Burina na ceste

Aha, takto to tu vyzerá. Z rovnej cesty som skĺzla na tú bočnú, zarastenú burinou. Vlastnou neschopnosťou za každú cenu zostať v koľajach života, tak ako všetci ostatní.

Šedivá babka pred Tescom sedí v kabáte a drží v ruke pohár z umelej hmoty. Hodím jej tam drobné, to najmenej, čo jej môžem dať. Keby som tam mohla hodiť šťastný výraz, to by bolo niečo! Potom som si uvedomila, že ja sa netvárim o nič veselšie a vypľula som ironický úškľabok môjmu vnútornému zrkadlu.

V Starej Tržnici žiari slniečko. Taká milá urapotaná, perfektne opálená tetuška s Fornetami. „Aké budú, zlatinko?“ Tie celozrnné. „Áno, áno, moja máte šťastie práve som ich vybrala z trúby, sú teplučké, chrumkavé. A posledné. Paničky, čo idú do práce to ráno berú na kilá. Tááák nech sa páči moja, rovných dvadsať.“ Široký úsmev a k tomu sto kíl pozitívnej energie. Už som sa jej spýtala odkiaľ je, ako sa majú dcéry, kde nabrala ten bronz, ale nikdy to, že prečo nie je občas vytočená, rozčúlená a mrzutá. Nabudúce odhalím jej tajomstvo!

Bola som na ulici kúsok pred domom, keď sa oblaky nečakane zatiahli a zdvihol sa vietor. Odpoveď na dusný májový deň. Všetok prach sa mi vysmieval do tváre a štípal moje oči. Farebné blesky zatiaľ iba nemo oznamovali hromžiacu parádu a kvapky dažďa sa veľmi pomaličky terigali z oblakov k mojim nohám. A ja som nemala na nič chuť.

V takéto dni sa na nič neteším. To chce posteľ a cédečka. Prípadne lap top. Len ležať snívať, nariekať a rozhodiť myšlienky ako rybársku sieť na hladinu jazera. Oni sa potom unavia a dostaví sa spánok. Pohár správne vychladeného vína. Horúci kúpeľ, či terapia šokom.

V takéto dni neviem po anglicky, neviem vykecávať s kamoškami a zažrať sa do knihy. V práci sa cítim ako nováčik. Neistá, stará, sprostá. Nebaví ma telka, moje diáre ani DVD. Čas hrá proti mne. Znervózňujú ma turisti, revízori a červená na semafore. Mám na háku, že Britney je tehotná a že mamina kolegyňa dala výpoveď. Na mobil ani nepozriem. Idem rýchlo spať. Burinu vytrhám zajtra.


Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008

Odškodné za hlúposť

Nikdy som neveril, že sa to stane, ale život ma opäť presvedčil, že nemožné je možné a navyše aj pravdepodobné. Banda, ktorá sedí v parlamente z vôle ľudu, radostne posunula do druhého čítania návrh idiotského zákona, ktorým štát odškodní chamtivých hlupákov, ktorí svoje peniaze darovali podvodníkom v pevnej viere, že im to prinesie rozprávkové bohatstvo. Prinieslo im to oči pre plač – a my im to preplatíme?

Pretože logika nepustí: oklamaných hrabošov má odškodniť štát. Štátne peniaze sú tie, ktoré im odvedieme na daniach. Znamená to, že ja zaplatím ziskuchtivým hlupákom ich vlastnú chamtivosť a blbosť. Úplne rozkošné. Už aj tak ma dosť tankuje, keď vidím, komu platím za to, že nepracuje, ale zato sa usilovne množí. A teraz mám zase prispievať debilom?

Pretože o nič iné ako blbosť nejde. Človek so zdravým rozumom do tých pochybných spolkov nešiel. Peniaze im sypali tí, čo boli takí hlúpi, že uverili sľúbom absurdných výnosov. Obviňujú štát, že na nich nedal pozor. Keď si aj odmyslíme upozornenia štátnych predstaviteľov v tom čase – prečo by mal??? Veď sú to sakra súkromné peniaze a je úplne vecou ich majiteľov, ako s nimi naložia. Keď ich chcú vraziť do pochybného podniku, nech sa páči. Ale je to len a len ich vec a nijako s tým nesúvisí ani štát, ani tí, ktorí sa im na ich „odškodnenie“ majú poskladať.

