemi spomenie nejakú udalosť, vyjaví svoje city… a vydýchne naposledy.

Strih.

V tmavej izbe leží prastarý muž. Vychudnutý na kosť. Nos mu trčí dohora. Oči má zavreté, ústa otvorené. Nevníma. V miestnosti sa vznáša nevyvetrateľný pach moču, ktorý sa zažral všade a prekryl prípadné iné pachy. Plachta zakrýva mokvajúce preležaniny. V pľúcach mu už len chrčí…

Ale fuuuj! Takto predsa smrť nevyzerá! Vráťme sa radšej k bledej dievčine, ktorá pri plnom vedomí umiera, šťastná, že ju ten jej uslzený bude milovať. Nie, naozaj mi nešibe. Toto čítam v tvárach rozhorčených tetušiek, ktoré podpisujú petíciu proti zriadeniu hospicu v ich susedstve.

No predstavte si to, pani suseda! Tu vedľa budú umierať ľudia! Budú ich sem nosiť na to, aby umreli! Žiadna nemocnica, kde liečia, nie! Tu ich len položia, aby dodýchali! No nie je to hrozné? A navyše tak nehygienické! A čo naše deti?

Človek by povedal, že smrť v ich okolí považujú za osobnú urážku. Akoby do ich sveta nemala prístup. Akoby mali výnimku, že ich sa netýka. Áno, smrť je v ľudskom ponímaní niečo, čo sa týka len niekoho iného, aj to len v rovine: „Ach, ten chudák to už má za sebou!“

Smrť sa nás nemá týkať a má byť malebná, alebo aspoň rýchla. Z tohto nereálneho stanoviska vychádzajú odporcovia hospicov, aj keď si nachádzajú iné argumenty, napríklad o tom, že to nie je hygienické. Že ich deti budú traumatizované myšlienkou na hospic, alebo nedajbože uvidia okolo prechádzať čiernu sanitku. (Prosím vás! Veľmi dobre si z detstva pamätám, aké vzrušenie vyvolala čierna sanitka v okolí, ako nás deti fascinovala myšlienka na mŕtvoly, ktoré možno práve teraz v tom aute prešli okolo nás…)

Zásadným problémom však je, že smrť sa nás týka, a to dosť často, a ešte častejšie nie je malebná: Bezvedomé trosky ľudí, ktorých o všetok život okrem toho fyziologického pripravil Alzheimer alebo ateroskleróza. Dokatované telá ľudí pomaly umierajúcich na rakovinu alebo AIDS.

Prosím, vráťme sa do reality:

  1. Smrť sa nás týka všetkých.
  2. Smrť nie je romantická, nie je malebná a nemusí byť náhla.
  3. Smrť nie je nákazlivá.
  4. Väčšine detí hospic v susedstve nespôsobí nočné mory.
  5. Hospice odbremeňujú rodinu, poskytujú lepšiu (pretože špecializovanú) starostlivosť ako nemocnice.
  6. Klientov hospicov ich susedia najčastejšie ani nevidia.
  7. Za súčasných podmienok kladených na akékoľvek zdravotnícke alebo sociálne zariadenia je vylúčené, aby sa zmenilo životné prostredie v okolí hospicu. Na jeho dvore si pokojne môžete urobiť piknik. Fakt sa vám nič nestane. Toľko k hygiene.
  8. Paliatívnu starostlivosť môže potrebovať ktokoľvek z nás. Nemyslím, že by niekomu dobre padlo, keby sa od neho susedia s odporom odvracali a dožadovali sa, aby ho premiestnili niekam inam.

Strach a obavy občanov podpisujúcich petície je detinský. Napriek tomu aj ich treba chápať.

Napokon, čo sa mňa týka: Ja budem žiť večne!

Pop horror picture show

Na víkend vypínam mozog. Vážne. Kto by mi neveril, nech mu ako dôkaz slúži fakt, že som si v sobotu večer dobrovoľne zapol odovzdávanie cien Slávik. Na chvíľu som sa tak ocitol v skutočne bizarnom svete, kde sa zombie z hororu miešali s anatomicky vernými nafukovacími bábikami oboch pohlaví.

Už úvodná Ruslana mi pripomenula, na ktorú stanicu sa dívam. Doménou Markízy je pri rezkých pesničkách strih, akoby sa opitý strihač zvalil na pult, v bleskovom slede prepínajúc kamery. A nech to bliká, vážení! Pri vystúpení nebohej Ukrajinky bolo v obraze poletujúcich vlasov skoro ako pri Kelly Family, ale zato sa hýbali rýchlejšie. Z jej druhej pesničky sme pochopili, že úbohú Ruslanu čaká rovnaký osud ako stovky iných – po jednom hite zmiznú. Tak úspešnú hladovku, môžeš si aspoň povedať, že si urobila niečo naozaj prospešné pre vlasť.

Zahraničnými hosťami sa to len tak hemžilo a vtipnou vložkou bola snaha moderátora Pavla Bruchalu komunikovať s nimi. Pri prednese Vot Tamara, pasmatrí, som začal vyť a schoval som sa pod posteľ. Vynikajúci nápad, prozápadne orientovanej Ukrajinke prednášať po rusky, blahoželám! Ešteže to dotyčná ustála s úsmevom.

