Kotly a rohy

Sedím v kuchyni, strihám si nechty, dokorán otvoreným balkónom sa dnu vlieva omračujúce teplo. Na stavenisku pod oknami vreští rádio, kde komentátor ako zmyslov zbavený ručí čosi o tom, že v hokeji vyhrávame jedna-nula. A ja dumám, či som normálny. Čo príčetnejší človek by sa v tejto horúčave radšej vybral do Viedne v nádeji, že od ľadovej plochy predsa len trochu sviežeho chladu zavanie. Ale ja? Vyberám sa do kotla pekelného. Na koncert finalistov Superstar.

Sú na Pasienkoch kravy?

Aby sme si rozumeli – lístok som dostal, nekupoval. Najprv som sa tešil, ale plávajúc v dusivej horúčave tohto úchylného mája si už nie som taký istý. Idem osamotený na koncert detských a mládežníckych idolov? Na koncert? Ja? Auuu, šľak to traf! Prepotím sa k štíhlosti, utešujem sa.

Predstava, že by som mal sedieť v športovej hale dve hodiny pred začiatkom koncertu, sa absolútne nezlučuje s ničím, čo by som bol ochotný podstúpiť. Po pol šiestej preto prichádzam na Pasienky. Pred bránami niekdajšieho Mečiarovho chrámu sa rozložilo pódium istého mobilného operátora. Moderátor vykrikuje čosi o mobiloch, ale asi má úpal, lebo namiesto slov „mobil“ alebo „telefón“ zásadne používa anglický výraz pre isté ovocie.

Optimistická dievčina mi nanúti leták – reklamu na nejaký nový časopis konečne len pre baby. Vyzerá to desivo. Tomáško Bezdeda na titulke, všetko o móde a klebietkach zo života celebrít. Koncentrovaná tuposť. Letáková dievčina sa ešte ani neotočí a leták už hádžem do kontajnera. Veď som slušne vychovaný! Len rozmýšľam, prečo mi núkajú časopis určený pre sliepky a kravy.

Psychická predpríprava zabrala – do haly vchádzam hlboko vnútorne presvedčený o tom, že nemám fóbiu z davov. Vnútri je napodiv čerstvo a dýchateľne. Zatiaľ. Tribúny sú obsadené, jediné ako-tak voľné miesto je na prízemí vzadu. Na pódium odtiaľ nevidno, zacláňajú kamery. Nevadí. Aj tak by som z malých postavičiek veľký zážitok asi nemal a namiesto očí mi poslúžia veľkoplošné obrazovky. Zatiaľ na nich zúria reklamy sponzorov SuperTour.

Popri mne zdupoce asi tridsať detičiek, ktoré uháňajú pripojiť sa k uháňajúcim ďalším detičkám. Dôvod sa dozvedám len ústnym podaním – do haly vošli Pyco a Adela. Lovkyne a zberačky autogramov ich v momente obkľúčili. Moderátori majú na hlavách blikajúce červené rožky, ktoré tu podnikavci predávajú vo veľkom. Veľmi na odbyt nejdú. Keď priemerná výška autogramaniakov klesne pod meter dvadsať, na chvíľu zazriem Pyca. Vyzerá neuveriteľne čisto. Ako pripravený na reklamu na mydlo. Na tvári mu sedí štandardný príjemný výraz. Pôsobí trochu unavene a smutne. Zberačky zase podrastú a moderátorov už nezazriem.

A ide show…

O šiestej začína „show moderátorov rádia Expres“. A je to veľmi zlý začiatok. Trojica nepodstatných amatérov rozhadzuje tričká a snaží sa strhnúť divákov do tlieskania, spevu, dupotu a mexickej vlny. Škoda času, síl aj peňazí. Tých, čo sa nechávajú strhnúť, netreba rozohrievať. Ostatných necháva trápna trojica úplne chladných. Obzvlášť, keď v pravidelných intervaloch miznú a striedajú ich reklamy sponzorov. Vzduch už je nedýchateľný.