Mám preto dva návrhy. Keď tento zákon prejde, podajme my ostatní žalobu na štát. Nedokázal totiž zabezpečiť, aby sa naše dane využili v súlade s pravidlami rozumného hospodárenia. Štát tiež poškodí občanov, ktorí nikomu nenaleteli, pretože sa budú musieť skladať na uspokojenie chamtivých sprostáčikov.

Druhý návrh sa mi pozdáva viac. Dobre, odškodnime tých idiotov. Vzápätí by im ale mal štát odňať volebné právo a umiestniť ich do uzavretého zariadenia. Keď totiž nie sú svojprávni, tak nech teda na nich dáva štát pozor. Definitívne.


Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008

A je po obrode…

Raz to prísť muselo. Len nikto nevedel, kedy. Ale už je to definitívne. Denník Národná obroda končí. V utorok 31. mája 2005 vyšlo jej posledné vydanie. Tristný príbeh tohto denníka začal v roku 1990 s myšlienkou pokračovať v tradícii rovnomenných novín vychádzajúcich v štyridsiatych rokoch. Dokonca si uchovávali živú relikviu, ozajstného redaktora z tých čias, pána Sliuku.

Pôvodne Národnú obrodu vydával Úrad vlády, neskôr prešla do vydavateľstva Nofra, ktoré bolo sčasti zamestnaneckou akciovkou. Kedysi najčítanejší denník však začal svoj zostup ku dnu. Potichu sa ho časom zmocnili VSŽ a šéfredaktorkou sa stala Tatiana Repková. Dala si ambiciózny cieľ – konkurovať Hospodárskym novinám v podobe akýchsi slovenských Financial Times, vrátane lososovoružovej farby papiera.

Dovoľte malú osobnú odbočku: keď Obroda prvý raz vyšla s novou grafikou, nebol k dispozícii lososovoružový papier, takže vyzerala dosť bezútešne, všetko len čierne na bielom. Prvý ohlas čitateľa som mal tú česť prebrať ja: keď zvonil telefón na výrobnom sekretariáte, ktosi sa ma celkom vážne pýtal, čo sa deje. „Dostal som totiž do schránky akési úmrtné oznámenie.“

Paradoxne, napriek klesajúcemu počtu čitateľov túto fázu existencie denníka mnohí označujú za jeho zlatý vek. Práve, keď sa podarilo stabilizovať čitateľov, Repková odišla/bola prinútená odísť. Snahy pokračovať v jej diele končili v chaose a prišla opäť zmena vydavateľa.

Národná obroda sa vrátila k modrej hlavičke a k staronovému konceptu všeobecného denníka. Tým si nad sebou podpísala rozsudok smrti, pretože nedokázala konkurovať Pravde a SME, ktoré ju počas jej odbočky k filozofii ekonomického denníka predbehli. Držala sa však zubami-nechtami (až jej to vynieslo prezývku Náhodná odroda, naznačujúcu, že ide o zvláštneho mutanta). Mnohokrát ju pochovávali, ale stále to akosi prežila. Zanechala však po sebe niekoľko zadlžených vydavateľstiev. Vyprofilovala sa ako tlačový servis ANO a príjemca celostranových inzerátov televízie Markíza. Až máj 2005 znamenal zaslúžený koniec kedysi slávneho denníka.

Treba povedať, že ide o koniec-nekoniec. Akoby virtuálny. Na leto si denník dáva prestávku, aby vzápätí povstal „nový“, pod (zatiaľ pracovným) názvom NO 1. Uvidíme, ako dlho potrvá jeho cesta.


Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008

Niečo sa deje!

Čosi sa deje. Niečo nezvyklé. A nanajvýš znepokojivé. Už-už som sa chystal, že do našej rubriky Prírodopis napíšem niečo o mojom obľúbenom živočíšnom druhu, Úradníčke tesilovej, ale moje odhodlanie narazilo na paranormálny jav, ktorý si doteraz neviem vysvetliť a začínam pochybovať o svojom zdravom rozume. Viete, čo ma postretlo?

Ochotná úradníčka!!!

Áno, vážení stalo sa. Dokonca, podržte sa – dvakrát. Prvý prípad som ešte ako-tak predýchal. Išlo totiž o zamestnankyňu zdravotnej poisťovne. To sa dá pochopiť – čochvíľa sa transformujú na akciovky a budú bojovať o mladých a zdravých poistencov, čo im sily budú stačiť (aspoň v to dúfam).

