Macko a Margaréta

Bola by dnes oslavovala 159. narodeniny, takže asi nikoho neprekvapí, že už nežije. Napriek tomu jej dielo pretrvalo dodnes. Margaret Steiff, nemecká krajčírka s pozoruhodným osudom, uznávaná ako autorka nesmrteľnej hračky – plyšového medvedíka. Možno si spomeniete na pesničku Paľa Hammela, v ktorej vykreslil „Marišku Steiffovú“ ako starnúcu depresívnu starú dievku, ktorá kdesi v podkrovnom byte uprostred nevľúdneho mesta „vymyslela deťom plyšového medveďa„. Asi už tušíte, že to bolo celé inak. Nalejme si čistého vína: dotyčná dáma bola v čase zrodu nesmrteľnej hračky hlavou a hnacím motorom už zavedenej a prosperujúcej firmy. Plyšového macíka nielenže nevymyslela, ale takmer zabránila, aby sa vôbec dostal na trh. Napriek tomu – nebyť jej, macíka by musel vymyslieť niekto iný… Pozrite sa teda na pozoruhodný život pozoruhodnej dámy.

Nepoddajná slečna

Appolonia Margarete Steiff uzrela svetlo sveta v nemeckom meste Giengen 24. júla 1847, ako tretie zo štyroch detí staviteľa Friedricha Steiffa. Čakala by ju zo normálnych okolností pomerne nezáživná životná cesta, až by skončila ako väčšina ostatných žien, vrátane jej matky – oddaná manželka pestujúca rod a podporujúca pána manžela.

Osud však chcel inak. Ako jeden a polročná Margarete ochorela na obrnu, ktorej následky boli krušné: až do konca života nedokázala chodiť a postihu sa nevyhla ani jej pravá ruka. Mama Maria Margarete Steiff bola takouto perspektívou zdrvená a ťažko niesla dcérino postihnutie. Napokon však odmietla svoju dcéru odsúdiť do úlohy trpeného mrzáka a z dcérenky vychovala energickú a nepoddajnú slečnu so železnou vôľou a láskavým srdcom.

Margaret bola všetko, len nie utiahnutá zakomplexovaná chuderka. Invalidný vozík jej nebránil v čulých aktivitách, cestovaní a dokonca nastúpila na riadnu školskú dochádzku do štandardnej školy. A to hovoríme o devätnástom storočí, kedy sa slovným spojením „integrácia telesne postihnutých“ nezaoberali ani v teoretickej rovine…

Výborná žiačka nemala dokonca problém dobehnúť niekoľkomesačný výpadok v škole, ktorý spôsobila operácia jej nôh. Nijako jej postihnutiu nepomohla a v sedemnástich Margaret neostalo nič iné, len akceptovať, že jej stav sa už nezlepší a do smrti ostane odkázaná na dopravu pomocou koliesok svojho kresla…

Nečakaný sloní hit

Pred Margaret stálo rozhodnutie, čo ďalej. Rozhodla sa živiť ako krajčírka a prihlásila sa do kurzu šitia, napriek námietkam rodičov. Obávali sa, že šitie jej nepôjde, napokon, mala predsa postihnutú pravú ruku… Margaret však lepšie odhadla svoje možnosti. Napokon, naučila sa majstrovsky hrať na citaru, prečo by nezvládla šitie? A tak, hoci jej to trvalo dlhšie, napokon sa z nej krajčírka stala.

Dokonca krajčírka domáca. Sprvu pracovala pre svoju tetu Appoloniu Hähnle, po ktorej dostala svoje prvé meno. Neskôr jej otec uspôsobil dom a na prízemí vytvoril krajčírsku dielňu, kde Margaret a jej dve staršie sestry rozbehli biznis. Úspech mali taký, že ako prvé v Giengene si mohli dovoliť kúpiť šijací stroj. Ten sa zároveň stal zrejme prvým šijacím strojom uspôsobeným pre ľaváka – Margaret totiž nedokázala pravou rukou poháňať koleso.

Úspech ju priam prenasledoval. Hoci obe jej sestry sa čoskoro vydali a opustili dielňu, darilo sa jej a postupne sa z krajčírstva stal rešpektovaný obchod s vychyteným sortimentom, ktorý sa orientoval prevažne na dámske a detské kabáty. V roku 1880 Margaret ako vianočné darčeky ušila osem ihelníčkov v podobe sloníkov. Ihly sa v nich dlho neohriali. Chobotnatcov čoskoro ukoristili deti, aby z nich urobili – hračky.