Utrpenie končí… Alebo len začína? Prvým vystupujúcim koncertu je Robo Mikla. Ešte stále sa mu nechce spievať, alebo definitívne stratil hlas. No a čo? Robí show, pobehuje, ryčí do mikrofónu a necháva ma úplne chladným. Nasledujú ďalší – Martin Kelecsényi potvrdzuje, že neprávom vyletel ako prvý. Petra Humeňanská takisto. Peter Kotuľa sa mi zdá úplne mimo. Vadí to niekomu? Nevyznám sa v audiotechnike, ale mám uši. Všetci speváci znejú, akoby si cucli hélia. V niektorých prípadoch je to naozaj nepekný útok na ušné bubienky.

Spevák za spevákom, lepšie i horšie výkony. Miro Jaroš takmer úplne rezignoval na spev, tancuje aj so slávnou zdochlinou okolo krku a spev zaňho ťahá vokalista. Martina Šindlerová spieva na svojej štandardnej úrovni, ale pôsobí omnoho odviazanejšie, mladšie a roztomilejšie. Zdenka Predná je Zdenka, naozaj nevyzerá zbláznená z davov. Katka Koščová prekročí svoj tieň a Alanis Morrisette si nielenže opraví, ale prekoná. Lieta po pódiu ako pravá rocková dračica a preslávené FUCK!!! zavalí takým hlasom, že Martina v zákulisí musí znepokojene zdvihnúť obočie. Publikum vyvracia módny názor Bratislava vs. zvyšok Slovenska a svoju Superstar odmeňuje búrením, za ktoré by sa nehanbili ani Tomáš s Robom dokopy.

Kotly a rohy

V druhej časti si dramaturgicky veľmi správne exfinalisti vzali za cieľ privádzať publikum do varu. A darí sa im, koťuhám! Jeden za druhým odpaľujú svoje osvedčené hity – a triafajú. Publikum buráca. Šalie. Plastikové čertovské rohy blikajú.

Martin Kelecsényi si trhá tričko a rozopína nohavice (nosí čierne slipy). Robo Mikla vylieza na konštrukciu, chŕli na divákov vodu z fľaše a samozrejme ukazuje holý zadok. Martina Šindlerová sa tiež zjavuje s prekvapivou zdochlinou okolo krku, zrejme v záujme francúzskej noblesy pre Je t’aime. K džínsom a tričku sa to fakt skvele hodí. Dievčatká za mnou vreštia spolu s ňou. Hrôzyplný zážitok. Dúfam, že nič z toho speváčka nepočuje, lebo by sa zosypala.

Prídavok nemôže byť nič iné, ako O, maňo. A vyzerá to, že spevácka jedenástka si to skvele užíva a naozaj sa baví. Publikum zjavne tiež. Ďalší prídavok, Rome wasn’t built in a day. A nasledujú poďakovania sponzorom.

Opúšťam kotol. Vonku prekvapene zaznamenávam kyslík. Čakám na spásonosný trolejbus a z haly sa ozve ďalšia pieseň – Katka dáva opäť k dobru You had me. Potom ešte čosi. Trolejbus nechodí a ja mám po sluchu. Nevadí, stálo to za to. Teraz si len počkať, keď to odvysiela televízia.


Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008

Teľací pochod do minulosti

S údivom som zaregistroval informáciu, že tu máme ďalšiu Miss, dokonca desiatu v poradí. Tá súťaž akosi presvišťala mimo všetkých mojich receptorov a nijako sa ich nedotkla. Čo je dosť zvláštne, keď si uvedomím, že toť pred desiatimi rokmi sme s celou rodinou sedeli pred telkou a zasvätene posudzovali kvality a nekvality jednotlivých súťažiacich. A teraz? Titulné stránky novín a časopisov okupuje Nora Mojsejová, ktorá svojou medializáciou hravo tromfne všetky missky vrátane náhradníčok.

Missky nám akosi vychádzajú z módy. A to ešte nedávno boli noviny plné podrobností o ich obľúbených jedlách, vysoko sledované boli vášnivé spory o licenciu. Záujem sa teda mení, len kandidátky na titul ostávajú rovnaké, ako vyklopené z jednotnej formičky. Keďže to je štandardnou situáciou po všetky tie roky, zaujímavý je jedine ten pokles záujmu.

Neoddiskutovateľný je prepad záujmu ľudí. Súťaž Miss je trápne rovnaká už niekoľko rokov. Dokonca tuším zrušili voľnú disciplínu, to jediné, na čom sa ešte dalo pobaviť. Čo nám tam ostalo?