Dotyčná teta však v ochote presiahla doteraz všetko, čo som doteraz videl. Prišiel som pár minút pred koncom stránkových hodín. Mladá pani sa tým vôbec nenechala rušiť, zahryzla sa do môjho prípadu a nepovolila, kým ho nevyriešila k úplnej spokojnosti všetkých zúčastnených.

To si vyžiadalo jav na úradoch doteraz nevídaný – keď zistila, že nemá poruke môj výpis spred roka, logickou úvahou prišla k záveru, že niekde ten papyrus byť musí. Nebojácne sa preto vnorila do archívu – a nevyšla odtiaľ, kým onen dokument nevyhrabala. A počas celého procesu sa usmievala.

Druhý prípad ma však načisto vykoľajil. Postretol ma totiž na daňovom úrade. Zoznámil som sa so svojou správkyňou dane, ktorá bola milá, ochotná, pochopila, čo od nej chcem, z fleku mi povedala, čo pre to potrebujem a koľko za to vysolím. Takisto sa nebála vkročiť do archívu. A usmievala sa.

Tak neviem. Niečo sa deje, je to jasné. Možno len ufóni ožiarili Komárno a niektorých úradníkov to postihlo takýmto spôsobom. A možno sa naozaj blýska na časy a dočkáme sa toho, že ochotní úradníci nebudú považovaní za paranormálny jav…


Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008

Trolejbus mojich snov

Bratislavská mestská hromadná doprava miestami nadobúda charakter hromadnej popravy. Masa ľudí natlačená v štýle sardiniek do dopravného prostriedku, ktorého konštruktéri určite nepočítali s tým, že sa tam narve dvojnásobok plánovanej kapacity. Rozkopávky, výluky, meškania, vynechané spoje – to všetko pôsobí na úbohých Bratislavčanov ako značná pomoc do predčasného hrobu. Uverili by ste, že dopravný podnik urobil čosi logické? A vidíte: STALO SA!!!

Toto tvrdenie zaváňa podozrením z psychiatrickej diagnózy, napriek tomu trvám na svojom. Opakujem: Bratislavský dopravný podnik urobil čosi logické a navyše: užitočné pre cestujúcich!

Kým ma upálite, tu je dôkaz: Trolejbus číslo 201 odnedávna redukuje počet hluchých jázd (teda z vozovne a do nej naprázdno) úžasným spôsobom: Končiace vozidlo nevyhodí všetkých cestujúcich pod stanicou, ale pokračuje ďalej hore na Kramáre a až od amfiteátra zabočí do vozovne. Supluje tak linku 204, ktorá vďaka tomu môže skončiť skôr.

Neverili by ste, aký je to úžasný pocit sadnúť si do poloprázdneho trolejbusu, ktorý vás dovezie presne tam, kam chcete! Pobavíte sa nad vyplašenými cestujúcimi, ktorí pod stanicou vyskakujú von. Niektorí ľudia totiž žijú vo vzduchoprázdne, nečítajú letáky na zastávkach a nedívajú sa, kam trolejbus smeruje.

Priznám sa, trolejbus číslo 201 smerujúci k amfiteátru je trolejbusom mojich snov. Dopravný podnik to asi vie, pretože prišiel s ešte vylepšenou verziou: 201 nielenže supluje 204 pri príchode do vozovne, ale aj pri odchode z nej. Skoro ráno, kedy cestujem z Kramárov, je to doslova požehnanie z nebies.

A aby som bol úplný, ďalšou logickou a užitočnou vecou je zavedenie špeciálnych nedeľných spojov vyrážajúcich z Hlavnej stanice k internátom. Študenti, ktorí sa tiesnili v autobuse 39, cez víkendy premávajúcom trikrát za hodinu, ďakujú.

Je zvykom nadávať na kvalitu a cenu bratislavskej MHD. Ale neviem, či som niekedy niekde čítal ocenenie toho, čo sa im podarí. Za všetkých, ktorých tieto akcie potešili, ďakujem.


Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008

Hovno v posteli nepomôže

Nestáva sa často, aby ma reklama naozaj potešila a pobavila. Ale podarilo sa. Na uliciach Bratislavy vyrástli reklamy ukazujúce pána, ktorý sa v posteli hrá so psom. A v popredí, na druhej strane postele, dôležito tróni – hovno. Nie, nejde o výkal, exkrement, výlučok, či iné eufemistické pomenovanie. Je to skrátka Hovno s veľkým H. Pozoruhodnú kompozíciu vysvetľuje nápis: Doma si robte, čo chcete, ale vonku po svojom psovi upracte!