Pavel sa inak snažil. Hlavne o to, aby sme zabudli na jeho relatívne schopné moderovanie Telerána a cítili sa presne ako v idiotskom Zlatom vajci. Už som len čakal, kedy ohlási odhaľovanie tajomstva dvanástich sliepok. Ochotných kvokáň tam bolo určite aj viac. Treba však uznať, že so živým moderovaním si poradil celkom na úrovni, napríklad nenápadne pripomenúť zábudlivému publiku, že sponzorom majú zatlieskať; alebo sa vymotať z vlastných omylov. Mimochodom: Pavel, okej, si fešák, všetci ťa zbožňujú, ale čo si chcel docieliť tým úvodným oblizovaním všetkého ženského pohlavia v okolí? (Nasledujúce dve vety vymazané, predsa len, som slušne vychovaný…)

Presne podľa môjho očakávania sa slzilo nad Tatrami. Po posledných dňoch sa mi na jazyk tlačí jediná veta: Och, choďte už…

Jazykovú rôznorodosť spestril Talian s nezopakovateľným menom, no čo k tomu dodať. To ho zúfalí Taliani vykázali do exilu? A prečo preboha sem?

Pop horor picture show začala hneď prvým výsledkom. Skokan roka Grigorov? Opakujem: Grigorov??? To je prípad pre Akty X. Kto by pochyboval, muselo ho presvedčiť následné vystúpenie. Rebelstvo predvádzal cigaretou, ktorá mu radšej sama vypadla z úst, než by sa na tom nezvládnutom speve na playback mala podieľať. Samotný Robo akoby vypadol priamo z osemdesiatych rokov, kde mal radšej ostať.

Objavom roka sa stala akási Emily – dotyčná devucha poskakovala po javisku a spievala čosi tak nudné, že už po potlesku po tom neostala ani stopa. K jej vcelku počúvateľnému hlasu ostáva len zaželať jej niekoho, kto píše pesničky, a nie psychotického programátora. Pozoruhodné, že presne to isté možno povedať o najväčšej hviezde večera Kate Ryan. Belgická oprašovačka muzeálnych kusov bola sympatická, hlas tiež nemá na zahodenie – tak prečo to tuc tuc?

Zuzana SmatanováDesmod vyzeralo byť celkom potentné zoskupenie, bohužiaľ to akosi nevyšlo. Obaja spievajúci sa bezradne motali po javisku, ktorého rozmery im vôbec nesedeli, a zreteľne bolo na nich vidno, že túžia ujsť do zákulisia.

Slovenským poslucháčom sa podaril dobrý výkon – za hit roku označili pesničku, ktorú som doteraz nepočul. Našťastie. Elán sa predstavil v tradičnej forme skupiny ašpirujúcej na kolektívnu rolu v Choking Hazard.

Mimochodom, ktosi do televízie vpustil kohosi z Nového času, ktorý slintal, že jeho vtáka (rozumej plastiku onoho živočíšneho druhu) bude držať nejaká celebrita. Do tejto trápnosti moderátor ešte sekundoval a pre mňa prišiel čas na prvé papierové vrecko na zvratky.

Najhranejšia skladba vôbec neprekvapila. Nekrofilné zoskupenie G8, prepáčte, tu už je čas na druhé papierové vrecko na zvratky.

K výsledkom veľkých Slávikov sa škoda vyjadrovať. Možno len kyslo zaželať sacharínovým východniarom, aby z prvého miesta vytlačili nezničiteľné bytosti kvíliace s Elánom.

Kategória speváčka je relatívne najmenej rozčuľujúca, akurát mierna zvedavosť, ako si to tento rok rozdelia JanaMisha. Tretie miesto Jadranky už ani nešokuje, tak sa o to snaží aspoň vizážou. Tento rok namiesto ružového hávu marcipánovej princeznej zvolila krátku plastikovú parochňu, minisukňu a ukázala stehná. Fatálna chyba. Zrejme len zmeravenie od hrôzy zabránilo trpaslíčiemu Talianovi, aby nezdupkal, keď sa na neho valila tá ženština krv a mlieko a mlieko a mlieko.

Habera sa na budúci rok vďaka Superstar už do Slávika nedostane asi vôbec, ale to nevadí. Ostatné, ehm, stálice to potiahnu aj bez neho. Müller, Ráž, Žbirka. Redaktori kultúrnych rubrík to v pondelok nazvú „konzervatívny slovenský poslucháč“. Nomináciu Mariky Gombitovej ale sotva ospravedlniť nejakým konzervativizmom. To je ďaleko za konzervativizmom, to je… Ale tú úchylku sme tu už dnes spomínali.

Aby bol horor dokonalý, nezaobišli sme sa bez tradičnej nezdolnej príšery, čiže Kvetky Horváthovej, ktorá musí byť všade, všade, všade! (Tretie papierové vrecko na zvratky.) Ešte hodnú chvíľu po vypnutí televízora som sa obával otvoriť chladničku, čo ak tam na mňa vyskočí s reklamným vysielaním zamaskovaným za žrebovanie auta?

Slávik (súťaž aj udeľovanie cien) je zjavne prípadom pre sociológov. Nanešťastie, tí nad tým len mávnu rukou, lebo to všetko, čo by mohol vyniesť na svetlo, už vedia. Ostáva len dúfať, že na budúci rok to tu už trochu rozvíria finalisti Superstar. A bude to o to pikantnejšie, že sa objavia na obrazovkách Markízy


Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008

1 182 183 184