Tucet mladučkých sériových krásavíc. Väčšinou majú dlhé tmavé vlasy, v rámci politickej korektnosti sa čoraz častejšie objavujú dlhovlasé blondínečky. Sem-tam sa medzi doširoka usmiatymi tváričkami objaví nejaká, ktorá zotrvá na sietnici aj dlhšie ako dvadsať sekúnd.

Príznačné je, že dlhonohé fešandy, ktoré vďaka génom a zdravej životospráve dorástli do takmer bárbinovských rozmerov, väčšinou deklarujú strach z jedinej súťažnej disciplíny – rozhovoru. Samy seba tak deklasujú na úroveň teliatok, ktoré nie sú schopné zabučať súvislú vetu.

Novinkou už nie je ani promenáda v plavkách, ktoré sú špeciálne navrhnuté na to, aby čo najviac predĺžili nohy a zároveň z neznámych príčin čo najdôkladnejšie zamaskovali prsia. Možno špeciálny druh fetišistov vysadených na dlhočizné nohy na vysokých opätkoch tento pohľad ešte baví, ale koho iného? V lete na pláži je krajší výhľad.

Suma sumárum – súťaže a súťažiace už len nudia. Neprinášajú nič nové a ich kúzlo sa vyparilo do luftu. Holt, nablýskané priame prenosy nie sú Tri oriešky pre Popolušku, ktoré neomrzia ani každoročnou reprízou.

Missky už nemajú čo ponúknuť. Svet sa vrhol na reality show, chce vidieť pot, krv a slzy. Dokonalé bábiky v lesklých pančuchách tak so svojím bezduchým úsmevom na bezchybnej tvári pochodujú na ihličkách po móle – do minulosti.


Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008

Komu robím miesto v poličke

Niekoľko týždňov pravidelne v piatok do slovenských domácností vpadla súťaž, pre ktorú sa vžila skratka SHS. Slovensko tak intenzívne hľadalo Superstar a v tento piatok ju konečne našlo. Po burácaní publika v swingovom kole nijako neprekvapilo, že tou najväčšou hviezdou sa stala práve Katka Koščová. Ľud šalel teda pekných pár mesiacov, a približne rovnako dlhý čas sa niektorí intelektuáli a „vážni“ umelci vyjadrovali o SHS pohrdlivo ako o komerčnej sračke, ktorá s hudbou alebo kultúrou ako takou nemá nič spoločného. Škaredo sa mýlili.

Samozrejme, že formát SHS, pôvodne Pop Idol, je komerčný až jaj. Firmy platili sponzorské, pretekali sa o najvhodnejší vysielací čas svojich reklám. Občania platili za esemesky (vyše 70 melcov to vychádza, vážení!), kupovali singel s príšernou odrhovačkou a reklamné predmety. V týchto dňoch sa na pult chystá dokonca kniha o priebehu súťaže. Skrátka: peniaze, peniaze, peniaze.

Ale.

Pozrime sa, čo sme za svoje peniaze dostali.

Predovšetkým: Kilá a tony dobrej hudby. Aby bolo jasné – tým naozaj nemyslím instantné „hity“ Kým vieš snívať, Teraz je ten správny čas, Zasvieť a Najkrajšia SMSka. Ich autori zjavne súťažili o to, kto dokáže vyprodukovať najväčší grc a bolo mi trápne za všetkých finalistov, že toto musia podstupovať. Za rým „čas – v nás“ by už mali textárov vešať!

Ja však teraz hovorím o tom, čo všetko sme v podaní finalistov počuli – každé druhé vystúpenie Katky Koščovej, každé tretie vystúpenie Martiny Šindlerovej, Slnečná balada v podaní Zdenky Prednej, alebo Love of my life v dychberúcom nasadení Petry Humeňanskej.

Aj keď to nikto nepredpokladal, SHS mala aj edukačnú funkciu – priniesla staršie a ešte staršie štýly hudby, pričom jasne ukázala, že to nie sú muzeálne kusy, nad ktorými sa treba smiať.

Ďalším nečakaným prínosom boli moderátori. Adela Banášová a Martin Pyco Rausch priniesli na obrazovku verejnoprávnej televízie uvoľnený štýl, diametrálne odlišný od kŕčovitosti moderátorov STV aj infantilnej, prípadne vlezlej žoviálnosti ksichtov komerčných televízií. Perfektne zosúladená dvojica dokázala moderovať temperamentne, vtipne, pohotovo a pritom inteligentne a nevtieravo. Úroveň ich improvizácií je nedostižná. Dokázali byť sami sebou, výrazní, a pritom nezatieniť finalistov.