Z pohľadu človeka-nepsíčkára tomu naozaj rozumiem. Pri presúvaní na Úrad vlády SR (aké symbolické!) totiž chodievam cez parčík schovaný za rozhlasom. V lete sa tade dá prejsť len so zapchatým nosom a za každého počasia len s najvyššou opatrnosťou. Na každom kroku totiž možno nájsť srdečný pozdrav nejakého havinka.

Celkom chápem prirodzený návyk chovateľov nechávať hovienka tam, kde ich pes vypustí. Napokon, nie je to toxický odpad a časom sa rozloží.

Lenže.

Lenže nežijeme už na dedine s kopcom voľných plôch. Priestory mesta sú tak trošku stiesnené. Za takých okolností by bolo celkom normálne, keby majitelia psov po svojich miláčikoch likvidovali aj ich nemiláčkové stopy.

A oni to nerobia. Prosím vás, kde to sme? Vari sa majú babrať s hovnom?

Neprinúti ich k tomu ani oná spomínaná reklama. Pretože reklama funguje len jediným spôsobom: donúti ľudí niečo kupovať. A dosahuje to pomocou obrázkov rozradostených, usmiatych a marihuanovo šťastných rodiniek. Reklama s hovnom nemá šancu.


Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008

Osem koltov „proklatě nízko“

Už dávno zaniknutá televízia Luna po sebe okrem príjemnej spomienky zanechala vo mne aj jednu hudobnú lásku. Práve na jej obrazovke som totiž prvýkrát videl a počul „bandu špinavců“, čo si hovoria Divokej Bill. Nepoznať ich je hriech, preto to vezmem apoštolsky a idem šíriť učenie Svaté pravdy. Nabetón vás to spasí!

Úvaly, základná škola, kotolňa

Úvaly sú taká príjemná, muzikantsky zjavne požehnaná obec pri Prahe. Práve tu vznikol základ Divokého Billa. Zakladateľom, frontmanom, autorom piesní a vo všeobecnosti hnacím motorom okteta billov je Venda Bláha. Od začiatkov s ním funguje basgitarista Miloš „Jurda“ Jurač. Podľa oficiálnej stránky skupiny sa začalo v roku 1997. Nie síce v garáži, ale v kotolni základnej školy v Úvalech.

O rok neskôr vybehla na pódiá sedemčlenná kapela s gitarami (okrem Vaška a Jurdu brnká Roman Prochádzka), bicími, megafónom (obsluhuje ho Štěpán Karbulka), husľami (na „fousle“ hrá Adam Karlík) a akordeónom (Martin „Pecan“ Pecka). Niečo tomu ale chýbalo, tak sa kapela rozmnožila o ďalšieho člena, banjistu Honzu „Jacka“ Bártla. Osem postov v kapele ostáva dodnes, rovnako aj zloženie, keď sa vymenil iba bubeník – Honza „Kiska“ Veselý odišiel a nahradil ho súčasný Marek „Mára“ Žežulka.

Cesta na vrchol

Billovcov nemôže nikto obviniť, že si cestu na výslnie nezaslúžili. Hrali všade, kde sa dalo, vyhrávali súťaže – a oplatilo sa. Hneď ich prvý album Propustka do pekel zaznamenal úspech. Práve z neho pochádza pieseň, ktorá ma tak chytila. Volá sa Plakala a v televízii ju museli scenzurovať kvôli veršu Souložila, kouřila mě, měla mě ráda.

A Billa už nikto nezastavil. Nasledovali ďalšie albumy: Svatá pravda a zatiaľ posledný radový album Mezi nima. Osem špinavcov (to im nenadávam, tak sa titulujú) bez váhania dobylo pražskú Lucernu, pričom z tohto koncertu vydali CD i DVD. Škoda, že obrazový záznam prišiel až teraz – na koncertoch muzikanti zvykávali chŕliť oheň, ale prestali s tým. Ešte raz škoda! 😉

Á propos, koncerty. Pre Billov je charakteristické, že viac ako na predaj albumov a videoklipy sa sústreďujú práve na koncerty. Sami seba označujú za predovšetkým koncertnú kapelu. U nás sme ich mali možnosť vidieť na novozámockom festivale Klikkfest a v bratislavskom Babylone.