Po Vianociach ľudia z ničoho nič začali žiadať v továrničke sloníky namiesto kabátov. Ihelničky sa stali riadnym sortimentom – krajčírky ich šili zo zvyškov látky, keď nemali čo robiť. Úspech bol nezastaviteľný. Čoskoro Margaret navrhla okrem sloníkov aj mačiatko, psov a ružové prasiatko, tentoraz už ako regulérne hračky. Ešte stále však Margaret brala samu seba ako krajčírku kabátov. Jej brat Fritz ju však posmeľoval, aby sa zamerala na hračky.

Bol to práve Fritz, ktorý vytiahol Margaret z rodičovského domu a postavil jej dom, plne prispôsobený jej potrebám, vrátane obchodu na prízemí. Čoskoro boli tržby firmy z hračiek dvojnásobné oproti textilu. Bolo rozhodnuté – firma sa zamerala celkom na hračky. Po Fritzovej smrti do firmy postupne vstúpilo päť z jeho šiestich synov a impérium Steiff sa zrodilo.

55 BP

Richard Steiff bol prvým z Fritzových synov, ktorý sa zapojil do rodinného podniku. Kreativitu mal s tetou Margaret spoločnú, a bol to on, práve on, čo v roku 1902 vymyslel plyšového macíka. Medvede sa sporadicky objavovali medzi hračkami aj skôr, boli to však štvornohé repliky dospelých medveďov. Richard však onoho roku prišiel s mackom stojacim na dvoch nohách, ktorý bol vysoký 55 centimetrov. Margaret však bola skeptická, neverila v obchodný úspech tohto čuda. Milovaný synovec ju však presvedčil, a hračka s označením 55 BP išla do výroby.

Margaret opäť dokázala, že má ten správny čuch. Plyšák bol na najlepšej ceste stať sa prepadákom. Neprijali ho v Amerike ani v Nemecku, obchodníkom sa medveď javil ako priveľký, príliš ťažký a podozrievali ho, že deti neosloví. Celý náklad smerujúci do obchodov v New Yorku sa vrátil pekne naspäť. Steiffovci medveďov poslali na štáciu poslednej nádeje, na hračkársky veľtrh v Lipsku. Opäť neúspešne.

Veľtrh zatváral svoje brány, steiffovský stánok už balil, keď sa opäť osud zvrtol nečakaným smerom. Nezvyčajný medveď upútal pozornosť obchodníka Hermana Berga, ktorý sa na lipskom veľtrhu snažil pre svojho newyorského zamestnávateľa nájsť nejaký hit hračkárstiev na Vianoce. A na mieste vyplnil objednávku na tritisíc exemplárov. Plyšový macko nastúpil na svoj víťazný pochod po celom svete.

Nesmrteľný plyš

Už Richard Steiff pozmenil svoj originálny vynález, aby viac pripomínal roztomilé medvieďa. Od tých čias steiffovský medvedík prešiel stovkami variácií a mutácií. Vyrojila sa kopa napodobovateľov. Steiffovci reagovali zavedením nezvyčajnej ochrannej značky – gombíku na uchu plyšových zvierat. Názov Steiff sa stal v hračkárskom svete pojmom.

A predsa sa aj táto firma zakolísala. Kríza americkej ekonomiky v roku 1908 postihla aj zdanlivo neotrasiteľnú firmu. Margaret však nehodila flintu do žita a napriek zhoršujúcemu sa zdraviu stále aktívne bojovala. Smrť ju zastihla 9. apríla 1909 vo veku 61 rokov.

Margaret teda napriek značnému podielu na zrode plyšového medvedíka nie je jeho autorkou. No i tak po sebe zanechala ohromujúci odkaz: že aj telesne postihnutá žena devätnásteho storočia dokáže prekonať samu seba a napríklad vybudovať hračkársky gigant, ak si zmyslí. Náš tichý obdiv patrí aj jej blízkym – rodičom, súrodencom, synovcom, či Wilhelmovi Adolfovi Glatzovi, jej strýkovi, ktorý ju podporoval morálne i finančne, aby sa pustila do podnikania. Práve oni Margaret podporovali, verili jej a posmeľovali ju.

Firma Steiff sa má stále čulo k svetu. Medvedíky sú neoddeliteľnou súčasťou detstva, alebo aj predmetom zberateľskej vášne – za niektoré vzácne exempláre steiffovských macíkov sa platia stovky tisícov eur. Kto by to od dievčatka ochrnutého po obrne bol čakal…


Zdroj: Steiff


Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008

Pridaj komentár