Najväčšiu radosť mal nepochybne bulvár, ktorý nás po niekoľko týždňov vytrvalo zásoboval škandálmi a škandálikmi okolo tejto súťaže. Finalisti nezliezali z titulných stránok a Miklov zadok i predok už pozná celá republika.

Mienkotvorné denníky na jednej strane v komentároch chŕlili oheň a síru na úpadok kultúry, hašterili sa o tom, či program tohto typu patrí na obrazovky verejnoprávnej televízie, pričom hneď na vedľajšej strane sa usmievali finalisti v rozhovore pre ten istý denník. Prvenstvo v tejto dvojtvárnej informačnej búrke si odniesol denník Národná obroda, u ktorého písačky prerástli do schizofrénie. Tlačená verzia Markízy nikdy nezabudla hľadať chyby, útočiť na STV a kritizovať, ale tiež neuplynul deň, aby súťaž vo veľkom nerozoberali a neprinášali správy o finalistoch.

No a last, but not least, súťaž narysovala štartovaciu čiaru pre jedenástich nádejných spevákov. Na nich (a na politike vydavateľstva) teraz záleží, ako si poradia v budúcnosti. Súčasných spevákov síce hryzie zelená závisť, a v niektorých prípadoch im naozaj neostáva nič iné, len závidieť, ale buďme úprimní: vo svojej poličke si už robím miesto na minimálne tri cédečka. A ani jedno z nich nebude od tých, čo pohŕdavo odmietli jednu televíznu súťaž.


Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008

Čo nám ukázal pápež

Ja viem, ja viem. O pápežovi sa vyjadruje každý. (Na druhej strane – prečo by som teda nemohol aj ja?) Ale nebudem sa vyjadrovať k tomu, čo pre tento svet znamenal a aký to bol človek – to som neštudoval, osobne som ho nepoznal a priznám sa úprimne, veľa pre mňa neznamenal. Budem mu však vďačný, aj keď oneskorene (inak to nejde), pretože ma svojou smrťou upozornil na niekoľko zaujímavých vecí.

Vec prvá: Kauza Markíza

Akože inak. Ešte stále najsledovanejšie spravodajstvo TV Markíza som si nenechal ujsť ani ja. Nečakal som, že uvidím to, čo uvidím: neuveriteľne amatérskeho redaktora, ktorému sa hlas triasol tak, že som čakal, kedy hodí mikrofón o zem a hystericky sa rozrumádzga. Podotýkam, že nebol tak zmožený žiaľom, ale jednoducho vynervovaný z priameho prenosu. Čo dodať – zlatá TA3!

Po tomto pobavení však prišlo zdesenie – ten absurdný človek začal celkom vážne rozprávať o tom, ako pápeža dočasne konzervujú formaldehydom, že sa tomu venuje jedna rímska rodina a že jedného z predchádzajúcich pápežov zabalzamovali tak profícky, že keď ho nedávno kvôli prevozu exhumovali, vyzeral ako nový!

Markíza, ktorá doteraz nevynechala (a ani naďalej nevynechá) jedinú príležitosť rýpať do cirkvi a ministrov z KDH, pripravila po dva dni srdcervúce spravodajstvo, pričom svoj slizký vrchol dokazuje najtragickejšia postava spravodajstva – Ján Tribula. Uslzené poľské babičky prekladá opisom smútku Poľska. Samozrejme, svojím profesionálne stíšeným hlasom, ktorý má inak vyhradený na stand-upy nad mŕtvolami.

Vec druhá: Štát smúti?

Slovensko nad smrťou hlavy katolíckej cirkvi nevyhlási štátny smútok, pretože nemá ako.

Táto informácia vo mne vyvolala rozporuplné pocity. Na jednej strane je to fajn. Už aj tak ma štát dostatočne diriguje a predstava, že by mi nariadil trúchliť, vo mne vyvoláva anarchistické sklony.

Na druhej strane – naša večne mladá republika nemá zaužívaný inštitút štátneho smútku. Využívaný je najmä v prípadoch, ako bola nedávna vlna tsunami, prehnane upratujúca pobrežie Ázie. Je to forma, ako ukázať spolupatričnosť. Pekné gesto, ktoré nech je akokoľvek iba gestom, má svoj význam.