Aký je Divokej Bill? Pekelne dobrý! Nemá zmysel sa o nich dlho rozpisovať, ich treba počúvať. Tým svoju apoštolskú misiu na dnes končím. Idem si založiť slúchadlá a pustím si poriadne vypeckovaného Brouka. Dovidenia na Šibenici, špinavci!


Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008

Vrátnik všemocný

Prírodopis ľudí je prinajmenšom taký zaujímavý ako biológia živočíchov. Toľko druhov ľudí, čo behá po tomto svete, priam vyráža dych. Najfascinujúcejšia je však ich podoba. Akoby dosiahnutie určitého stavu (dôchodca, sviatočný vodič, úradník) priam predurčovalo na konkrétny vzorec správania. Toto mi preletelo hlavou minule, keď som svoje zbrane skrížil s vrátnikom všemocným.

Vrátnik všemocný je persóna, ktorej najdôležitejším znakom je dôležitosť. Ide o dôležitosť absolútnu, nadnášajúcu, spôsobujúcu prevahu nad všetkým živým i neživým. Pokiaľ má strážená budova iba jedného riaditeľa, vrátnik je ochotný postaviť ho na svoju úroveň. Ak však stráži administratívnu budovu s viacerými firmami, považuje sa za toho najdôležitejšieho.

Ide zväčša o osoby blízke dôchodkovému veku, alebo už priamo v ňom. Takýto vrátnik býva umiestnený na vrátniciach ľubovoľnej budovy. Najväčšiu eufóriu dosahuje, keď sedí v presklenej kukani a priam orgastické pocity sa ho zmocňujú, keď je kukaňa vyvýšená. Svoje povinnosti si vrátnik plní stopercentne. Je totiž presvedčený, že jeho povinnosťou je sedieť a nechať zo seba plnou intenzitou sálať dôležitosť.

Napriek zdanlivej zábavnosti takéhoto vrátnika ide o nesmierne škodlivý druh, ktorý dokáže neuveriteľným spôsobom znepríjemniť život ešte aj morským živočíchom. Vrátnikovou snahou totiž nie je hladký priechod príchodzích vrátnicou. Nie. Vrátnik robí všetko pre to, aby nič netušiaci návštevníci nedosiahli svoj cieľ.

Vrátnici najskôr podrobia svoju obeť beštiálnemu výsluchu, za kým a z akého dôvodu smeruje. Potom mu predložia niekoľko zásadných dôvodov, prečo sa k cieľu nedostanú. Ak návštevník vo svojom úsilí vytrvá, vrátnik začne telefonickú operáciu, ktorej zmyslom je nenájsť kontaktnú osobu. Ak ju napriek tomu nájde, požiada ju, aby si prišla vyzdvihnúť návštevy na vrátnicu. Nech sa totiž deje čokoľvek, vrátnik nesmie dopustiť, aby vpustil pre neho neznámy element voľne sa pohybovať po stráženej budove.

Pred vrátnikom si však nie sú istí ani obyvatelia budovy postihnutej týmto parazitom. K obzvlášť stresujúcim patrí čas, keď sa do budovy nasťahuje nový obyvateľ, alebo v tom horšom prípade – keď príde nový vrátnik. Beda tej budove, ktorá nemá elektronický systém, ktorý kartami vpúšťa dnu oprávnených. Vrátnik si bude považovať za psiu povinnosť preverovať každého vchádzajúceho, či je naozaj oprávnený vstúpiť na posvätné územie.

Ako vidno, stretnutie s vrátnikom všemocným je pre obeť zážitkom frustrujúcim a životu nebezpečným. Jediný, kto má šancu vyviaznuť so stretnutia s vrátnikom mužského pohlavia bez škrabancov, je mladá dievčina, ktorá dokáže dostatočne doširoka otvárať oči a dávať najavo pokoru a úctu. Vrátničky sú bohužiaľ nepriestrelné. Škoda.


Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008

Do prdele s Markízou!

„Mám takú náladu, že mám sto chutí povedať tak nech zdochne, do prdele. Doteraz jak študoval? Sorry, ospravedlňujem sa.“ Tak tieto slová hovorkyne ministerstva školstva Moniky Murovej skutočne zazneli v éteri. A v slovenskom mediálnom priestore urobili menší prievan. Nechajme teraz bokom študentov, o ktorých išlo. Môžeme tak spraviť z jasného dôvodu: Markíze odvysielaním týchto viet totiž vôbec nešlo o študentov, ale o to, ako si kopnúť do ministra Martina Fronca.

