A toť, aká objedza!

Pavlovi Országhovi Hviezdoslavovi niektoré veci nezabudnem. Nielenže svoje diela zamoril neexistujúcimi slovami, jeho hriechy zasiahli aj do kulinárskej oblasti. V Ežovi Vlkolinskom, hľa, aký pomník vystaval istému jedlu:

Vkročila
mať strmou chôdzou. Čosi na miske
priniesla i priam drgla pred syna.
Dnu rascová polievka špľachla, zrel;
i ešte čudnejším mu: výročná
preds’ slávnosť — a toť, aká objedza!

Nevinná rascová polievka dostala titul objedza, čo má znamenať čosi ako pomyje. Stala sa výrazom hnevu matky na syna, keď mu poriadne raňajky po preflákanej noci nedala. Až sa mi chce zakričať do minulosti hentomu s tou úchylnou bodkovanou mašľou: „Héj, Pali, čo máš proti rascovej polievke?“

Je pravdou, že rascová polievka je po špenáte zrejme najkontroverznejším jedlom – poniektorí ľudia premáhajú dáviaci reflex už len pri myšlienke na ňu, iní sa za ňou idú utĺcť. Vďaka stratenému vajcu, čo ju umne dotvára, si dokonca v tábore odporcov vyslúžila hanlivý pseudonym – sopľová polievka.

Je to o to nespravodlivejšie, že ide o geniálne jednoduchú záležitosť – a v jednoduchosti je krása. Príklad:

V hrnci urobíme z masti a múky zápražku, nasypeme do nej rascu podľa chuti, zamiešame, zalejeme vodou a osolíme. Keď polievka prevrie, rozšľaháme jedno vajce so soľou a stratíme ho vo vriacej polievke. Krátko povaríme, aby sa kúsky vajca zase našli – a polievka je hotová.

Čo dodať – zabudnite na Hviezdoslava, dobrú chuť k polievke!


Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008

Pridaj komentár