To by sme sa mohli ešte naučiť. Keď vyhlásili v Európe minútu ticha za obete spomínanej tsunami, ľudia, podotýkam, ľudia to vzali vážne, zastavili sa a zmĺkli. V skutočnosti to nebolo vzdanie úcty mŕtvym, skôr odkaz tým, čo ostali nažive: cítime s vami.

Netreba hádam ani dokladať, že Slovensko sa nestavilo a nezmĺklo.

Nech sa na to pozerám z akejkoľvek strany, vychádza mi z toho jediné: je dobre, že teraz nemáme inštitút štátneho smútku. Priviedol by ma do veľmi nemilej situácie – zomrela hlava katolíckej cirkvi, s ktorou nemám a nechcem mať nič spoločné. Prečo mám smútiť?

A do budúcnosti? Nuž, viac ako štátom nariadený smútok by som privítal, keby sme sa pri podobných príležitostiach zastavili a zmĺkli.


Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008

Smrť je škaredá, nedívajme sa na ňu!

Niektoré veci sa nemenia. Až je z toho človeku zúfalo. Spomenul som si na to pri čítaní článku o tom, ako sú obyvatelia Prievozu šokovaní a pobúrení z toho, že v ich susedstve má vyrásť pohrebná služba. Neďaleko nich majú uschovávať mŕtve telá! Budú tam nosiť mŕtvoly v rakvách a, panebože, vo vakoch!

Všetko tu už bolo. Pred piatimi rokmi som napísal čosi, vyprovokovaný pobúrením obyvateľstva z toho, že im v susedstve stavajú hospic…

Poznáte to. Krásna bledá mladá žena leží obklopená vankúšmi v honosnej izbe. Okolo nej zhromaždenie rodiny. Pri posteli kľačí uslzený mladý muž. „Vždy ťa budem milovať!“ šepká. Ona sa jemne usmeje, zovrie mu ruku… a vydýchne naposledy.

Strih.

Prepneme na akčný príbeh. Hrdina sa práve vrhol do dráhy strely a zachránil tak život svojej milovanej alebo hocikoho iného. Ležiac na zemi spomenie nejakú udalosť, vyjaví svoje city… a vydýchne naposledy.

Strih.

V tmavej izbe leží prastarý muž. Vychudnutý na kosť. Nos mu trčí dohora. Oči má zavreté, ústa otvorené. Nevníma. V miestnosti sa vznáša nevyvetrateľný pach moču, ktorý sa zažral všade a prekryl prípadné iné pachy. Plachta zakrýva mokvajúce preležaniny. V pľúcach mu už len chrčí…

Ale fuuuj! Takto predsa smrť nevyzerá! Vráťme sa radšej k bledej dievčine, ktorá pri plnom vedomí umiera, šťastná, že ju ten jej uslzený bude milovať. Nie, naozaj mi nešibe. Toto čítam v tvárach rozhorčených tetušiek, ktoré podpisujú petíciu proti zriadeniu hospicu v ich susedstve.

No predstavte si to, pani suseda! Tu vedľa budú umierať ľudia! Budú ich sem nosiť na to, aby umreli! Žiadna nemocnica, kde liečia, nie! Tu ich len položia, aby dodýchali! No nie je to hrozné? A navyše tak nehygienické! A čo naše deti?

Človek by povedal, že smrť v ich okolí považujú za osobnú urážku. Akoby do ich sveta nemala prístup. Akoby mali výnimku, že ich sa netýka. Áno, smrť je v ľudskom ponímaní niečo, čo sa týka len niekoho iného, aj to len v rovine: „Ach, ten chudák to už má za sebou!“

Smrť sa nás nemá týkať a má byť malebná, alebo aspoň rýchla. Z tohto nereálneho stanoviska vychádzajú odporcovia hospicov, aj keď si nachádzajú iné argumenty, napríklad o tom, že to nie je hygienické. Že ich deti budú traumatizované myšlienkou na hospic, alebo nedajbože uvidia okolo prechádzať čiernu sanitku. (Prosím vás! Veľmi dobre si z detstva pamätám, aké vzrušenie vyvolala čierna sanitka v okolí, ako nás deti fascinovala myšlienka na mŕtvoly, ktoré možno práve teraz v tom aute prešli okolo nás…)

Zásadným problémom však je, že smrť sa nás týka, a to dosť často, a ešte častejšie nie je malebná: Bezvedomé trosky ľudí, ktorých o všetok život okrem toho fyziologického pripravil Alzheimer alebo ateroskleróza. Dokatované telá ľudí pomaly umierajúcich na rakovinu alebo AIDS.