O Murovej výrokoch sa živo diskutovalo, ale na moje prekvapenie jediným, kto sa jej zastal, bol samotný minister školstva. Možno z prirodzeného nepriateľstva na jej obhajobu nevystúpil ani syndikát novinárov. Pritom práve novinári boli tí, ktorí situáciu správne dešifrovali.

Na základe vlastných skúseností môžem povedať, že na linke medzi redaktorom a hovorcom odznie kadečo. Je to spestrením a určitým ventilom stresovej práce oboch. V živej pamäti mám, ako som pravidelne obviňoval istého hovorcu z neschopnosti a on do mňa zase rýpal s tým, že by robil omnoho viac, keby tak mal môj plat.

Neviem si predstaviť, že by som niečo z tej konverzácie pustil ako správu. A za hranicami mojej predstavivosti bol pôvodne aj fakt, že redaktor Markízy ten príspevok pustil.

Je úplne jasné, že Murová neprezentovala oficiálne stanovisko ministerstva školstva. Vystresovaná hovorkyňa (ktorú už pekných pár týždňov obháňajú všetky médiá kvôli maturitám) skrátka vybuchla a jej strata zábran trvala asi dve sekundy, ako dosvedčuje aj posledná veta s ospravedlnením. Logický postup by pre mňa bol: okej, Muraňa, vyletela si, a teraz to stanovisko.

Z toho, čo nakoniec Markíza odvysielala, však pre mňa vyplýva len to, že redaktor úmyselne použil nahrávku s úmyslom škandalizovať hovorkyňu. Zámer bol jednoznačne súčasťou stratégie Markízy, ktorá, ako píšem na inom mieste, vo farbách ANO útočí na znepriatelené KDH všade, kde môže. Aj tentoraz napľuli na hovorkyňu v nádeji, že ich vetry donesú slinu až na Fronca. Hoci sú mi názory liberálov určite bližšie ako katolícka rigidnosť kádéhákov, zo slizkej vysielačky, ktorá sa neoprávnene hrdí šľachtickým titulom, je mi zle. Rád by som vedel, koľko takýchto (a zaujímavejších) telefonátov má Markíza k dispozícii. Som si istý, že ich je dosť – ale jediná Murová mala tú smolu, že je hovorkyňou znepriateleného ministerstva.

Nemôžem však nebrať do úvahy hlasy, ktoré upozorňujú: hovorca reprezentuje firmu (a to sa týka aj štátnych orgánov) každým svojím slovom. Treba uznať, že je to pravda. Keď to však niektorý z hovorcov zoberie doslovne, výsledkom je vygumovanec, ktorý stráca ľudskú podstatu a stáva sa hovoriacim predmetom. A hovoriace predmety nemajú vypovedaciu schopnosť ľudí. To je jav, ktorý je rozšírený najmä v súkromných firmách.

Monika Murová si však naozaj zaslúži pokarhanie. Ani nie tak za slovník, ako za to, že si neuvedomila, s kým hovorí: s redaktorom televízie, ktorá sa neštíti ničoho. Naopak, už sa štítim jej. Až mám sto chutí povedať: Do prdele s Markízou!


Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008

Tip pre exhibicionistov

Vybehnúť nahý na hraciu plochu zaplneného štadióna? Prosím vás, to je tak nehorázne out! Pokiaľ ste exhibicionista a máte nezvládateľné nutkanie potešiť zraky spoluobčanov svojimi prednosťami, máte teraz nové možnosti. Dokonca vám za ne ani nehrozí pokuta od miestneho úradu za pohoršenie verejnosti. Ako na to?
Vyberte si nejaký predmet v domácnosti. Jedinou podmienkou je, aby mal čo najlesklejší povrch, v ktorom sa dá zachytiť odraz fotografujúceho. Vyzlečte sa, naštelujte sa, cvaknite. Teraz túto fotografiu pošlite na niektorý aukčný server a tvárte sa, že predmet na fotke predávate. Hotovo? Tak v tom prípade ste sa stali účastníkom nového fenoménu, ktorý má názov reflectoporn.