Prosím, vráťme sa do reality:

  1. Smrť sa nás týka všetkých.
  2. Smrť nie je romantická, nie je malebná a nemusí byť náhla.
  3. Smrť nie je nákazlivá.
  4. Väčšine detí hospic v susedstve nespôsobí nočné mory.
  5. Hospice odbremeňujú rodinu, poskytujú lepšiu (pretože špecializovanú) starostlivosť ako nemocnice.
  6. Klientov hospicov ich susedia najčastejšie ani nevidia.
  7. Za súčasných podmienok kladených na akékoľvek zdravotnícke alebo sociálne zariadenia je vylúčené, aby sa zmenilo životné prostredie v okolí hospicu. Na jeho dvore si pokojne môžete urobiť piknik. Fakt sa vám nič nestane. Toľko k hygiene.
  8. Paliatívnu starostlivosť môže potrebovať ktokoľvek z nás. Nemyslím, že by niekomu dobre padlo, keby sa od neho susedia s odporom odvracali a dožadovali sa, aby ho premiestnili niekam inam.

Strach a obavy občanov podpisujúcich petície je detinský. Napriek tomu aj ich treba chápať.

Napokon, čo sa mňa týka: Ja budem žiť večne!

Pop horror picture show

Na víkend vypínam mozog. Vážne. Kto by mi neveril, nech mu ako dôkaz slúži fakt, že som si v sobotu večer dobrovoľne zapol odovzdávanie cien Slávik. Na chvíľu som sa tak ocitol v skutočne bizarnom svete, kde sa zombie z hororu miešali s anatomicky vernými nafukovacími bábikami oboch pohlaví.

Už úvodná Ruslana mi pripomenula, na ktorú stanicu sa dívam. Doménou Markízy je pri rezkých pesničkách strih, akoby sa opitý strihač zvalil na pult, v bleskovom slede prepínajúc kamery. A nech to bliká, vážení! Pri vystúpení nebohej Ukrajinky bolo v obraze poletujúcich vlasov skoro ako pri Kelly Family, ale zato sa hýbali rýchlejšie. Z jej druhej pesničky sme pochopili, že úbohú Ruslanu čaká rovnaký osud ako stovky iných – po jednom hite zmiznú. Tak úspešnú hladovku, môžeš si aspoň povedať, že si urobila niečo naozaj prospešné pre vlasť.

Zahraničnými hosťami sa to len tak hemžilo a vtipnou vložkou bola snaha moderátora Pavla Bruchalu komunikovať s nimi. Pri prednese Vot Tamara, pasmatrí, som začal vyť a schoval som sa pod posteľ. Vynikajúci nápad, prozápadne orientovanej Ukrajinke prednášať po rusky, blahoželám! Ešteže to dotyčná ustála s úsmevom.

Pavel sa inak snažil. Hlavne o to, aby sme zabudli na jeho relatívne schopné moderovanie Telerána a cítili sa presne ako v idiotskom Zlatom vajci. Už som len čakal, kedy ohlási odhaľovanie tajomstva dvanástich sliepok. Ochotných kvokáň tam bolo určite aj viac. Treba však uznať, že so živým moderovaním si poradil celkom na úrovni, napríklad nenápadne pripomenúť zábudlivému publiku, že sponzorom majú zatlieskať; alebo sa vymotať z vlastných omylov. Mimochodom: Pavel, okej, si fešák, všetci ťa zbožňujú, ale čo si chcel docieliť tým úvodným oblizovaním všetkého ženského pohlavia v okolí? (Nasledujúce dve vety vymazané, predsa len, som slušne vychovaný…)

Presne podľa môjho očakávania sa slzilo nad Tatrami. Po posledných dňoch sa mi na jazyk tlačí jediná veta: Och, choďte už…

Jazykovú rôznorodosť spestril Talian s nezopakovateľným menom, no čo k tomu dodať. To ho zúfalí Taliani vykázali do exilu? A prečo preboha sem?

Pop horor picture show začala hneď prvým výsledkom. Skokan roka Grigorov? Opakujem: Grigorov??? To je prípad pre Akty X. Kto by pochyboval, muselo ho presvedčiť následné vystúpenie. Rebelstvo predvádzal cigaretou, ktorá mu radšej sama vypadla z úst, než by sa na tom nezvládnutom speve na playback mala podieľať. Samotný Robo akoby vypadol priamo z osemdesiatych rokov, kde mal radšej ostať.

Objavom roka sa stala akási Emily – dotyčná devucha poskakovala po javisku a spievala čosi tak nudné, že už po potlesku po tom neostala ani stopa. K jej vcelku počúvateľnému hlasu ostáva len zaželať jej niekoho, kto píše pesničky, a nie psychotického programátora. Pozoruhodné, že presne to isté možno povedať o najväčšej hviezde večera Kate Ryan. Belgická oprašovačka muzeálnych kusov bola sympatická, hlas tiež nemá na zahodenie – tak prečo to tuc tuc?

Zuzana SmatanováDesmod vyzeralo byť celkom potentné zoskupenie, bohužiaľ to akosi nevyšlo. Obaja spievajúci sa bezradne motali po javisku, ktorého rozmery im vôbec nesedeli, a zreteľne bolo na nich vidno, že túžia ujsť do zákulisia.

Slovenským poslucháčom sa podaril dobrý výkon – za hit roku označili pesničku, ktorú som doteraz nepočul. Našťastie. Elán sa predstavil v tradičnej forme skupiny ašpirujúcej na kolektívnu rolu v Choking Hazard.

Mimochodom, ktosi do televízie vpustil kohosi z Nového času, ktorý slintal, že jeho vtáka (rozumej plastiku onoho živočíšneho druhu) bude držať nejaká celebrita. Do tejto trápnosti moderátor ešte sekundoval a pre mňa prišiel čas na prvé papierové vrecko na zvratky.

Najhranejšia skladba vôbec neprekvapila. Nekrofilné zoskupenie G8, prepáčte, tu už je čas na druhé papierové vrecko na zvratky.

K výsledkom veľkých Slávikov sa škoda vyjadrovať. Možno len kyslo zaželať sacharínovým východniarom, aby z prvého miesta vytlačili nezničiteľné bytosti kvíliace s Elánom.

Kategória speváčka je relatívne najmenej rozčuľujúca, akurát mierna zvedavosť, ako si to tento rok rozdelia JanaMisha. Tretie miesto Jadranky už ani nešokuje, tak sa o to snaží aspoň vizážou. Tento rok namiesto ružového hávu marcipánovej princeznej zvolila krátku plastikovú parochňu, minisukňu a ukázala stehná. Fatálna chyba. Zrejme len zmeravenie od hrôzy zabránilo trpaslíčiemu Talianovi, aby nezdupkal, keď sa na neho valila tá ženština krv a mlieko a mlieko a mlieko.

Habera sa na budúci rok vďaka Superstar už do Slávika nedostane asi vôbec, ale to nevadí. Ostatné, ehm, stálice to potiahnu aj bez neho. Müller, Ráž, Žbirka. Redaktori kultúrnych rubrík to v pondelok nazvú „konzervatívny slovenský poslucháč“. Nomináciu Mariky Gombitovej ale sotva ospravedlniť nejakým konzervativizmom. To je ďaleko za konzervativizmom, to je… Ale tú úchylku sme tu už dnes spomínali.

Aby bol horor dokonalý, nezaobišli sme sa bez tradičnej nezdolnej príšery, čiže Kvetky Horváthovej, ktorá musí byť všade, všade, všade! (Tretie papierové vrecko na zvratky.) Ešte hodnú chvíľu po vypnutí televízora som sa obával otvoriť chladničku, čo ak tam na mňa vyskočí s reklamným vysielaním zamaskovaným za žrebovanie auta?

Slávik (súťaž aj udeľovanie cien) je zjavne prípadom pre sociológov. Nanešťastie, tí nad tým len mávnu rukou, lebo to všetko, čo by mohol vyniesť na svetlo, už vedia. Ostáva len dúfať, že na budúci rok to tu už trochu rozvíria finalisti Superstar. A bude to o to pikantnejšie, že sa objavia na obrazovkách Markízy


Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008

1 182 183 184