Vynálezca reflectoporna je síce neznámy, ale jeho dielo sa pre budúce generácie dochovalo. Zaoblený chlapík odfotografoval chrómovaný čajník – a v ňom sa hrdo odrážal v celej svojej, nazvime to, kráse. Svoje dielko zavesil na austrálsky aukčný server k inzerátu, v ktorom akože predával tento skvostný kus. Teda čajník, aby sme si rozumeli…

Tento postup nadchol ďalších ľudí a reflectoporn sa stal vyhľadávanou zábavkou. Reflectomaniaci prichádzajú na stále nové a nové nápady, aký predmet využiť na zrkadlenie svojich telíčok. Doteraz najdômyselnejšou kamuflážou sa ukázal byť príspevok „predajcu“ gitary. Seriózne sa tváriaca ponuka na ebay obsahovala niekoľko fotografií predávanej gitary. Ibaže na poslednej z nich sa v gombíkoch hneď dvakrát odrazil majiteľ so svojím druhým nástrojom.

Vybehávanie na hraciu plochu štadióna v úvode nebolo spomenuté náhodne. S reflectopornom má čosi spoločného: túžbu vystaviť sa čo najväčšiemu počtu ľudí, pričom väčšina z nich o takýto pohľad ani nestojí. Kým však pohyb po ihrisku je manifestačný, reflectoporn vzniká akože náhodou. Je to skvelá výhovorka, keby vás chceli obžalovať z ohrozovania mravnej výchovy mládeže. Väčšinou to však skončí nanajvýš stiahnutím predmetnej fotografie z aukčnej stránky.

Úspešnou kamuflážou je rozposielanie reflectoporna po mailoch, väčšinou s láskavým upozornením, aby si fotografi dávali pozor, v akom odeve fotografujú. Jeden taký exemplár koloval celkom nedávno, na fotografii bola mačka a v okne za ňou sa odrážal jej majiteľ. Škoda, že som si ju neodložil, ale zaručene k vám raz doputuje, ak sa už nestalo. Ak ju teda zhliadnete, vedzte, že nejde o náhodný záber, ktorý nechtiac odhaľuje domáci odev majiteľa mačky, ale o premyslenú a naaranžovanú kompozíciu…

Zatiaľ je to jediným zdokladovaným prípadom reflectoporna na našom území. Ale keby ste trebárs na OneTwoSold našli nejakého rafinovaného fiškusa, ktorému sa tam podarilo prepašovať svoje dielko, dajte vedieť. 🙂


Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008

Malí ľudia s veľkým talentom

Počas scény, v ktorej sa Donald Sutherland blíži k dievčatku v červenom pršiplášti, možno divákom len odporučiť, aby vzali vážne názov filmu: Teraz sa nedívaj. Dievčatko sa zvrtne a… Je to odporná stará škaredá trpaslíčka s nožom, ktorým bez zaváhania šokovaného chlapa podreže. Naveky už ostala odpornou starou škaredou trpaslíčkou a jej meno – Adelina Poerio nikomu nič nehovorí. Niektorí ľudia menšieho než malého vzrastu však prekonali miniatúrnu škatuľku, kam sa ich filmári snažili zavrieť – a zažiarili a žiaria.

Lovkyňa Oscarov

Jednou zo služobne najstarších a zároveň (s výškou 145 centimetrov) najvyšších spomedzi malých herečiek je Linda Hunt. V našich zemepisných šírkach bude zrejme najznámejšia jej postava v komédii Prísne tajné prázdniny (orig. If Looks Could Kill). Obsadiť do úlohy mozgu zločineckej skupiny jedenapolmetrovú postaršiu herečku, to by asi nenapadlo mnoho režisérom.

Linda Hunt však zďaleka nie je len tou elegantnou, i keď zvrátene zlou Ilsou Grunt. Jej filmografia zahŕňa doteraz vyše tridsať titulov a v jej zbierke okrem radu ďalších ocenených sa vyníma – Oscar. Získala ho za veľmi zaujímavú úlohu vo filme Rok nebezpečného života (Year of Living Dangerously). Hrala tu muža – fotografa Billyho Kwana. A ako vidno, hrala ho výborne.

Červený pršiplášť

„Nikto si netrúfne na trpaslíčku v červenom pršiplášti,“ vyhlási sebavedome Maudey Beasley, keď sa s bývalou svokrou a milencom zavraždeného speváka vyberá naháňať psychopatického vraha.

Nie, to nie je z Montyho Pythona, to je scéna z filmu Bezvýhradná láska (Unconditional Love). Bez všetkej srandy – tajomný vrah, zabíjajúci svoje obete kušou, si vyberie nesprávnu obeť – známeho speváka sladkých šlágrov. Po jeho stope sa vyberie spevákov milenec (Rupert Everett), jeho bezhraničná obdivovateľka (Kathy Bates) a energická Maudey – Meredith Eaton.

Časy, keď meter tridsať vysoká herečka mohla získať úlohu akurát ako súčasť cirkusu, sú definitívne preč. Posledné zbohom im odtrúbila vyštudovaná psychologička Meredith Eaton. Jej Maudey je energická, sebavedomá a svoje okolie sekíruje. Bez okolkov sprdne čašníčku v reštaurácii a (pozor, spoiler:) keď ide o likvidáciu psychopatického vraha, je v plnej poľnej pripravená zvládnuť to sama.

Talentovaná Meredith si zahrala aj v seriáli Family Law a momentálne žne úspechy v divadle.

Najmenší a najznámejší

Dámy majú prednosť, len preto som tento stručný prehľad liliputích hercov nezačal najmenším, no bezpochyby najslávnejším z nich. Warwick Davis. Keď ani nie metrový chlapec dostal úlohu srandovného medvedíka Ewoka v Návrate Jediho (Return of the Jedi), málokto tušil, že ho čaká skvelá herecká budúcnosť.

No – skvelá ako skvelá. Jeho tvár sa väčšinou schová pod nánosy makeupu alebo rovno celú masku. Warwick Davis má na konte sériu hororov o protivnom škratovi Leprechaun. V Harrym Potterovi zase s plešinou predstavuje profesora Flitwicka. V najnovšom Stopárovom sprievodcovi po galaxii (The Hitchiker’s Guide to the Galaxy) sa ukrýva v robotickom tele paranoidného androida Marvina.

Meter a sedem centimetrov vysoký herec sa však dočkal aj úloh bez latexových masiek. Tá najznámejšia je rola trpaslíka Willowa v rovnomennom filme z roku 1988. Ašpirujúci čarodejník Willow v ňom na svojich útlych plieckach nesie záchranu sveta – v podobe malého bábätka. Toto bol prvý – a zrejme aj jediný film, v ktorom hlavnú úlohu hrá trpaslík.

Včielka Maja

Pozrime sa teraz do našich zemepisných šírok a dĺžok a zastavme sa v Prahe. Napriek svojej výške je Aťka Janoušková neprehliadnuteľná. České deti jej hlas sprevádza od narodenia, hovorí ním Včielka Maja. K Aťke je film skúpejší, nedostala v ňom toľko úloh, koľko by si zaslúžila. Jej kráľovstvom je práve dabing, kde okrem nespočetného množstva kreslených postavičiek dabovala aj Zeldu Rubinstein (na obrázku vpravo), ďalšiu meter tridsať vysokú herečku.

Aj do našich končín však Aťkina sláva prišla. Určite ste už počuli duet, ktorý si len tak niekto nevymyslí. Jeho autormi sú Petr Hapka a Michal Horáček. Úplne vážne: Na Daniela Landu v tej pesničke z koša na prádlo vyhúkne Králiček Azurit. Jeho hlasom je samozrejme Aťka Janoušková.

Nie, nezabudli sme…

Ako by sme aj mohli? Zabudnúť na najznámejšieho českého herca malého vzrastom, ale veľkého talentom? Jiří Krytinář je meno známe a sotva ho treba predstavovať. Na svojom konte má dobrú tridsiatku postáv. Škoda len, že v poslednom období sa k filmovej úlohe príliš nedostane. Naposledy sme ho mohli vidieť v Nejasnej správe o konci sveta. V pamäti však ostane aj jeho veliteľ stráže vo Falošnom princovi.

Aj on, aj ďalší doteraz spomenutí, alebo aj tí nespomenutí však slúžia ako dôkaz, že na veľkosti skutočne nezáleží…


Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008

HyeNoviny vyšli!!!

A je to tu! Po nepredstaviteľných problémoch sa stalo, že stránka HyeNoviny konečne funguje naplno a naostro. Buchnime si šampanské o hlavu a oslavujme, čo nám sily stačia a rodičia/partneri/zdravý rozum/pečeň dovolia. Zaželajme si teda všetkého dobrého na úvod a všetko zlé preč. Držte nám palce, aby sme sa vo virtuálnom priestore udržali dlho a najmä užitočne.


Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008